Tretia križiacka výprava

Tretia križiacka výprava (1189 - 1192) bola pokusom troch európskych panovníkov západného kresťanstva (francúzskeho kráľa Filipa II., anglického kráľa Richarda I. a cisára Svätej ríše rímskej Fridricha I.) o znovudobytie Svätej zeme po dobytí Jeruzalema ajjúbovským sultánom Saladinom v roku 1187. Z tohto dôvodu je tretia krížová výprava známa aj ako kráľovská krížová výprava.^[1]

Križiacke výpravy

Prvá križiacka výprava · Výprava chudoby · Nemecká križiacka výprava (1096) · Križiacka výprava v roku 1101 · Druhá križiacka výprava · Tretia križiacka výprava · Štvrtá križiacka výprava · Križiacka výprava proti albigéncom · Detská križiacka výprava · Piata križiacka výprava · Šiesta križiacka výprava · Siedma križiacka výprava · Výprava sedliackych vzbúrencov · Ôsma križiacka výprava · Deviata križiacka výprava · Severné križiacke výpravy · Križiacke výpravy proti husitom

Tretia križiacka výprava
Súčasť križiackých výprav
Mapa zobrazujúca trasy križiackych vojsk
Dátum 11. máj 1189 – 2. september 1192 Miesto Levanta, Sicília, Pyrenejský polostrov, Balkánsky polostrov a Malá Ázia Výsledok Jaffská zmluva
Protivníci
Križiaci Angevinská ríša Francúzske kráľovstvo Svätá ríša rímska Uhorsko Janovská republika Navarrské kráľovstvo Leónske kráľovstvo Pizská republika Dánske kráľovstvo Levantské križiacke štáty: Jeruzalemské kráľovstvo Tripoliské grófstvo Antiochijské kniežatstvo Rytierske rády: Rád templárov Maltézsky rád Rád nemeckých rytierov Rád Božieho hrobu Rád rytierov z Montjoie Rád svätého Lazara Východní kresťanskí spojenci: Arménske kráľovstvo v Kilikii	Sunnitské moslimské štáty: Ajjúbsky sultanát Rumský sultanát Šiitské moslimské štáty:Nizari Ismaili (asasíni) Odporcovia východných kresťanov: Byzantská ríša Cyprus
Velitelia
Križiaci Richard I. Filip II. Fridrich I. Barbarossa princ Gejza Rodrigo Álvarez Margaritus z Brindisi Levantské križiacke štáty: Guy z Lusignanu Sybila Konrád z Montferratu Humphrey IV. z Toronu Balian z Ibelínu Bohemond IV. z Antiochie Joscelin III.	Sunnitské moslimské štáty: Saladin Kilidž Arslan II.
Historický portál

Bola čiastočne úspešná, pretože znovu získala dôležité mestá Akko a Jaffa a zvrátila väčšinu Saladinových výbojov, ale nepodarilo sa jej znovu dobyť Jeruzalem, ktorý bol hlavným cieľom križiackej výpravy a jej náboženským zameraním.

Po neúspechu druhej križiackej výpravy v rokoch 1147-1149 ovládla zengídska dynastia zjednotenú Sýriu a zapojila sa do konfliktu s egyptskými vládcami dynastie fatimidovcov. Saladin nakoniec dostal egyptské aj sýrske vojská pod svoju kontrolu a použil ich na redukciu križiackych štátov a znovudobytie Jeruzalema v roku 1187. Anglický kráľ Henrich II. a francúzsky kráľ Filip II. (neskôr známy ako "Filip August"), povzbudení náboženskou horlivosťou, ukončili vzájomný konflikt a postavili sa na čelo novej križiackej výpravy. Henrichova smrť (6. júla 1189) však znamenala, že anglický kontingent prešiel pod velenie jeho nástupcu, anglického kráľa Richarda I. Na výzvu do zbrane reagoval aj starší nemecký cisár Fridrich Barbarossa, ktorý viedol mohutnú armádu cez Balkán a Malú Áziu. Dosiahol niekoľko víťazstiev proti seldžuckému Rumskému sultanátu, ale 10. júna 1190 zomrel pri prechode cez rieku skôr, ako dosiahol Svätú zem. Jeho smrť vyvolala medzi nemeckými križiakmi obrovský smútok a väčšina jeho vojska sa vrátila domov.

Po tom, čo križiaci vyhnali vojsko Ajjúbovcov z Akkry opustil Filip - v spoločnosti Fridrichovho nástupcu vo velení nemeckých križiakov, rakúskeho vojvodu Leopolda V. - Svätú zem v auguste 1191. Po veľkom víťazstve križiakov v bitke pri Arsufe sa väčšina pobrežia Levanty vrátila pod kresťanskú kontrolu. Dňa 2. septembra 1192 Richard a Saladin uzavreli Jaffskú zmluvu, ktorá uznala moslimskú kontrolu nad Jeruzalemom, ale umožnila neozbrojeným kresťanským pútnikom a obchodníkom navštíviť mesto. Richard opustil Svätú zem 9. októbra 1192. Vojenské úspechy tretej križiackej výpravy umožnili kresťanom udržať si významné štáty na Cypre a na sýrskom pobreží a obnoviť Jeruzalemské kráľovstvo na úzkom páse od Týru po Jaffu.

Neúspech pri opätovnom dobývaní Jeruzalema inšpiroval nasledujúcu štvrtú križiacku výpravu v rokoch 1202-1204, ale Európania získali mesto späť až počas šiestej križiackej výpravy v roku 1229.

Pozadie

Jeruzalemský kráľ Balduin IV. zomrel v roku 1185 a zanechal Jeruzalemské kráľovstvo svojmu synovcovi Balduinovi V., ktorého v roku 1183 korunoval za spolukráľa. Jeho regentom bol opäť gróf Raimond III. z Tripolisu. Nasledujúci rok Balduin V. zomrel pred svojimi deviatimi narodeninami a jeho matka Sybila, sestra Balduina IV., sa korunovala za kráľovnú a jej manžel Guy z Lusignanu za kráľa. Renaud z Châtillonu, ktorý podporoval Sybilin nárok na trón, prepadol bohatú karavánu putujúcu z Egypta do Sýrie a jej cestujúcich dal uvrhnúť do väzenia, čím porušil prímerie medzi Jeruzalemským kráľovstvom a Saladinom.^[2][3] Saladin žiadal prepustenie väzňov a ich nákladu. Novokorunovaný kráľ Guy apeloval na Raynalda, aby ustúpil Saladinovým požiadavkám, ale Raynald odmietol poslúchnuť kráľov rozkaz.

Tento posledný Renaudov akt vzbury poskytol Saladinovi príležitosť, ktorú potreboval na ofenzívu proti Jeruzalemskému kráľovstvu, a v roku 1187 obliehal mesto Tiberias. Raimond odporúčal byť trpezlivý, ale kráľ Guy, ktorý konal na radu Renaulda, vytiahol so svojou armádou k Hattínu pri Tiberias. Saladinove vojská bojovali proti franskej armáde, smädnej a demoralizovanej, a v následnej bitke pri Hattíne (júl 1187) ju zničili.

Kráľa Guya a Renaulda priviedli do Saladinovho stanu, kde Guyovi ponúkli pohár vody, pretože bol veľmi smädný. Guy sa napil a potom podal pohár Renauldovi. Tým, že Renauld dostal pohár od kráľa Guya a nie od Saladina, Saladin nebol nútený poskytnúť ochranu zradnému Renauldovi (zvyk predpisoval, že ak niekomu osobne ponúkne nápoj hostiteľ, jeho život je v bezpečí). Keď Renauld prijal nápoj z rúk kráľa Guya, Saladin povedal svojmu tlmočníkovi: "Povedz kráľovi: 'to ty si mu dal piť'". Potom Saladin Renaulda sťal za predchádzajúcu zradu. Saladin si uctil tradíciu s kráľom Guyom, poslal ho do Damasku a nakoniec dovolil, aby ho jeho ľudia vykúpili.

Do konca roku 1187 Saladin dobyl Akko a Jeruzalem. Kresťania sa v Jeruzaleme opäť usadili až v roku 1229. Pápež Urban III. sa údajne zrútil a zomrel (v októbri 1187), keď sa dozvedel o bitke pri Hattíne.

Nový pápež Gregor VIII. v bule Audita tremendi z 29. októbra 1187 interpretoval dobytie Jeruzalema ako trest za hriechy kresťanov v celej Európe. V bule vyzval na novú krížovú výpravu do Svätej zeme.^[4]

Barbarossova križiacka výprava

Križiacka výprava Fridricha Barbarossu, cisára Svätej ríše rímskej, bola "najdôkladnejšie naplánovaná a zorganizovaná". Keď sa Fridrich vydal na cestu, mal šesťdesiatšesť rokov. Zachovali sa dve správy venované jeho výprave: Dejiny výpravy cisára Fridricha a Dejiny pútnikov. Existuje aj krátky traktát List o smrti cisára Fridricha.

Prijatie kríža

27. októbra 1187, len niečo vyše troch týždňov po Saladinovom dobytí Jeruzalema, poslal pápež Gregor VIII. listy nemeckému episkopátu, v ktorých oznámil svoje zvolenie a nariadil im presvedčiť nemeckú šľachtu, aby sa zapojila do novej križiackej výpravy. Okolo 23. novembra dostal Fridrich listy, ktoré mu poslali vládcovia križiackych štátov na východe a v ktorých ho vyzývali, aby im prišiel na pomoc.

Do 11. novembra bol kardinál Henrich z Marcy vymenovaný za kazateľa krížovej výpravy v Nemecku. Kázal pred Fridrichom a verejným zhromaždením v Štrasburgu okolo 1. decembra, rovnako ako štrasburský biskup Henrich. Približne 500 rytierov prijalo v Štrasburgu kríž, avšak Fridrich to odmietol z dôvodu pretrvávajúceho konfliktu s kolínskym arcibiskupom Filipom. Vyslal však vyslancov k Filipovi Francúzskemu (v tom čase svojmu spojencovi), aby ho vyzval na prijatie kríža. Dňa 25. decembra sa Fridrich a Filip osobne stretli na hranici medzi Ivois a Mouzonom v prítomnosti Henricha z Marcy a Josciusa, arcibiskupa z Týru, ale nedokázal Filipa presvedčiť, aby sa vydal na krížovú výpravu, pretože bol vo vojne s Anglickom.

Fridrich usporiadal 27. marca 1188 v Mohuči snem. Kvôli jej účelu nazval diétu "Kristovým súdom". Kolínsky arcibiskup sa podriadil Fridrichovi a v ríši bol obnovený mier. Würzburský biskup Godfrey predniesol krížovú kázeň a Fridrich na naliehanie zhromaždenia prijal kríž. Nasledoval ho jeho syn, švábsky vojvoda Fridrich VI.^{[pzn. 1]} a český vojvoda Fridrich,^{[pzn. 2]} rakúsky vojvoda Leopold V., durínsky landgróf Ľudovít III.^{[pzn. 3]} a množstvo nižších šľachticov.

Po prijatí kríža Fridrich vyhlásil "všeobecnú výpravu proti pohanom" v súlade s pápežovými pokynmi. Obdobie príprav stanovil na 17. apríla 1188 až 8. apríla 1189 a zhromaždenie vojska naplánoval na deň svätého Juraja (23. apríla 1189) v Regensburgu. Aby sa krížová výprava nezvrhla na nedisciplinovaný dav, účastníci museli mať najmenej tri marky, čo stačilo na to, aby sa dokázali dva roky uživiť.

Ochrana Židov

V Štrasburgu Fridrich uložil nemeckým Židom malú daň na financovanie križiackej výpravy. Takisto ustanovil Židov pod svoju ochranu a zakázal komukoľvek kázať proti Židom. Prvú a druhú križiacku výpravu v Nemecku poznačilo násilie voči Židom. Samotná tretia križiacka výprava vyvolala v Anglicku vlnu násilia voči Židom. Fridrich úspešne zabránil zopakovaniu týchto udalostí v Nemecku.

29. januára 1188 vtrhol dav do židovskej štvrte v Mohuči a mnohí Židia utiekli na cisársky hrad Münzenberg. V marci došlo k ďalším incidentom spojeným s "Kristovým dvorom". Podľa rabína Mojžiša ha-Cohena z Mohuča^{[pzn. 4]} dochádzalo k menším incidentom od chvíle, keď 9. marca začali prichádzať ľudia na Kristov dvor. Vyvrcholilo to zhromaždením davu, ktorý 26. marca vtrhol do židovskej štvrte. Rozohnal ho cisársky maršal Henrich z Kaldenu. Rabín sa potom stretol s cisárom, čo vyústilo do vydania cisárskeho dekrétu, v ktorom sa hrozilo zmrzačením alebo smrťou pre každého, kto zmrzačí alebo zabije Žida. Fridrich a rabín potom 29. marca spoločne prechádzali ulicami, aby zdôraznili, že Židia majú cisársku ochranu. Židia, ktorí utiekli v januári, sa vrátili koncom apríla.

Diplomatické prípravy

Krátko po štrasburskom zhromaždení Fridrich vyslal legátov, aby vyjednali prechod jeho vojska cez ich územie: Konráda z Mainzu do Uhorska, Godfreya z Wiesenbachu do seldžuckého Rumského sultanátu a nemenovaného veľvyslanca do Byzantskej ríše. Je možné, že vyslal svojich zástupcov aj k arménskemu kniežaťu Levovi II.

Keďže Fridrich v roku 1175 podpísal so Saladinom zmluvu o priateľstve, považoval za potrebné oznámiť Saladinovi ukončenie ich spojenectva.^{[pzn. 5]} Dňa 26. mája 1188 poslal grófa Henricha II. z Dietzu, aby Saladinovi predložil ultimátum. Sultánovi nariadil, aby sa stiahol z území, ktoré dobyl, vrátil Pravý kríž do Kostola Božieho hrobu a odškodnil tých kresťanov, ktorí boli zabití pri jeho výbojoch, inak Fridrich zruší ich zmluvu.

Niekoľko dní po Vianociach 1188 prijal Fridrich v Norimbergu uhorských, byzantských, srbských, seldžuckých a možno aj ajjúbovských vyslancov. Uhri a Seldžukovia sľúbili križiakom zásoby a bezpečnú cestu. Vyslanci srbského veľkokniežaťa Štefana Nemanju oznámili, že ich knieža prijme Fridricha v Niši. S byzantským vyslancom Jánom Kamaterom sa podarilo dosiahnuť dohodu, ktorá však vyžadovala, aby Godfrey Würzburský, Fridrich Švábsky a Leopold Rakúsky zložili prísahu za dobré správanie križiakov. Münsterský biskup Hermann, gróf Rupert III. z Nassau, budúci Henrich III. z Dietzu a cisársky komorník Markward von Neuenburg s početným sprievodom^{[pzn. 6]} boli vyslaní dopredu, aby v Byzancii vykonali prípravy.

Zhromažďovanie armády

Na zhromaždení v Štrasburgu v decembri 1187 biskup Godfrey z Würzburgu naliehal na Fridricha, aby sa so svojím vojskom radšej plavil do Svätej zeme, než aby pokračoval po súši. Fridrich to odmietol^{[pzn. 7]} a pápež Klement III. dokonca nariadil Godfreyovi, aby o tom ďalej nediskutoval. Nakoniec mnohí Nemci ignorovali stretnutie v Regensburgu a odišli do Sicílskeho kráľovstva v nádeji, že sa do Svätej zeme doplavia na vlastnú päsť. Fridrich napísal sicílskemu kráľovi Viliamovi II. a požiadal ho, aby takéto plavby zakázal. Cisár a pápež sa pravdepodobne obávali, že Saladin čoskoro obsadí všetky križiacke prístavy.

Fridrich sa ako prvý z troch kráľov vydal do Svätej zeme. Dňa 15. apríla 1189 v Haguenau^{[pzn. 8]} formálne a symbolicky prijal palicu a písmo pútnika. Do Regensburgu prišiel na zhromaždenie medzi 7. a 11. májom. Vojsko sa začalo zhromažďovať 1. mája. Fridrich bol sklamaný malou armádou, ktorá ho čakala, ale od odvolania výpravy ho odradilo, keď sa dozvedel, že medzinárodné oddiely už postúpili k uhorským hraniciam a čakajú na cisársku armádu.

Fridrich vyrazil 11. mája 1189 s armádou 12 000 - 20 000 mužov vrátane 2 000 - 4 000 rytierov. Súčasní kronikári uvádzali rôzne odhady Fridrichovej armády, od 10 000 do 600 000 mužov^{[pzn. 9]} vrátane 4 000 - 20 000 rytierov. Po odchode z Nemecka sa jeho vojsko rozšírilo o kontingent 2 000 mužov, ktorý viedol uhorský princ Gejza, mladší brat uhorského kráľa Bela III. a biskup Ugrín Čák. Počas prechodu Byzanciou sa k vojsku pripojili aj dva kontingenty z ríše, burgundský a lotrinský. Vojsko, ktoré Fridrich viedol na moslimské územie, bolo pravdepodobne väčšie ako to, s ktorým opustil Nemecko.

Prechod cez Balkán

Uhorsko

Fridrich vyplával z Regensburgu 11. mája 1189, ale väčšina vojska odišla po súši k uhorským hraniciam už skôr. Dňa 16. mája nariadil vypáliť dedinu Mauthausen, pretože vyberala mýto od vojska. Vo Viedni vylúčil 500 mužov z armády za rôzne priestupky. Svätodušné sviatky oslávil 28. mája v tábore oproti uhorskému Prešporku. Počas štyroch dní táborenia pred Prešporkom vydal nariadenie o slušnom správaní sa vojska, slovami jednej kroniky "zákon proti škodcom". Zrejme to malo dobrý účinok.

Z Prešporka odprevadili uhorskí vyslanci križiakov do Ostrihomu, kde ich 4. júna privítal uhorský kráľ Belo III. Vojsku poskytol lode, víno, chlieb a jačmeň. Fridrich sa v Ostrihome zdržal štyri dni. Uhorský kráľ sprevádzal vojsko k byzantským hraniciam pri Belehrade. Pri prechode cez rieky Drávu a Tisu došlo k incidentom, ale Sáva bola 28. júna prekročená bez incidentov. V Belehrade Fridrich usporiadal turnaj, zorganizoval slávnostný súd, vykonal súpis vojska a napísal byzantskému cisárovi Izákovi II. list, v ktorom ho informoval, že vstúpil na byzantské územie.

Byzantská ríša

Vojsko, stále v sprievode Bela III., opustilo 1. júla Belehrad, prekročilo rieku Moravu a zamierilo do Braničeva, ktoré bolo sídlom miestnej byzantskej správy, keďže Belehrad bol spustošený počas byzantsko-uhorskej vojny (1180 - 1185) s Uhrami a Srbmi. Na čele byzantskej správy stál doux (vojvoda). V Braničeve sa Belo III. odobral a vrátil sa do Uhorska. Dal križiakom vozy a Fridrich mu na oplátku dal svoje lode, keďže už nemali cestovať po Dunaji.

Burgundský kontingent pod vedením arcibiskupa Aima II. z Tarentaise a kontingent z Metz dostihli vojsko pri Braničeve. Vojvoda z Braničeva dal vojsku zásoby na osem dní. Rozšírená armáda vrátane uhorského kontingentu opustila Braničevo 11. júla po Via Militaris, ktorá viedla do Konštantínopola. Na trase ich prenasledovali banditi. Podľa križiackych zdrojov sa niektorí zajatí banditi priznali, že konali na príkaz vojvodu z Braničeva.

Dňa 25. júla sa Fridrich nachádzal v Ćupriji, keď dostal správu, že do Uhorska prišiel Peter z Brixey s kontingentom z Lotrinska. Práve tam sa prejavili problémy v komunikácii medzi Fridrichom a Izákom. Fridrichovi vyslanci dorazili do Konštantínopolu, ale Izák bol preč a obliehal povstalcov vo Filadelfii pod vedením pretendenta Teodora Mangapáša. Napriek tomu Ján Kamateros napísal Fridrichovi, že v Sofii bude k dispozícii trh. Pravdepodobne z Ćuprie poslal Fridrich do Konštantínopola ďalšieho vyslanca, uhorského grófa menom Lectoforus, aby zistil, čo sa deje.

Veľkoknieža Štefan Nemanja privítal Fridricha 27. júla v Niši s veľkou pompou. Hoci srbský panovník požiadal cisára, aby mu investoval svoje panstvá, Fridrich to odmietol s odôvodnením, že je na púti a nechce ublížiť Izákovi, keďže Srbi sa predtým vzbúrili proti Byzancii. Bolo dohodnuté manželské spojenectvo medzi dcérou meránskeho vojvodu Bertholda a Nemanjovým synovcom Toljenom. Fridrich dostal aj posolstvo podpory od bulharského cára Petra II., ale priame spojenectvo odmietol. Napriek tomu, že Fridrich sa snažil nenechať sa zatiahnuť do balkánskej politiky, udalosti v Niši považovali Byzantínci za nepriateľské činy.

Pred odchodom z Nišu dal Fridrich Godfreymu z Würzburgu predniesť kázeň o dôležitosti disciplíny a zachovania mieru. Reorganizoval tiež vojsko a rozdelil ho na štyri časti, pretože malo vstúpiť na územie, ktoré bolo pevnejšie pod byzantskou kontrolou a menej priateľské. Predvoj zo Švábov a Bavorov bol podriadený veleniu švábskeho vojvodu, ktorému pomáhali Herman IV. z Bádenska a Berthold III. z Vohburgu. Druhú divíziu tvorili uhorský a český kontingent so samostatnými práporcami. Tretiemu oddielu velil meránsky vojvoda, ktorému pomáhal pasovský biskup Diepold. Štvrtý oddiel bol pod osobným velením Fridricha a za jeho práporčíka bol v in absentia vymenovaný Rupert z Nassau.

Križiaci opustili Niš 30. júla a do Sofie dorazili 13. augusta. Mesto našli prakticky opustené. Nebola tu žiadna byzantská delegácia, ktorá by ich privítala, ani žiadny trh. Nasledujúci deň križiaci opustili Sofiu a Lotrinčania pod vedením Petra z Brixey konečne dostihli hlavné vojsko. Trajánovu bránu držali byzantské jednotky v sile 500 mužov. Podľa Diepolda z Pasova posádka ustúpila pri pohľade na Fridrichových zvedov, ale v Dejinách výpravy sa píše, že ustúpila až po tom, čo sa s ňou Fridrich a malá skupina rytierov stretli. Vojsko dorazilo do Pazardžiku 20. augusta a našlo tam množstvo zásob.

Poznámky

1. Fridrichov najstarší syn Henrich VI., ktorý už bol zvolený za rímskeho kráľa, mal zostať ako regent. Dňa 10. apríla 1189 Fridrich napísal pápežovi Klementovi III. žiadosť o odloženie plánovanej korunovácie Henricha za spoluvládcu, pretože nechcel, aby Henrich počas regentstva opustil Nemecko. Fridrich v predvečer svojho odchodu v Regensburgu formálne vymenoval svojho syna za regenta.
2. Český vojvoda zomrel ešte pred začiatkom križiackej výpravy.
3. Leopold V. aj Ľudovít III. sa so svojimi vojskami z Talianska radšej plavili, než aby s Fridrichom tiahli po súši. Leopolda zdržal hraničný spor s Uhorskom.
4. Mojžišova správa je známa z listu, ktorý napísal svojmu švagrovi Eleazarovi z Wormsu.
5. Existuje publikovaná korešpondencia medzi Fridrichom a Saladinom o ukončení ich priateľstva, ktorá je takmer určite sfalšovaná.
6. Pramene uvádzajú 100, 300 alebo 500 rytierov.
7. Cisár sa v roku 1147 zúčastnil na druhej križiackej výprave, a tak poznal pozemnú trasu.
8. Toto miesto mohlo mať pre Fridricha osobný význam. Bolo to najbližšie miesto, ktoré mal Fridrich, putujúci kráľ, k domovu, a možno sa tu aj narodil.
9. Kresťanské odhady veľkosti Fridrichovej armády sa pohybujú od 13 000 do 100 000, zatiaľ čo moslimské pramene jej veľkosť zveličujú od 200 000 do 300 000.

Referencie

1. CARTWRIGHT, Mark. Third Crusade [online]. World History Encyclopedia, [cit. 2024-01-18]. Dostupné online. (po anglicky)
2. HAMILTON, Bernard. The Elephant of Christ: Reynald of Châtillon. Studies in Church History, 1978-01, roč. 15, s. 97–108. Dostupné online [cit. 2024-01-19]. ISSN 0424-2084. DOI: 10.1017/S0424208400008950. (po anglicky)
3. BARBER, Malcolm. The Crusader States. [s.l.] : Yale University Press, 2012-08-02. Dostupné online. ISBN 978-0-300-18931-5. S. 297. (po anglicky)
4. SMITH, Thomas W.. Audita Tremendi and the Call for the Third Crusade Reconsidered, 1187–1188. Viator, 2018-09, roč. 49, čís. 3, s. 63–101. Dostupné online [cit. 2024-01-19]. ISSN 0083-5897. DOI: 10.1484/J.VIATOR.5.119574. (po anglicky)

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Tretia križiacka výprava

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Third Crusade na anglickej Wikipédii.