Psychofarmakum

Psychofarmaká (z gréc. psyché -- duša a farmakón -- liek) sú liečivá, symptomaticky účinkujúce na psychické funkcie človeka. Používajú sa najmä v liečbe psychických porúch, niektorých neurologických ochorení a aj v iných oblastiach medicíny (interná, anestéziológia, algeziológia, kardiológia atď.).

Delenie psychofarmák

Mechanizmy účinkov jednotlivých psychofarmák sú väčšinou nie plne objasnené. Medzi psychofarmaká formálne radíme tieto skupiny (upravené podľa Hynie, S., 1995):

Neuroleptiká (antipsychotiká)

Neuroleptiká sú látky, používané predovšetkým v liečbe psychóz (schizofrénia, schizoafektívne poruchy, schizoformné poruchy, psychózy s organickým podkladom), ťažších afektívnych porúch (mánie, bipolárne poruchy, ťažké depresie). Delíme ich na tzv. klasické neuroleptiká („antipsychotiká 1. generácie“) a tzv. atypické neuroleptiká („antipsychotiká 2. generácie“).

Antidepresíva

Antidepresíva sú látky, používané predovšetkým v liečbe depresívnych porúch a depresívnych fáz bipolárnych porúch, niektoré aj v liečbe rôznych neurotických porúch (napríklad panická porucha, generalizovaná úzkostná porucha atď.) a iných psychických porúch. Delíme ich predovšetkým na tzv. tymoleptiká a tymoeretiká (inhibítory MAO). Ďalšie delenia sú tzv. generačné (antidepresíva 1. - 4. generácie) a podľa mechanizmov účinku.

Tymoprofylaktiká (tymostabilizátory, fázoprofylaktiká, stabilizátory nálady)

Tymoprofylaktiká sú látky, používané predovšetkým v liečbe mánií, bipolárnych porúch a prevencii recidívy afektívnych porúch. Patria sem predovšetkým lítium a antiepileptiká valproát, karbamazepín, lamotrigín a klonazepam.

Anxiolytiká (trankvilizéry)

Anxiolytiká sú látky, používané na tlmenie úzkosti, psychického napätia, nepokoja (agitovanosti), niekedy aj na podporu spánku. Základnou skupinou sú tzv. benzodiazepíny, ktoré patria medzi najviac predpisované psychofarmaká vôbec. Delia sa podľa trvania účinku, respektíve eliminačného polčasu, alebo podľa chemickej štruktúry. Ďalej sem patria niektoré sérotonergné látky, napríklad buspiron a antihistaminiká, napríklad hydroxizín. Benzodiazepíny sú návykové (pri dlhodobom užívaní spôsobujú závislosť).

Psychostimulanciá

Psychostimulanciá sú látky, kvantitatívne zvyšujúce duševné funkcie a bdelosť. Patria sem jednak centrálne dopamín- a noradrenalínergné látky (amfetamíny, fenmetrazín, metylfenidát), jednak iné látky (modafinil, atomoxetín). Používajú sa najmä v liečbe porúch pozornosti a psychomotorickej aktivity v detstve a adolescencii (ADHD), jednak v liečbe narkolepsie. Väčšina z nich je návyková (pôsobia euforizujúco).

Hypnotiká

Hypnotiká sú látky, navodzujúce v terapeutických dávkach stav viac alebo menej podobný fyziologickému spánku. Patria sem dnes už nepoužívané barbituráty, glutetimid a metachalón; v súčasnosti najvýznamnejšou skupinou hypnotík sú benzodiazepíny, podobne ako u anxiolytík, ďalej benzodiazepínoví agonisti zopiklon, zolpidem a zaleplon. Malý význam majú chloralhydrát, klometiazol a rastlinné drogy. Niekedy sa na navodenie spánku podávajú aj sedatívne antidepresíva či nízko dávkované neuroleptiká.

Nootropiká a kognitíva (neurodynamiká)

Nootropiká a kognitíva sú látky, zvyšujúce kvalitatívne duševné funkcie, ako sú kognícia a pamäť. Patria sem jednak látky, ovplyvňujúce pozitívne metabolizmus a prekrvenie tkanív CNS (nootropiká), ako napríklad piracetam, pyrithinol apod., jednak látky, zlepšujúce cholínergné transmisie v CNS (kognitíva).

Psychodysleptiká (halucinogény, delirogény)

Psychodysleptiká sú látky, navodzujúce psychopatologické symptómy u zdravých subjektov (halucinácie, pseudodelírium, delírium, disociatívne fenomény). Majú význam predovšetkým ako experimentálne pomôcky a drogy. Patria sem napr. LSD, meskalín, vysoko dávkované anticholínergiká (biperiden, trihexfenidyl, tropánové alkaloidy apod.) a rôzne prírodné drogy.

História a spoločenské aspekty psychofarmakológie

Zavedenie psychofarmák do klinickej praxe v 50. rokoch 20. storočia (ako prvé neuroleptikum chlórpromazín roku 1952 a prvé antidepresívum imipramín roku 1957) znamenalo prielom v liečbe psychických porúch aj celkovom prístupe k nim. Mnohí pacienti neboli viac odkázaní na roky trvajúce internácie v rôznych ústavoch, veľkej časti z nich bola umožnená celkom nová terapia - ambulantná liečba. Psychofarmaká spolu s elektrokonvulzívnou terapiou (EKT, ECT) tvoria základný pilier aj súčasnej biologickej terapie psychických porúch. Dá sa povedať, že mnohým ľuďom zachránili, alebo umožnili kvalitnejší život, a napriek nákladnosti najmä nových preparátov prispievaju k rozsiahlym, aj ekonomickým výhodám (dobre preliečený pacient je často samostatný, nevyžaduje dlhodobé hospitalizácie, ktoré sú mimoriadne nákladné, časť pacientov je schopná produktívneho pracovného života, čo navracia spoločnosti značnú časť nákladov na farmakoterapiu).

Nasadzovanie psychofarmák, najmä pacientom bez ich súhlasu, je niekedy terčom kontroverzie a je negované predovšetkým zástancami tzv. antipsychiatrie.