ruský politik, prezident Ruskej federácie From Wikipedia, the free encyclopedia
Vladimir Vladimirovič Putin, LL.B., Ph.D (rus. Влади́мир Влади́мирович Пу́тин 
; * 7. október 1952, Leningrad, Sovietsky zväz) je ruský politik, súčasný prezident a bývalý predseda vlády. Vo funkcii prezidenta pôsobil od 31. decembra 1999, po náhlom odstúpení Borisa Jeľcina prvé štyri mesiace ako úradujúci prezident a potom v dvoch štvorročných funkčných obdobiach až do súčasnosti (2024).
Toto je článok o súčasnom prezidentovi Ruska. O iných významoch slova „Putin“ pozri Putin (rozlišovacia stránka).| Vladimir Putin Владимир Путин | ||||||||
 súčasný prezident Ruskej federácie | ||||||||
_(cropped).jpg) Putin v roku 2024 | ||||||||
 | ||||||||
| Prezident Ruskej federácie | ||||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Momentálne v úrade | ||||||||
| od 7. mája 2012 | ||||||||
| Premiéri | Dmitrij Medvedev Michail Mišustin | |||||||
| ||||||||
| V úrade 31. decembra 1999 – 7. mája 2008 | ||||||||
| Premiéri | Vladimir Putin Michail Kasjanov Michail Fradkov Viktor Zubkov | |||||||
| ||||||||
| Predseda vlády Ruskej federácie | ||||||||
| V úrade 8. mája 2008 – 7. mája 2012 | ||||||||
| Prezident | Dmitrij Medvedev | |||||||
| ||||||||
| V úrade 9. augusta 1999 – 7. mája 2000 | ||||||||
| Prezident | Boris Jeľcin Vladimir Putin | |||||||
| ||||||||
| Biografické údaje | ||||||||
| Narodenie | 7. október 1952 (72 rokov) Leningrad, Sovietsky zväz (dnešný Petrohrad v Rusku) | |||||||
| Politická strana | KSSZ (1975 – 1991) ER (2008 – 2012) | |||||||
| Alma mater | Leningradská štátna univerzita | |||||||
| Profesia | spravodajský dôstojník KGB | |||||||
| Rodina | ||||||||
| Manželka |
Ľudmila Putina (1983 – 2014) | |||||||
| Deti | Marija (*1985) Katerina (*1986) | |||||||
| Odkazy | ||||||||
| Vladimir Putin Владимир Путин na kremlin.ru | ||||||||
 | Vladimir Vladimirovič Putin (multimediálne súbory) | |||||||
V prezidentských voľbách v roku 2018 bol štvrtý raz zvolený do funkcie prezidenta. Sľub zložil 7. mája 2018.
Narodil sa v sovietskom Leningrade, dnešnom Petrohrade, 7. októbra 1952. Jeho otec Vladimir Spiridonovič bol robotník, bojoval počas druhej svetovej vojny. Jeho matka Marija Ivanovna, dievčenským menom Šelomovová, bola tiež robotníčka, prežila blokádu Leningradu. Vladimír Putin mal pôvodne dvoch starších bratov, ktorí sa narodili ešte v 30. rokoch. Jeho najstarší brat však zomrel niekoľko mesiacov po narodení a druhý brat zomrel počas obliehania Leningradu na záškrt.
V roku 1975 skončil právnickú fakultu Leningradskej štátnej univerzity, potom mu ponúkli službu v KGB. Už na škole vstúpil do Komunistickej strany, ktorej členom zostal až do roku 1991. V rokoch 1975 až 1991 slúžil ako tajný agent KGB vo Východnom Nemecku. Istý čas pracoval na personálnom oddelení so Sergejom Ivanovom.
Dňa 28. júla 1983 sa oženil s Ľudmilou Alexandrovnou Škrebnevovou, študentkou španielčiny a bývalou letuškou. Majú dve dcéry: Mariju, narodenú roku 1985 a Jekaterinu, narodenú roku 1986.
V novembri 2020 bolo zverejnené vyšetrovanie „Tajná priateľka Vladimíra Putina a jej dcéra“[1], ktoré tvrdí, že v deväťdesiatych rokoch Vladimir Putin mal vzťah so študentkou Svetlanou Krivonogovou a má s ňou nemanželskú dcéru Jelizavetu Vladimirovnu, narodenú roku 2003. Od čias, keď sa Putin stal prezidentom, sa Svetlana stala miliardárom a akcionárom Banky "Rossija".
Dokument Alexeja Navaľneho "Dvorec dľa Putina. Istorija samoj boľšoj vziatki" tvrdí, že oligarchovia blízki Putinovi financujú Svetlanu, jej matku, Alinu Kabajevovú (podľa Borisa Nemcova, ona je ďalšou priateľkou Putina[2]), jej starú mamu a matku[3].
Podľa viacerých zdrojov je bývalá ruská atlétka Alina Kabajevová Putinova dlhoročná milenka a majú spolu 4 deti.[4][5][6] Informácie o ich vzťahu Putin aj Kremeľ dlhodobo popierajú. Dňa 6. júna 2013 verejne oznámil svoj rozvod s Ľudmilou Škrebnevovou-Putinovou.[7]
Od roku 1985 Putin slúžil v Drážďanoch vo vtedajšom Východnom Nemecku ako legálny pracovník sovietskej vonkajšej rozviedky. Po návrate v roku 1990 pracoval na leningradskom magistráte. Zaoberal sa reguláciou hazardných hier, vývozom ropy a kovov a nákupom potravín. Komisia z Leningradského Sovietu obvinila Putina z toho, že tunelovaním mestu spôsobil škodu 850 miliónov dolárov[8]. Trestné stíhanie nebolo začaté. V roku 1996 Putin stál na čele volebného štábu Anatolija Sobčaka, voľby prehral[9]. Sobčak utiekol do Francúzska pred trestným stíhaním za zneužívanie právomocí, zneužívanie úradu a sprostredkovanie pri prevode úplatkov[10], Putin odišiel do Moskvy. Ďalších niekoľko rokov budúci prezident zastával viaceré významné funkcie, až sa nakoniec v lete 1998 stal riaditeľom nástupkyne KGB – Federálnej bezpečnostnej služby (FSB). Celý ten čas však stál v pozadí a verejnosť ho takmer nepoznala.
Dňa 9. augusta 1999 bol Vladimir Putin zvolený na post prvého námestníka predsedu vlády, čo mu umožnilo aby bol neskôr toho istého dňa vymenovaný za predsedu novej vlády, pretože predošlý premiér Sergej Stepašin bol Jeľcinom odvolaný. V roku 1999 sa v Rusku mali konať parlamentné voľby a v roku 2000 konať prezidentské voľby. Jeľcinovi odporcovia, moskovský starosta Jurij Lužkov a bývalý premiér Jevgenij Primakov, mali dobré hodnotenia a sľúbili, že po víťazstve vo voľbách začnú trestné konania proti oligarchom spojeným s Jeľcinom[11]. Na jeseň 1999 došlo v Rusku k sérii teroristických útokov, bombových útokov na obytné domy. V dôsledku paniky a prísľubu tvrdých opatrení proti čečenským teroristom, ktorých považovali za ich strojvov, si Putin rýchlo získal obľubu u voličov. Opozícia obvinila FSB, jeho materskú organizáciu, z organizovania výbuchov domov na tento účel[12][13]. Jeľcin 31. decembra toho istého roku odstúpil a prenechal právomoci Vladimirovi Putinovi. V marci 2000 Putin vyhral prezidentské voľby už po prvom kole a začal neúprosný boj proti slobode prejavu. Za mreže sa dostal mediálny magnát Vladimir Gusinskij, na slobodu sa dostal až po predaji opozičnej televízii NTV štátu.[14] Po katastrofe ponorky Kursk a následnej kritike Putina na televíznom kanále ORT, jeho majiteľ, bývalý spojenec Putinovi Boris Berezovskij musel odovzdať televízny kanál oligarchu Romanovi Abramovičovi a odísť do exilu.[15]
Pokračujúce problémy však prinášala vojna v Čečensku, ktorú Putin obnovil ešte ako premiér a hneď ju označil za protiteroristickú operáciu. Neutíchajúce boje a opakujúce sa krvavé teroristické útoky sa stali významným problémom krajiny. Životy vojakov, výbuchy alebo rukojemnícke tragédie v očiach verejnosti marili všetky hospodárske úspechy Putinovej vlády. Obmedzenie slobody slova v médiách a obvinenia z porušovania ľudských práv naštrbili imidž Putina na Západe. Ruského prezidenta však kritika nezastavila.
V roku 2003 pred parlamentnými voľbami Michail Chodorkovskij, majiteľ ropného giganta Jukos, začal financovať opozičné strany. Putin ho podozrieval z toho, že chce byť zvolený do parlamentu a urobiť z Ruska parlamentnú republiku.[16] Chodorkovskij bol zatknutý a odsúdený na 9 rokov väzenia. Jukos prešiel do rúk štátu, pod kontrolou bývalého kolegu Putina v KGB Igora Sečina[17].
Po teroristických útokoch na USA 11. septembra 2001 bol Putin jedným z prvých, kto ubezpečil Georgea W. Busha, že nebude zasahovať proti americkým odvetným akciám proti teroristom.[18]
V roku 2004 po tragédii v Beslane prišiel Putin s návrhom ešte väčšej centralizácie moci a potlačenia práv médií. Na druhej strane však Putin urobil obrovský krok na zblíženie Ruska so Západom, za čo si aj vyslúžil kritiku svojich najhorlivejších stúpencov. Jeho ústupky sa týkajú najmä ekonomickej sféry – ratifikoval Kjótsky protokol, núti ruských výrobcov prispôsobovať sa konkurencii na svetových trhoch, adaptuje ruské hospodárstvo na vstup do Svetovej obchodnej organizácie.
Kritici Putina však upozorňujú, že za vlády Putina Rusko stratilo šancu stať sa skutočne demokratickým štátom. Podľa nich chaos a úpadok za Jeľcina boli lepšie než riadená demokracia a nútená stabilita za Putina. Stále v ňom vidia človeka s mentalitou dôstojníka KGB, ktorý bolestne prežíval rozpad Sovietskeho zväzu a snaží sa o jeho obnovenie. Putin udržuje blízke vzťahy s pravoslávnou cirkvou, za jeden z jeho úspechov je považovaný podiel na uskutočnení rokovaní o zjednotení exilovej a domácej pravoslávnej cirkvi v máji 2007. Ruská pravoslávna cirkev sa stala postupne jeho nekritickým podporovateľom.
Dňa 10. februára 2007 Putin na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii (Münchner Sicherheitskonferenz) predniesol kritický prejav, kde ostro odsúdil politiku Spojených štátov, obchádzanie medzinárodného práva a snahy o vytvorenie unipolárneho sveta (riadeného USA), ako aj rozširovanie NATO na východ o bývalé krajiny sovietskej sféry vplyvu.[19][20]
Na jeseň 2007 Putin menoval nového premiéra Viktora Zubkova. 1. októbra 2007 Putin oznámil, že po skončení svojho prezidentského obdobia bude opäť viesť svoju bývalú politickú stranu Jednotné Rusko do decembrových parlamentných volieb čo aj skutočne spravil a bol neskôr zvolený za premiéra. Nástupcom Putina na poste prezidenta sa stal jeho blízky spolupracovník a rodák z Petrohradu Dmitrij Medvedev. Putin ako premiér presadil zmenu ústavy a predĺžil funkčné obdobie prezidenta na 6 rokov. Vo voľbách do štátnej dumy jeho strana Jednotné Rusko získala takmer 50% hlasov. Po voľbách vypukli po celej krajine dovtedy nebývalé protesty. V roku 2012 opäť kandidoval za prezidenta a bol zvolený vo voľbách v prvom kole, keď získal vyše 63 percent hlasov.[21]
Začiatkom roka 2014 po tzv. euromajdane na Ukrajine, kedy bol za pomerne dramatických okolností zvrhnutý ukrajinský pro-ruský prezident Janukovyč, obsadili ruské sily v marci 2014 Krymský polostrov.[22] V nasledujúcom období začalo Rusko vojensky[23], materiálne[24], a diplomaticky podporovať pro-ruských separatistov na východe Ukrajiny v Luhanskej a Doneckej oblasti, kde sa v priebehu roku 2014 rozhorel ozbrojený konflikt.
Dňa 1. marca 2018 Putin pri výročnom príhovore Federálnemu zhromaždeniu slávnostne prezentoval 6 nových strategických zbraní (supersonické a strategické strely, napr. RS-28 Sarmat, Ch-47M2 Kinžal; podmorské drony a iné).[25] Nepriamo sa vyhrážal „Nikto nás vtedy nepočúval. Tak budú počúvať teraz...“[26][27] Tento prejav sa výrazne líšil od všetkých jeho predošlých každoročných príhovorov Federálnemu zhromaždeniu. Bol správou pre Západ, aby ukázal silu potenciálnym nepriateľom ako aj pre domáce publikum, kvôli nadchádzajúcim prezidentským voľbám, ktoré nasledovali o niekoľko týždňov.[28] V marci 2018 bol opäť zvolený do prezidentskej funkcie.[29] Od 25. júna do 1.júla 2020 sa v Ruskej federácií uskutočnilo hlasovanie[30] v ktorom voliči rozhodli aj o tom, že Vladimir Vladimirovič Putin môže byť Prezidentom počas ďalšieho 16 ročného obdobia.[31]
Na prelome rokov 2021 a 2022 začali na verejnosť prenikať informácie a hromadení ruských ozbrojených síl na hraniciach s Ukrajinou.[32] Dňa 17. decembra 2021 Rusko predložilo USA a NATO bezpečnostné požiadavky, ktoré zahrnovali stiahnutie jednotiek NATO a zbraní z východnej Európy, ako aj vylúčenia možnosti vstupu Ukrajiny do NATO.[33][34] Putin požadoval aby krajiny východnej Európy, ktoré boli prijaté do NATO po roku 1997 nemohli na svojom území nasadiť jednotky NATO.[35] Niektorí už v tej dobe naznačovali, že nesplniteľné ruské požiadavky sú vlastne zámienkou na pripravovaný konflikt. 28. januára 2022 Rusko vyhodnotilo reakcie Západu ako nevyriešené.
.jpg)
Ráno 24. februára 2022 Vladimir Putin ohlásil „špeciálnu vojenskú operáciu“ s cieľom „demilitarizácie a denacifikácie Ukrajiny“.[36] Začala sa ruská invázia na Ukrajinu. Ruské sily vtrhli na Ukrajinu z 3 rôznych smerov, vrátane územia formálne neutrálneho Bieloruska.
Ukrajinská strana získala v dôsledku nepriateľskej agresie Ruska celosvetovú podporu a Rusko sa dostalo od bezprecedentej svetovej politickej, hospodárskej a kultúrnej izolácie.[37] [38][39] V súvislosti so zvažovaním vojenského zásahu viacerými krajinami, vrátane krajín NATO sa Putin vyhrážal najtvrdšími protiopatreniami, ktorými myslel jadrové zbrane a nariadil uviesť ruské jadrové sily do pohotovosti. [40][41][42]
Fínsko a Švédsko v obavách z ruskej agresie podali 18. mája 2022 žiadosť o členstvo v NATO. Fínsko bolo prijaté 4. apríla 2023.[43] Medzinárodný súdny dvor v Haagu začal s vyšetrovaním Ruska pre možné vojnové zločiny.[44] Medzinárodný trestný súd 17. marca 2023 vydal zatykač na Vladimira Putina.[45]
Prezident Putin má v médiách obraz akéhosi „drsného chlapíka“, ktorý sa vyžíva v športe či v outdoorových aktivitách a demonštruje svoju fyzickú zdatnosť a účasť pri neobvyklých alebo nebezpečných aktivitách, ako sú extrémne športy alebo interakcia s divokými zvieratami.[46] Napríklad roku 2007 denník Komsomolskaja pravda vytlačil Putinovu fotografiu s vyholenou hruďou, ako na Sibíri rybárčia, pod titulkom: „Buď ako Putin“.[47] Putinove fotografie možno nájsť aj v každoročne vydávanom kalendári.[48][49]
Vladimir Putin bol majiteľom sučky labradorského retrívera menom Konni Polgrejv.
Niekoľko slovenských poslancov podalo na Putina a ďalších neznámych páchateľov trestné oznámenie, ktoré sa týka trestného činu genocída, teroristického útoku, neľudskosti, používania zakázaného bojového prostriedku a nedovoleného vedenia boja.[50][51]
V marci 2022 označil americký Senát ruského prezidenta Vladimíra Putina za vojnového zločinca, v schválenej rezolúcii. Súčasne vyzval Medzinárodný trestný súd v Haagu a ostatné štáty na vyšetrovanie ruskej armády kvôli prípadným vojnovým zločinom spáchaným počas ruskej invázie na Ukrajinu.[52]
Putin ako vysokopostavený politik poberá ročný plat 8 - 10 miliónov rubľov (do 108 000 - 130 000 eur)[53]. Podľa daňových priznaní je oficiálne majiteľom troch automobilov ruskej výroby a bytu.[54] Podľa neoficiálnych zdrojov, ktoré sa rôznia však disponuje oveľa väčším majetkom, ktorý získal nelegálnou cestou.[55] Viacerí poukazujú, že je majiteľom viacerých luxusných jácht (napr. Graceful), alebo zbierky hodiniek v hodnote niekoľkých miliónov eur. Je mu tiež prisudzované vlastníctvo niekoľkých luxusných nehnuteľností, medzi iným luxusného sídla v letovisku Soči.[53]
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
