Remove ads
Vznik Česko-Slovenska bol proces, ktorý viedol k vytvoreniu samostatného Česko-Slovenska. Česko-Slovensko bolo vyhlásené 28. októbra 1918 a jeho hranice boli vymedzené mierovými zmluvami a z nich vychádzajúcimi rozhodnutiami v rámci versailleského mierového systému.
Dôsledkom vyhlásenia prvej svetovej vojny 28. júla 1914 boli národnostné otázky v Rakúsko-Uhorsku odsunuté do úzadia. Práve neriešenie národnostných otázok viedlo niektorých českých a slovenských politikov k uprednostneniu požiadavky samostatnosti pred federálnym usporiadaním monarchie. Po počiatočných represiách zostávali politici skôr pasívni a snažili sa nevytvárať zámienky k postupom proti nim.
Naproti tomu slovenský a český exil na čele s bývalým ríšskym poslancom Tomášom Garriguom Masarykom, generálom Milanom Rastislavom Štefánikom a diplomatom Eduardom Benešom presadzoval počas vojny u mocností Dohody vznik samostatného štátu Čechov a Slovákov (Masarykovo a Štefánikovo vyhlásenie, že Česi sú Slováci a Slováci Česi, sme jedno) a územné spojenie bývalých Zemí Koruny českej a Horného Uhorska. Tomu tiež napomáhali rôzne krajanské zbierky (prevažne v USA) a Česko-slovenské légie.
Česko-slovenské légie boli pôvodne vytvorené z Čechov a Slovákov žijúcich v Rusku, 28. septembra 1914 vznikla Česká družina, ktorá mala byť príkladom k vstupu do cárskej armády aj ďalším slovanským menšinám v Rusku (Chorvátom, Srbom atď. Bola pod ruským velením, spočiatku obozretným a krutým, no príchodom plukovníka Václava Platonoviča Trojanova sa pomery zlepšili). Následne bola doplnená o vojnových zajatcov, ktorí odmietali zostávať v zajateckých táboroch a dobrovoľne sa rozhodli vstúpiť do česko-slovenského vojska (po Zborovskej bitke v roku 1917 sa vstup do tohto vojska takmer zautomatizoval) a bojovať proti Rakúsko-Uhorsku a Nemecku. Dialo sa tak aj napriek tomu, že im v prípade zajatia hrozil trest smrti za vlastizradu. Riziko zajatí sa zvýšilo aj tým, že česko-slovenskí legionári boli poväčšine nasadení do prvej línie bojov (Talianske légie) alebo slúžili pre dobrú znalosť nemeckého aj slovanského (slovenčina a čeština) jazyka ako vyzvedači (predovšetkým v Rusku). Ich vojenské úspechy (napr. Zborov, Bachmač, Kazaň) zvýšili povedomie o nespokojnosti českého a slovenského národa. Slovákov bolo v légiách okolo 5 500, Čechov až okolo 100 tisíc. Pôvodne malo česko-slovenské vojsko vzniknúť v USA z českých a predovšetkým slovenských krajanov, pretože otcom myšlienky bol Štefánik, k tomu ale nedošlo (bol tam vykonávaný len obmedzený výcvik česko-slovenského legionárskeho vojska), a preto česko-slovenské légie prevzali úlohu česko-slovenského vojska – armády doteraz neexistujúceho štátu. Ako sa postupne ukázalo, zložiť vojsko z pôvodných vojnových zajatcov bolo veľmi problematické (porušenie predchádzajúcej prísahy; v podstate išlo o poddaných Rakúsko-Uhorska, ktorých v prípade zajatia čakala poprava za vlastizradu; únava z predchádzajúcich bojov atď.). Preto T. G. Masaryk ešte pred odchodom z Ruska vo februári 1918 zaistil, aby boli naše légie v Rusku súčasťou Francúzskej armády.
Január – september 1918
Domáci politici sa objavili na scéne pri trojkráľovej deklarácii na začiatku januára 1918. Tento dokument reagoval na zdanlivo bezvýznamné rokovania o separátnom mieri s Ruskom, na ktoré neboli pozvaní zástupcovia národov Rakúsko-Uhorska. Deklarácia obsahovala požiadavku samostatnosti a nebolo v nej ani slovo o Rakúsko-Uhorsku. Tým sa začal spoločný postup osamostatnenia doma aj v zahraničí.
8. januára 1918 bolo vyhlásených 14 bodov prezidenta USA Woodrowa Wilsona. Ich význam pre budúci česko-slovenský štát je nesporný, ale toto vyhlásenie ešte negarantovalo jeho vznik, iba požadovalo autonómiu pre rakúsko-uhorské národy. Garancia samostatnosti prišla až s odpoveďou prezidenta Wilsona na ponuku rakúskeho cisára a uhorského kráľa Karola I. zo 16. októbra 1918.
Masaryk dosiahol v priebehu roka 1918 prísľub uznania nezávislosti od hlavných západných mocností Dohody. V Paríži ustanovil dočasnú česko-slovenskú vládu. Medzitým sa domáce politické strany dohodli na vytvorení Národného výboru česko-slovenského, ktorý mal pripravovať prevzatie moci.
Maffie sa v septembri 1918 pripravovala na možnosť prevzatia moci nekrvavým vojenským prevratom.[1]
Už v priebehu roku 1918 bol budúci Česko-Slovenský štát medzinárodne prijatý. Česko-slovenské légie boli de facto uznané za spojeneckú armádu.[2] Česko-Slovenskú národnú radu uznali za základ budúcej česko-slovenskej vlády postupne 9. augusta Spojené kráľovstvo (Veľká Británia), 3. septembra Spojené štáty americké, 9. septembra Japonsko a 3. októbra Taliansko. Dočasnú česko-slovenskú vládu, zriadenú 14. októbra s predsedom T. G. Masarykom uznali už 15. októbra Francúzsko, 23. októbra Spojené kráľovstvo a Srbsko, 24. októbra Taliansko, 4. novembra Kuba, 12. novembra Spojené štáty americké a 24. novembra Belgicko. Uznanie ďalších spojeneckých štátov nasledovalo. Česko-Slovensko sa tak dostalo do úplne výnimočnej pozície, keďže sa stalo jediným nástupníckym štátom Rakúsko-Uhorska, ktorého budúcu existenciu spojenci uznali ešte pred konaním Parížskej mierovej konferencie v roku 1919.[3]
Október 1918, pokus o federalizáciu Rakúsko-Uhorska a Washingtonská deklarácia
5. októbra 1918 prišlo Nemecko s ponukou prímeria, k nej sa pridali Rakúsko aj Turecko. Česko-Slovensko v skutočnosti vznikalo v priebehu dvoch dní od 16. do 18. októbra 1918. Do tej doby nebolo celkom jasné, či v Európe vôbec k nejakým zmenám dôjde.
Na 14. októbra zvolala Socialistická rada generálny štrajk a rad demonštrácií, kde mal byť vyhlásený socialistický štát, nezávislý na Rakúsku.[4] Keď sa o tom dozvedel zástupca veliteľa pražskej vojenskej posádky, maršal Eduard Zanantoni, dal v Prahe rozmiestniť vojsko. Národný výbor sa obával krviprelievania, snažil sa pripravené demonštrácie odvolať a dištancoval sa od zamýšľaného vyhlásenia samostatnosti. Demonštrácie sa ale odvolať nepodarilo, k násiliu ale nedošlo, hoci niektorí z vodcov Socialistickej rady boli následne zatknutí.[4]
Tieto udalosti vydesili rakúsko-uhorskú vládu, ktorá sa veľmi obávala chaosu a vzostupu boľševizmu.[4] 16. októbra do Prahy poslala majora Rudolfa Kalhousa, aby s vodcami dohodol udržanie disciplíny u plukov. Rašín mu to sľúbil výmenou za sľub lepšieho prístupu Viedne voči Čechom.[4]
16. októbra bola zverejnená posledná rakúska ponuka adresovaná prezidentovi Wilsonovi, odovzdaná Rakúskom švédskej diplomacii už 7. októbra, kedy sa Karol I. ešte na poslednú chvíľu snažil zachrániť svoju monarchiu. Jeho ponuka bola zo strany USA za dva dni odmietnutá. Ponuka zahŕňala autonómiu pre Čechov, ale len pre nich, pre Slovákov nie; "... Táto nová úprava, ktorá sa nijako nedotýka celistvosti krajín Svätej koruny uhorskej...". Neriešila rad problémov: Poľsko, národy v Uhorsku (Uhorsko bolo z federalizácie úplne vylúčené a malo si zachovať centralizovanú monarchiu), chýbalo tiež riešenie Juhoslovanskej otázky atď. Odmietnutím Karlovho manifestu jeho hlavnými protivníkmi, teda Spojenými štátmi, Francúzskom a Spojeným kráľovstvom, došlo k rozpadu monarchie a v tejto súvislosti k vzniku Česko-Slovenska. Aj štáty do istej miery sympatizujúce s Habsburgovcami a ich štátom, menovite Švédsko, Nórsko, Holandsko a Švajčiarsko, upozorňovali na "šialené" načasovanie manifestu, ktorý podľa nich mal byť zaslaný minimálne o rok skôr, teda už niekedy počas jesene 1917. 19. októbra túto deklaráciu odmietol tiež Národný výbor.[4]
Posledné slová habsburského panovníka vládnuceho na území budúcej Česko-Slovenskej republiky, 12 dní pred oficiálnym rozpadom Podunajskej monarchie, zneli: "Rakúsko sa má stať, ako to chcú jeho národy, štátom spolkovým, v ktorom každý národný kmeň tvorí svoj vlastný štátny útvar na území, ktoré obýva. Tým sa nijako nepredbieha spojenie poľských území Rakúska s poľským nezávislým štátom. Mestu Terst s obvodom dostane sa podľa želania jeho obyvateľstva postavenia zvláštneho...".
17. októbra bolo T. G. Masarykom zaslané prezidentovi Wilsonovi "Vyhlásenie nezávislosti česko-slovenského národa", aby sa mohol pripraviť na odpoveď Habsburgovcom. Tento text bol neskôr označený ako Washingtonská deklarácia. Masaryk o plánoch Karola I. Habsburského na federalizáciu vedel a preto text vyhlásenia pripravil so svojimi spolupracovníkmi; sčasti na ňom pracoval priamo on sám.[5]
18. októbra Wilson odpísal Masarykovi, že deklaráciu čítal, dojala ho a už dáva odpoveď Rakúsku, s ktorou bude Masaryk spokojný. Washingtonská deklarácia Čechoslovákov bola ešte v ten istý deň vyhlásená v Paríži. Dôležitejšie však je, že 18. októbra dostal tiež švédsky veľvyslanec pôsobiaci vo Washingtone Wilsonovu odpoveď pre Rakúsko-Uhorsko (Švédsko bolo poverené zastupovaním záujmov Rakúska-Uhorska voči USA). Na začiatku Wilsonovej odpovede, ktorú veľvyslancovi Švédska odovzdal Robert Lansing, nenechal prezident USA rakúske vládne kruhy na pochybách o tom, že samotná autonómia rakúsko-uhorských národov (požiadavka, ktorú Wilson zapísal ešte 8. januára 1918 do svojich štrnástich bodov), nemôže už slúžiť ako podklad pre mier. Citát: "Medzi Čechoslovákmi a ríšou nemeckou aj rakúsko-uhorskou je stav vojnový a Národná rada je de facto bojujúca strana... a oni, nie on (poznámka: Karol I.), majú byť sudcovia nad tým, ktoré akcie na strane vlády rakúsko-uhorskej uspokoja ašpirácie a mienky národov o ich právach a o určenie ich, ako členov rodiny národov...".
20. októbra o 15. hodine bola americkým veľvyslanectvom v Paríži úradne Benešovi oznámená odpoveď prezidenta Wilsona rakúsko-uhorskej vláde, teda, že mier bude len za podmienky uznania samostatnosti Čechoslovákov a Juhoslovanov. Toho dňa prestalo Rakúsko-Uhorsko medzinárodne, právne a diplomaticky pre Spojencov existovať, aj keď fakticky sa tento štát ešte niekoľko dní udržiaval na živote, než kapituloval tiež vojensky.
22. októbra sa zišiel cisár Karol I. s podpredsedom Národného výboru Česko-Slovenského Václavom Klofáčom a žiadal ho, aby by sa nasledujúce udalosti zaobišli bez krviprelievania.[6] Tiež velenie pražskej vojenskej posádky súhlasilo, že nebude klásť udalostiam žiadny odpor a úloha vojska sa obmedzí iba na udržanie poriadku.[6] 25. októbra rokovali Maďari s Milanom Hodžom a ďalšími slovenskými politikmi a ponúkli vytvorenie osobitného slovenského ministerstva.[6]
Remove ads
Dňa 28. októbra 1918 začala v Ženeve delegácia Národného výboru vedená Karlom Kramářom rokovania s predstaviteľom protirakúskeho zahraničného odboja Edvardom Benešom o vytvorení a podobe samostatného česko-slovenského štátu. V ten istý deň sa vydali Antonín Švehla a František Soukup menom Národného výboru prevziať Obilný ústav v Prahe, aby zabránili odvozu obilia na front, a nechali zamestnancov ústavu prisahať vernosť novo vznikajúcemu štátu.[7] Potom sa rozšírila správa o uznaní podmienok mieru Rakúsko-Uhorskom.[7]
Podmienky obsahovali aj uznanie autonómie národov Rakúsko-Uhorska, ktoré si ľud vyložil ako uznanie nezávislosti. Táto správa sa stala impulzom k živelným demonštráciám, pri ktorých ľud jasal v uliciach a ničil symboly Rakúsko-Uhorska.[7] Na Václavskom námestí pri pomníku svätého Václava prehovoril k davom kňaz Isidor Zahradník a vyhlásil samostatný Česko-Slovenský štát.[7]
Večer toho istého dňa vydal Národný výbor československý prvý, tzv. recepčný zákon a následne bolo zverejnené vyhlásenie Národného výboru "Lide československý. Tvoj odveký sen sa stal skutkom...". Pod oboma dokumentmi boli podpísaní Antonín Švehla, Alois Rašín, Jiří Stříbrný, Vavro Šrobár a František Soukup – neskôr nazývaní ako "Muži 28. októbra". V ten istý deň boli do Národného výboru pribraní 4 zástupcovia, pričom zástupcovia Nemcov a Maďarov prizvaní neboli.
Remove ads
.jpg)
29. októbra rokoval Národný výbor s českým miestodržiteľom Maxom Coudenhovom o prevzatí moci. Výsledkom bol kompromis, keď sa Národný výbor prihlásil k dočasnému zriadeniu verejnej správy. Navečer sa pražské vojenské veliteľstvo pokúsilo vyprovokovať s Národným výborom stret. V ten istý deň sa nemeckí poslanci uzniesli vydeliť zo severného pohraničia Čiech provinciu Nemecké Čechy (Deutschböhmen) a začleniť ju ako autonómnu jednotku do budúceho Nemeckého Rakúska. V dňoch 29. – 30. októbra sa konštituovala česko-slovenská štátna moc v Brne, Plzni, Ostrave, Košiciach, Hradci Králové, Pardubiciach a na ďalších miestach.
30. október bol záverečným dňom pražského prevratu. Rakúske vojenské veliteľstvo kapitulovalo pred Národným výborom, pretože maďarskí a rumunskí vojaci odmietli bojovať. Na Slovensku bola prijatá Martinská deklarácia, na základe ktorej sa Slovensko pripojilo k českým krajinám. V Ženeve vyvrcholili rokovania predstaviteľov Národného výboru. Sudetonemecký poslanec R. Lodgmann von Auen rokoval s Národným výborom, ktorý chcel získať nemeckých politikov na vytvorenie česko-slovenského štátu. Lodgmann však túto spoluprácu odmietol a nemeckí poslanci zo severovýchodu Čiech, severu Moravy a Sliezska na čele s R. Freisslerom vyhlásili zriadenie provincie Sudetsko (Sudetenland) a jej pripojenie k Rakúsku.
Remove ads
Po vyhlásení samostatnosti Česko-Slovenska sa konali v mestách aj v obciach oslavy, slávnostné sprievody a bohoslužby. Ľud jasal nad nadobudnutou samostatnosťou, aj nad koncom vojny. Pri týchto oslavách dochádzalo k ničeniu štátnych symbolov Rakúsko-Uhorska, ale tiež k ničeniu vecí, ktoré Habsburskú monarchiu hoci len pripomínali. 3. novembra sa vydal dav pod vedením Frantu Sauera zničiť historickú pamiatku – mariánsky stĺp, ktorý stál na Staromestskom námestí v Prahe ako pripomienka na Švédske obliehanie Prahy v roku 1648.
3. novembra 1918 zástupcovia nemeckého obyvateľstva na južnej Morave proklamovali ustanovenia provincie Deutschsüdmähren a zástupcovia Nemcov v južných Čechách vznik provincie Böhmerwaldgau, ktoré mali byť pripojené k Nemeckému Rakúsku.
4. novembra 1918 bola v Skalici ustanovená dočasná slovenská vláda a na Slovensko zároveň vstúpil prvý oddiel česko-slovenského vojska. 13. novembra vyhlásil Národný výbor Dočasnú ústavu, ktorá prenášala moc na Národné zhromaždenie. Nasledujúci deň sa konala prvá schôdza Národného zhromaždenia, na ktorej bol česko-slovenský štát vyhlásený republikou a Tomáš Garrigue Masaryk bol zvolený jej prezidentom. Bola vytvorená vláda na čele s Karlom Kramářom. Národné zhromaždenie ďalej vydalo zákon o zrušení šľachtických titulov a poriadkov a zákon o osemhodinovom pracovnom čase.
V novembri došlo tiež k prvým stretom v maďarsko-československej vojne a 15. novembra 1918 vydala maďarská vláda vyhlásenie proti postupu českých jednotiek na Slovensko a sama sem vyslala vojenské oddiely.
11. decembra 1918 vyhlásil Viktor Dvorčák ako predseda Východoslovjackej národnej rady vyhlásil v Košiciach samostatnú Slovenskú ľudovú republiku, ktorá proklamovala nezávislosť od Prahy a úzke spojenie s Maďarskom. Následne sa stal prezidentom tohto útvaru a postavil sa na čelo jeho vlády.[8] Po obsadení Košíc česko-slovenskými vojskami 29. decembra 1918 Slovenská ľudová republika zanikla.[9]
29. novembra obsadila vznikajúca česko-slovenská armáda Most a začala tak vojenskú likvidáciu sudetonemeckých provincií. Do konca roka prevzala armáda správu týchto území. Nálada sa v nemeckých oblastiach opäť vyostrila v marci 1919, keď české úrady zakázali českým Nemcom zúčastniť sa volieb do rakúskeho parlamentu. Pri následných demonštráciách 4. marca 1919 bolo českou armádou zabitých 54 osôb a 84 osôb bolo zranených.[10] Tento marcový incident značne poznamenal ďalšie česko-nemecké vzťahy. 19. decembra 1918 vydalo francúzske ministerstvo zahraničia vyhlásenie, že Česko-Slovensko ako spojenecký štát má právo podržať až do rozhodnutia mierovej konferencie územie v rámci historických hraníc českých krajín a Slovenska.
V piatok 20. decembra 1918 bol prezident Tomáš Garrigue Masaryk slávnostne privítaný Národným zhromaždením v železničnej stanici Horní Dvořiště a verejne prvýkrát vystúpil na úplne zaplnenom veľkom námestí v Českých Budějoviciach. Pri jeho triumfálnej ceste vlakom ho v železničných staniciach na trase (Veselí nad Lužnicí, Tábor, Benešov) do hlavného mesta vítali tisícky občanov. V nedeľu 22. decembra predniesol Masaryk na Pražskom hrade svoje Prvé posolstvo, v ktorom načrtol koncepciu Česko-Slovenského štátu.
24. decembra 1918 sa Maďarsko podvolilo nóte Dohody o stanovení demarkačnej čiary na Slovensku a do 20. januára 1919 obsadila Česko-slovenská armáda zvyšok Slovenska.
21. januára 1919 zaslala česko-slovenská vláda poľskej vláde memorandum, ktoré fakticky ohlasovalo vojenské obsadzovanie Tešínska. Boje trvali do 30. januára 1919 a dohoda o novej demarkačnej čiare bola podpísaná 3. februára.
25. februára 1919 bol vydaný zákon o okolkovaní bankoviek Rakúsko-Uhorskej banky a bolo začaté vytváranie vlastnej česko-slovenskej meny. 25. marca bolo na Slovensku vyhlásené stanné právo proti vodcom boľševického hnutia, čo bolo reakciou na vznik Maďarskej republiky rád. 27. marca prekročili oddiely česko-slovenskej armády demarkačnú čiaru s Maďarskom a začali intervenciu proti Maďarskej republike rád. 16. apríla bol prijatý zákon o pozemkovej reforme, ktorý rozhodol o zábere pozemkového majetku nad 150 ha poľnohospodárskej pôdy alebo 250 hektárov pôdy vôbec. 4. mája 1919 zahynul pri leteckej nehode Milan Rastislav Štefánik. 8. mája sa v Užhorode uskutočnila porada rusínskych národných rád, ktorá potvrdila výsledok plebiscitu o pripojení Podkarpatskej Rusi k Česko-Slovensku.
20. mája 1919 prešla Maďarská republika rád do protiútoku a vtrhla na Slovensko, kde bola na juhu 16. júna vyhlásená Slovenská republika rád. Po bitke o Zvolen však museli maďarské vojská zo Slovenska postupne ustúpiť a Slovenská republika rád zanikla.
Remove ads
Na mierovej konferencii v Paríži zastupoval Česko-Slovensko Edvard Beneš, ktorý predložil štátnikom celý rad memoránd, týkajúcich sa novovzniknutého Česko-Slovenského štátu. Jedným z dokumentov bola Nóta o národnostnom režime v Česko-Slovenskej republike, v ktorej prisľúbil, že táto novovzniknutá republika "zamýšľa vybudovať organizáciu štátu na prijatie národných práv a zásad, uplatňovaných v ústave švajčiarskej republiky"[11]. Ďalej bolo v nóte uvedené napr. to, že oficiálnym jazykom v Česko-Slovensku bude slovenčina a čeština a rovnoprávnym jazykom s nimi bude nemčina[12], alebo tiež, že verejné úrady budú otvorené všetkým národnostiam obývajúcim územie republiky. Niektoré zo sľubov daných v tejto nóte následne splnené neboli, napr. v roku 1926 bolo v Česko-Slovensku dané zákonom, že osoby zamestnané v štátnej službe musia ovládať štátny jazyk – a tým nemčina nebola.[13] Beneš na konferencii predložil aj návrh na vytvorenie koridoru (pásu krajiny), ktorý by zaručoval spojenie Prahy s Terstom, prípadne s Hamburgom (uvažovalo sa ale aj o Koblenzi).[14] Táto snaha spojiť Česko-Slovensko s morom vychádzala z myšlienky T. G. Masaryka, ktorý už v roku 1915 predložil britskému ministrovi zahraničných vecí plán na vytvorenie spoločného štátu Čechov, Srbov a Chorvátov (presnejšie – predpokladané "Slobodné Čechy" sa mali spojiť s predpokladaným "srbochorvátskom").[15] Česko-Slovenská požiadavka na vznik koridoru bola na konferencii zamietnutá. Výsledkom intenzívnych snáh o česko-slovensko-juhoslovanské spojenectvo (snaha bola predovšetkým zo strany Česko-Slovenska, ktoré sa cítilo ohrozené susednými štátmi) sa nakoniec stala v roku 1920 Malá dohoda.[16] Rovnako ako plán s koridorom sa stala nereálnou aj ďalšia česko-slovenská požiadavka prednesená na konferencii, a to snaha o začlenenie nemeckého územia Lužice, obývaného Lužickými Srbmi, do hraníc Česko-Slovenska.[17] Aj táto požiadavka bola zamietnutá, pretože by Česko-Slovensko muselo spolu s Lužickými Srbmi pojať aj ďalšie desaťtisíce nemeckého obyvateľstva, ktoré v Lužici žilo. Ohľadom hraníc vzniknutého štátu bol teda názor spojencov, a predovšetkým potom Francúzska, celkom jednoznačný – zachovať novovzniknuté Česko-Slovensko v historických hraniciach tzv. Krajín Svätováclavskej koruny, Čiech, Moravy a Sliezska, ku ktorým bolo pripojené Slovensko a Podkarpatská Rus. Odmietnutá bola myšlienka na pripojenie nemeckých oblastí Česko-Slovenska k Nemecku alebo Rakúsku, pretože by sa tým Česko-Slovensko oslabilo. O hraniciach nového štátu tak rozhodli nielen dôvody historické, ale aj strategické, politické a ekonomické. Hranice Česko-Slovenska boli stanovené na mierovej konferencii a ďalšími dokumentmi:
_over_postwar_map_(1929)_detail.png)
- Hranicu medzi Česko-Slovenskom a Nemeckom určila Versaillská zmluva z 28. júna 1919, v ktorej Nemecko uznávalo nezávislosť Česko-Slovenska, odstupovalo mu Hlučínsko a zaväzovalo sa mu poskytnúť na dobu 99 rokov voľné zóny v prístavoch Hamburg a Štetín.
- Hranicu medzi Česko-Slovenskom a Rakúskom určila saintgermainská zmluva z 10. septembra 1919, ktorou bol oficiálne uznaný vznik suverénnej Česko-Slovenskej republiky.[18] Rakúsko uznávalo nezávislosť a územnú nedotknuteľnosť Česko-Slovenskej republiky, zriekalo sa územných nárokov voči Česko-Slovensku a odstupovalo mu okrajové dolnorakúske územia (Vitorazsko, Valticko a Dyjský trojuholník).
- Hranica s Maďarskom bola určená Trianonskou zmluvou 4. júna 1920.
- O Tešínsku, Orave a Spiši rozhodla Rada vyslancov 28. júla 1920.
- Celá hranica Česko-Slovenska bola zdokumentovaná 10. augusta 1920 Sèvreskou zmluvou, ktorá však nebola ratifikovaná. Česko-Slovensko tak nakoniec zdedilo 21% územia pôvodného Rakúsko-Uhorska a žilo na ňom 25% obyvateľov tejto zaniknutej monarchie.[19]
29. februára 1920 schválilo Národné zhromaždenie ústavu, ktorá formálne vyhlásila Česko-Slovensko za demokratickú republiku, na čele ktorej stojí prezident. Zákonodarnú moc vykonávalo Národné zhromaždenie, skladajúce sa z poslaneckej snemovne a zo senátu.
Remove ads
Remove ads
Wikiwand in your browser!
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
Remove ads