uhorský šľachtický rod From Wikipedia, the free encyclopedia
Okoličániovci (dobovo: Akalichnai, Okolichnay, Okolicsány, Okolicsányi, Okoliczanyi, Okoličáni, Okoličianský)[1][2] sú jeden z významných a pôvodných liptovských šľachtických rodov[3]. V strednom Liptove im patrili rozsiahle majetky a dediny Veterná Poruba, Štefanka, Lazisko, osada Črmnô, Harankfiahaza (dnes neznáme) a Okoličné[4], od ktorej si pravdepodobne odvodili svoj prídomok. Rod postupne nadobudol, najmä manželskými zväzkami, majetky v Pavčinej Lehote, Svätom Kríži, Ančikovanoch a Vitálišovciach. V poslednej štvrtine 18. storočia sa do majetku rodu dostalo aj mestečko Bobrovec.[1] Niektorí príslušníci vetvy “Miškovcov“, menovite Vendel, Karol a Baltazár si v roku 1864 vyšším dovolením pozmenili meno na Szemesi.[5][6]
V najstarších listinách vystupujú jednotliví členovia rodu ako „domini et heredes de Okoliczna“ (prípadne Akalichna) – páni a potomkovia z Okoličného a latinským označením comes/comitis.[7] Funkcie a označenia obsahujúce comes ako francúzsky "comte" alebo anglicky "count" pochádzajú z latinského slova "spoločník". Jedná sa o titul v európskych krajinách označujúci pozíciu medzi vysokou a nižšou šľachtou.[8] V neskoršom období vystupovali příslušníci rodu pod všeobecným označením "nobilis".
V roku 1230 vydal kráľ Ondrej II. prvú darovaciu listinu na územie zvané Mogorfalú dvom tzv. “hosťom“ a to Benchovi a Hauch (Hank) Polkovi (niektorí autori rozlišujú tri a nie dve osoby a to Beucha, Haucha a Polka).[9] Toto územie sa rozkladá od riečky Revúcej až po Bocký potok bez územia Sliačov, Liptovskej Mary, Sielnice a Bobrovca. Jednalo sa o "prázdnu zem", ležiacu v Liptove, ktorá kedysi patrila dedine Uhorskej Vsi. Termín "prázdna zem" - terra vacans - treba pritom chápať nie ako neosídlenú, pustú zem bez obyvateľstva, ale ako vlastnícky právne neobsadený majetok, ktorý preto spadal do donačnej právomoci uhorských kráľov.[10]
Autori J. Novák a P. Vítek[1] považujú za jedného z najstarších predkov rodu Bohumíra, syna českého rytiera Vavrinca (v liptovskom registri uvádzaného ako Lauryn). V roku 1241 sa Vavrinec zúčastnil ako veliteľ vojenského oddielu bitky pri rieke Slaná.
Bohumír dlhší čas strávil na kráľovskom dvore, kde na základe svojej rozvahy a chrabrosti získal významné miesto. Bojoval po boku kráľa a zásluhy si získal aj ako špeciálny vyslanec vo vtedajšom Poľsku a Rusku. Tak sa o ňom zmieňuje dekrét vystavený v roku 1267 kráľom Belom IV., v ktorom mu daroval rozsiahle lesné územie medzi Hybicou a hranicou so Spišom. Vo svojom sídle hostil aj kráľa Ladislava IV., ktorý mu v roku 1273 daroval "zem Šalamúnovu" (neskôr Črmno a Svätý kríž) vyčlenenú z chotára Paludze. Bohumír taktiež užival titul "comes", v jeho prípade však bola táto hodnosť vojenského charakteru (qui regem in bellum comitebat - ktorý sprevádzal kráľa do vojny). [11]
Autori hľadajú vznik rodu v čase vlády kráľa Bela IV. (1235 – 1270), kedy už žil Serafín I. A. Húščava vo svojej štúdii, ktorú venoval výlučne tomuto problému, potvrdil, že zakladateľom Okoličianskych je práve Serafín I., o ktorom prvá zmienka pochádza až z roku 1282. Serafín slúžil ako servient zvolenského župana Mikuláša v kráľovskom vojsku. Na jeseň v roku 1280 sa aktívne zúčastnil bitky na poli Hód (dnes Hódmezóvásárhely – severne od Segedína), kde kráľovské vojsko, vedené panovníkom Ladislavom IV., porazilo Kumánov[12]. Serafín si v bitke údajne počínal mimoriadne hrdinsky, keď „nie bez preliatia svojej krvi udatne odťal hlavu jednému urodzenému Kumánovi a ukázal ju kráľovi“. Za to a mnohé iné jeho služby potvrdil Ladislav IV. v roku 1282 jeho vlastníctvo Črmna a Svätého kríža[13][1].
Kedy Serafín získal aj Okoličné, nemožno z písomných prameňov presne zistiť, no v roku 1293 vystupuje v jeho držbe už jeho syn Peter[14]. Serafín mal aj ďalšieho syna Mikuláša a obaja bratia si Okoličné po smrti svojho otca podelili medzi sebou. Mikuláš však čoskoro zomiera a jeho majetkový podiel po ňom zdedil jeho syn Pavol, ktorý slúžil v kráľovskom vojsku. Nemohol sa preto venovať svojim liptovským majetkom a dal ich do užívania svojmu strýkovi Petrovi, bratovi svojho otca, o čom vydal turčiansky konvent v roku 1288 svedectvo[15]. V roku 1295 získal Pavol tri poplužia zeme medzi Okoličným a Vrbicou. No aj sám Pavol krátko na to padol pri dobýjaní hradu Kysak (Kôszeg) a jeho majetky tak pripadli "odúmrťou" panovníkovi, keďže nemal dedičov. No už v roku 1297 daroval Ondrej III. pôvodne Pavlovu časť jeho strýkovi Petrovi, synovi Serafína, a zvolenskému a šarišskému županovi Demeterovi prikázal uviesť Petra do držby celej a nedielnej obce Okoličné[16]. S držbou svojich majetkov v Okoličnom a v Črmne mal však Peter isté problémy, a preto v roku 1326 požiadal panovníka o jej potvrdenie. Panovník mu vyhovel a ako osobitné zásluhy Petra pripomenul jeho vernosť a služby, ktoré preukazoval kráľovi na Orave proti ľuďom Matúša Čáka Trenčianskeho a tiež aj v Záhrebe a Sedmohradsku[17]. Krátko na to, nepochybne už po smrti svojho otca, však Petrov syn Ján svoje majetky v Liptove stratil, keď v čase panovania Karola Róberta z bližšie neznámych dôvodov nevedel predložiť na revíziu listiny, ktorými by dokázal ich vlastníctvo. Jeho majetok mu bol odobraný a pridelený k majetku Hrádockého hradu.
Až v roku 1352 mu ich kráľ Ľudovít I. Veľký opätovne vrátil, a to za jeho mnohé vojenské zásluhy pri výprave do talianskeho Neapola, pri ktorej údajne prišiel aj o oko. Adresátmi novej donácie sa okrem Petrovho syna Jána stali aj ďalší jeho synovia Marek, Vavrinec a Serafín[18], a až táto donácia z roku 1352 sa stala trvalým právnym majetkovým základom rodu z Okoličného aj do budúcnosti. Pri revízií pod vedením krajinského sudcu Imricha Bubeka sa synovia Marka I. a syn Serafila II. Ján preukázali darovacími listinami od kráľov Ladislava IV., Ondreja III. a Karola I. Za právoplatné však sudca vyhlásil výlučne darovacie listiny od kráľa Ľudovita I.[4]
Ľudovít I. daroval Marekovi I. (Markusovi), synovi Petra z Okoličného v roku 1367 južnú časť Revúckej doliny[19] a po konflikte s falšovateľom Jánom Literátom z Madočian, Matúšom zo Stošíc a jeho bratom získal v roku 1381 od Ľudovíta I. Grienovište (dobovo: Boztelek, Bozefold, Kovachfelde) zámenou za majetok zvaný Reuchetornya .[20]
Michal I. z Okoličného, syn Jána II. z Okoličného udelil v roku 1435 Okoličnému čiastkové mestské privilégiá po vzore Nemeckej Ľupče (dnes Partizánskej Ľupče).[21] Michal (doložený v rokoch 1464-1484) vystupoval v rôznych súdnych funkciách. V roku 1464 bol ako vážený šľachtic svedkom v majetko-právnom spore, ktorý riešil liptovský župan spolu so slúžnymi. V roku 1480 sa v inej listine uvádza medzi arbitrami. V roku 1466 je Michal doložený aj ako laický člen liptovského náboženského bratstva (konfraternity), ktoré združovalo liptovských farárov a tiež predstaviteľov tamojšej šľachty. Michal z Okoličného vymohol v roku 1453 u ostrihomského arcibiskupa, aby bola kaplnka Sv. Kozmu a Damiána povýšená na farský kostol. Zároveň žiadal, aby sa členovia jeho rodiny, rovnako ako aj členovia šľachtických rodín, ktorých mŕtvych dovtedy pochovávali pri farskom kostole v Liptovskom Mikuláši, mohli mať miesto posledného odpočinku v tomto objekte.[22] Michal zomrel zrejme na konci roku 1484. Listina z 1. januára 1485 už spomína Uršulu, vdovu Michala z Okoličného, ktorá sa stala manželkou jeho menovca, iného Michala z Okoličného.
Z ďalšej generácie žijúcej na prelome 15. a 16. storočia vynikli z rodu Okoličianskych bratia Leonard a Bernard. V roku 1495 vystupujú ako patróni okoličianskeho kostola Sv. Kozmu a Damiána. Bernard sa spomína v roku 1512 ako sudca v spore a v nasledujúcom roku ako liptovský slúžny. Taktiež je relevantným členom rodu, ktorý mohol ovplyvnit donáciu pôvodneho hlavného oltára kostola Panny Márie - kráľovnej anjelov s kláštorom františkánov - observantov v Okoličnom (dnes Kostol sv. Petra z Alkantary).[23]
Najpresnejšiu genealogickú tabuľku od Serafína I. do konca 15. storočia uverejnil A. Húščava, mladší rod Okoličianskych poskytol I. Nagy[4]. Rod postupne získaval majetky predovšetkým v Liptove, ale aj v ostatných stoliciach Slovenska. Mimo územia Slovenska sa s Okoličianskymi stretávame najmä v Hevešskej a Železnej stolici, od roku 1818 v Sabolčskej a o niekoľko rokov neskôr aj v Peštianskej stolici. Najvýznamnejších členov rodu opisuje Encyklopédia Slovenska, a to Imricha, ktorý bol spišský kanonik, v roku 1773 ostrihomský kanonik, Sv. Štefanský prepošt, titulárny ansársky biskup, v roku 1779 miestodržiteľ a v rokoch 1782–1786 a 1790–1795 dvorský radca a referent, ktorý zomrel vo Viedni v roku 1795. Ako aj Jána Okoličániho († 1736), bratislavského biskupa, neskôr Sv. Štefanskeho prepošta a varadínskeho biskupa, ktorému za svoju existenciu vďačí Kostol Najsvätejšej Trojice v Trnave. V Bratislave taktiež rozšíril kňažský seminár.
Krištofa Okoličániho († 9. júna 1707), podžupana turčianskej stolice a poslanca na Onódskom sneme, kde bol obvinený, že svojou činnosťou ohrozuje jednotu boja za slobodu a bol spolu so svojim námestníkom Melicharom Rakovským napadnutý rozvášnenými stúpencami Rákociho a 9. júna bol popravený[24]. Turčianska stolica bola na sneme zrušená, jej zástavy roztrhané, pečate zlomené a územie pripojené k susedným stoliciam. Všetkých 58 poslancov snemu za Turčiansku stolicu bolo uväznených a skonfiškovali im majetky. Dodatočne bola stolica obnovená a erb Okoličianskych bol v roku 1715 vložený do erbu stolice ako pripomienka tejto udalosti.
Ďalej je to Pavol Okoličáni, († pred rokom 1721), právny poradca Františka II. Rákociho a autor práce o dejinách protestantizmu v Uhorsku. Encyklopédia Slovenska spomína aj už vyššie uvedeného Michala Okoličániho, ktorý dal v Okoličnom vybudovať františkánsky kláštor s kostolom (pozri kostol svätého Petra z Alkantary).
Ladislav Okoličáni ako liptovský podžupan predsedal súdu s Jurajom Jánošíkom[25]. Podžupan Ladislav Okoličáni bol osobne zainteresovaný na represívnych opatreniach proti zvyšku Rákócziho povstalcov a zbojníkom, ktorí boli ako v Jánošíkovom prípade pôvodne tiež povstalci. Dôvodom bol prepad kaštieľa podžupanovho otca Jána X. Okoličianskeho v Okoličnom 1. mája 1709.[26][27]
Štefan Okoličáni (* 13. august 1824) adoptoval univerzitného profesora MUDr. Dezidera Kuthyho (* 13. júl 1869, Viedeň). Dňa 11.júna 1905 Kuthy získal šľachtictvo, priezvisko, prídomok ako aj erb Okoličianskych, ako aj právo používať obe priezviská. Toto rozhodnutie bolo o dva roky neskôr zapísané do kráľovského registra[28].
I. Nagy[4] tiež spomína Michala (†1771), ktorý bol od roku 1757 spišský kanonik, neskôr ostrihomský kanonik. Ako aj Jána, cisársko-kráľovského dvorného radcu zavraždého v obci Bátor v roku 1859.
Rodový diplomatár (archív, sprístupnený prof. A. Húščavovi) Okoličianskych patrí medzi najväčšie súkromné archívy bývalej Liptovskej stolice. Jeho časť sa nachádza v Múzeu Janka Kráľa v Liptovskom Mikuláši, časť v Štátnom archíve v Bytči a časť je v rukách potomkov rodu[1] a bádateľsky neprístupná.[29] Archív rodiny opatroval “direktor“, ktorý bol taktiež správcom spoločných (komposesorátnych) majetkov rodiny. Posledným bol Ján Okolicsányi, ktorý sa funkcie vzdal v roku 1916.[30] Archív rodu obsahoval niekedy vyše sto písomností, z ktorých sa však zachoval len zlomok. Dá sa predpokladať, že okrem majetku, ktorý sa rozdeľoval, sa delili aj majetkoprávne listiny.
Okoličné ako rodové sídlo zostalo vo feudálnom vlastníctve Okoličianskych až do zrušenia poddanstva v roku 1848.[31] Približne v tomto období dochádza k rozdrobenie majetku medzi jednotlivé vetvy rodu. V 19. a začiatkom 20. storočia žilo na území pôvodnej donácie v Okoličnom viacero rodín tohto rodu. Rod sa generáciami rozvetvil na jednotlivé vetvy Antalov (od mena Antal), Piterovcov, Miškovcov (ktorých časť bola premenovaná na Kalmanovcov podľa mena Koloman) a Filoxerovcov.
Mária Okolicsányi, 1830. Olejomaľba, autor Jozef Czauczik. Na oválnom neutrálnom pozadí poprsie mladej ženy s veľkými tmavými očami, vzadu do kontu upravenými vlasmi, v 3/4 profile doprava. Je v bielych šatách, na živôtiku a na rukávoch so zlatistými kovovými gombíkmi a opaskom. Na hrdle osemradový biely perlový náhrdelník, na hrudi hrubá zlatá reťaz s rovnoramenným kotvovým krížom. Vo vlasoch ruže.
Agnes Okolicsányi rod. Spielenbergerová, 1826. Olejomaľba. Vzadu na plátne: Agnes v. Okolicsányi geborene v. Spielenberg. Podľa Glatza[32] pochádzala z levočskej patricijskej rodiny, vydala sa za Ľudovíta Okolicsányiho, ktorého otec Mikuláš bol spišským podžupanom. Narodila sa v roku 1798. Obraz je v stálej expozícii v kaštieli v Strážkach.
Anna Okolicsányi, 1757. Olejomaľba. Námetom je mladá žena v šatách vyšívaných zlatou a striebornou niťou a v tmavofialovej zástere, tiež vyšívanej bielo-zlatými kvetmi. Obraz musel patriť do rodinnej portrétnej galérie. Živôtik je lemovaný pásikmi čipky a na prednej strane je čipkovaná aplikácia. Dekolt je doplnený širokým kúskom čipky vyšívanej perlou prehodenou cez prsia. Blúzka má vyšívaný čipkovaný lem a vrchná časť rukávov sa zaväzuje vyšívanými stuhami. Čelenka je vyšívaná perlami, nákrčník je čierny pásik s mašličkou a bielymi perličkami, náramky sú podobného typu. Pozadie je sivé. Na stole pokrytom modrou drapériou červený kvet, vedľa šperkovnice a hodiniek. V ruke drží ružu s tromi rozkvitnutými a pučiacimi kvetmi a tromi listami, na každom z nich sú mená jej detí: Pau/lus/, Car/olus/, Jos/ephus/. Na zadnej strane značené Anna Okolicsányi manželka Jozefa Szmrecsanyi.
Ludvig von Okolicsány, 1826. Olejomaľba. Vzadu na plátne: Ludvig von Okolicsány gemalt 1826.
Ján Okolicsányi (Okolicsányi János) 1798-1859.
Na chode Liptovskej stolice a jej ekonomickom a kultúrnom napredovaní sa od stredoveku podieľali aj generácie príslúšníkov tohto rodu.[33] Okoličianski sa spolu s inými rodmi ako naríklad Bohumírovcami významnou mierou zaslúžili o rozšírenie sídelnej štruktúry v Liptove a boli aj významným spoločensko-kultúrnym faktorom pri komunikácií s ústrednou správou krajiny a ostatnými regiónmi Uhorska.[34]
Okoličianski boli taktiež zastúpení na dvore ako cisársko-kráľovskí komorníci. Hodnosť bola neoddeliteľná od kritérií účasti na dvore a bola držaná pre členov prašľachty starších ako 24 rokov − pokiaľ žiadali a panovník sa nedištancoval od menovania danej osoby. Dotyčný mal okrem toho povinnosť byť prítomný pri obradoch počas Veľkého týždňa a pri procesii. Počítali s ním aj pri mimoriadnych udalostiach na dvore, napr.: pri krstoch, svadbách, pohreboch a pri korunovácii.[35]
Exhumácia rodovej krypty v kaplnke kostola sv. Petra z Alkantary sa uskutočnila na jar roku 2016. V rámci realizovaných výskumov boli v lete 2016 z kostrových pozostatkov a zeminy odobraté vzorky, ktoré sa podrobili mikrobiologickej analýze.[36] Kostrové pozostatky boli poškodené brušitom a sčasti vysokou vlhkosťou. Archeologický výskum prebiehal od apríla do októbra 2016, pričom samotná exhumácia sa uskutočnila v dňoch 11. až 14. apríla toho roka.[37] Následný archeologicko-antropologický výskum odhadol počet pochovaných jedincov na 23. Z toho boli tri ženy, sedem mužov a 13 jedincov neurčitého pohlavia. Z patologických zmien sa najčastejšie vyskytli dve – ochorenie chrbtice zaznamenané u šiestich jedincoch a zubný kaz prípadne intravitálna strata u jedenástich jedincoch. V novembri 2018 boli kostrové pozostatky prevezené naspäť do kostola v Okoličnom.[38]
Žiaden nález nepochádzal zo stredoveku a predpokladá sa, že k vyprázdneniu rodovej krypty prišlo v období 18. storočia.[39] Jedným z príčin mohla byť výrazná povodeň v roku 1813[40], keďže pochovávanie v nej je doložené ešte v druhej polovici 19. storočia.[41]
K menoslovu pochovaných v rodovej krypte sa v kronike uvádza: „Miesta odpočinku pre telá zosnulých, ľudovo nazývané krypty. Chrám ich má dve: jednu v kaplnke Bolestnej Panny Márie, druhú však vo svätyni umiestnenú pred hlavným oltárom. V prvej krypte sú pochovaní nasledovní: Urodzený a preosvietený pán Ján Okoličányi, predtým významný člen konventu a dobrodinca chrámu so svojou manželkou Žofiou Turanskou. Urodzený a preosvietený pán Ladislav Okoličányi, syn predchádzajúceho, niekdajší radca jeho kráľovského majestátu. Urodzený a preosvietený pán Jozef Okoličányi, rovnako syn Jána, podžupan oravský so svojou prvou manželkou z rodiny Revaj. Preosvietený pán Imrich Okoličányi a napokon vdp. Alexej Okoličányi, jezuita od svätého Mikuláša, zomrel ako predstavený, do krypty uložený v roku 1757. Tiež aj z našich (františkánov; pozn.) sú tu pochovaní: Bernard Najman, gvardián tohto konventu a páter Kazimír Langrueber, lektor morálnej teológie (Urban 1759).[42]
I. Nagy spomína, že medzi inými by mal byť v hrobke pochovaný aj Ján Okolicsányi († 7. august 1854).
Súčasné poznatky[43] predpokladajú založenie objektu Kostola sv. Petra z Alkantary rodom Okoličianskych v roku 1476[44], kedy bol podľa písomnej zmienky položený základný kameň. Jedná sa o jednu z najkvalitnejších stavieb neskorej gotickej architektúry na Slovensku.[45] Kláštor v Okoličnom bol v stredoveku najväcšou sakrálnou stavbou Liptovskej župy ale aj jedným z mála príkladov trojloďovej dispozície u mendikantských kostolov nielen na Slovensku, ale aj v rámci stredovekého Uhorska.[22] Vzhľadom na umiestnenie františkánskeho konventu priamo v centre majetkovej domény Okoličianskych je nepochybné, že pri jeho vzniku musel rod zohrať významnú a zrejme rozhodújucu úlohu. Už Matej Bel zachytil živú rodovú tradíciu o založení konventu Michalom z Okoličného.[46]
Pokiaľ ide o kráľovský podiel na stavbe, staršia literatúra sa opiera najmä o chronogramy 1489 a 1490 na kostole, potvrdzujúce výstavbu v čase vlády Mateja Korvína (1458 - 1490), ako aj o maľované erby Mateja Korvína a jeho manželky Beatrix Aragónskej nad triumfálnym oblúkom kostola. Už Húščava a po ňom Papp konštatovali, že mohli len odkazovať na vládu Mateja Korvína[47]. Stavba pravdepodobne prebiehala s materiálnou podporou okolitých šľachtických rodov ako aj župana Matúša z Čečejoviec, ktorého donátorské aktivity predčasne ukončila razantná zmena politických pomerov po úmrtí Mateja Korvína v roku 1490, ako aj jeho následná smrť. Pôvodne mal pôsobiť ako opora maloletého Jána Korvína, nemanželského syna Mateja Korvína. Matej Korvín, keďže namal iných potomkov, zamýšľal urobiť z Jána svojho nástucu na trón a sledujúc tento cieľ zaviedol preňho aj nové tituly – medzi nimi aj netradičný titul liptovské knieža. Následne a najmä po tom, čo šľachta odmietla nároky Matejovho nemanželského syna na trón sa Ján Korvín stiahol do južného Uhorska.[48]
Možné, hoci nie nevyhnutné zapojenie rodu Zápoľských do výstavby je indikované prítomnosťou rovnakého kamenárskeho znaku ako v Kostole sv. Kríža v Kežmarku.[49] Rovnaké kamenárske znaky svedčia o prítomnosti tých istých remeselníkov pri výstavbe oboch objektov.
Stavba následne trvala do aspoň začiatku 16. storočia, čo potvrdil dendrochronologický výskum krovu nad svätiňou (datovanie do rokov 1499 až 1500).[50] Oltár bol zhotovený v rozmedzí rokov 1500 - 1510.[51]
Vzhľadom na to, že kláštor aspoň čiastočne nahradil v oblasti pochovávania stredoveký okoličiansky kostol Sv. Kozmu a Damiána, dá sa predpokladať, že sa uplatnil model zdieľaného patronátu, na ktorom sa podieľali aj okolité šľachtické rody (menovite rody z Vitálišoviec, Podhoria a Stošíc). Za právo pochovávať sa táto šľachta nepochybne podieľala na hmotnom zabezpečení a stavebnej údržbe. To, že Okoličiansky patronátne práva ku kláštoru aj reálne vykonávali, jasne dokumentruje ich počínanie v období zániku františkánskej komunity v druhej polovici 16. storočia, keď sa snažili zabezpečiť mobiliár kláštora pred jeho odcudzením. Taktiež samotní františkáni pri svojom odchode označili v roku 1571 za ich patrónov Petra a Sebastiána Okoličianskych.[52] K ich návratu došlo v roku 1672 sprostredkovaním Jána Okoličányiho.[53]
V 18. storočí sa Okoličiansky prejavili znovu ako patróni, keď interér vybavili mobiliárom nesúcim ich heraldické znaky. V súvislosti so stavbou, prestavbou alebo výmaľbou oltárov v kostole sa spomínajú mená: „Ladislav Okoličányi, syn Jána a predtým radca kráľovského majestátu, urodzený pán Ján Okoličányi, urodzený pán Jozef Okoličányi a Mikuláš Okoličányi“ (Urban 1759).[54] V objekte sa tiež v západnej časti bočnej kaplnky nachádza hrobka Okoličianskych.
Príslušníci tohto rodu vystupujú neskôr aj v Oravskej, Turčianskej, Spišskej, Bihárskej, Novohradskej župe a Sedmohradsku – I. Nagy uvádza ich zoznam.
Frekventovaným a obľúbeným je vysvetlenie týkajúce sa Jána z Okoličného, ktorý si počas Neapolského ťaženia Ľudovíta Veľkého zranil oko a líce. Spojením slov "oko" a "líce" vznikne spojenie "Okoličiansky", respektíve "Okoličáni".
Podľa I. Nagyho ďalej spomínaný erb rodina dostala pravdepodobne od Ľudovíta I. v roku 1364.[4] Štít s morým podkladom je doplnený zlatou korunou, nad ktorou je obrnené a striebornou šabľou ozbrojené rameno držiace vytasenú šabľu so zoťatou hlavou Turka. V rohoch štítu sa nachádza na pravej strane zlatá hviezda a na ľavej strane strieborný polmesiac. Rozdiely sú v zobrazovaní hlavy Turka. Raz je na hrot napichnutá hlava s turbanom, inokedy je holá a napichnutá na stred šable. Tieto dve variácie sa striedajú aj v klenote (v heraldike predmet umiestnený nad prilbou nad erbom). Pri zobrazení klenotu sú ďalšie nejednotnosti. Raz je klenotom iba rameno zo štítu, inokedy aj polmesiac s hviezdičkou, ktoré sú umiestnené tesne nad zhybom lakťa. Prikrývadlá sú zlato-modré a strieborno-červené.[1]
S erbom Okoličianskych sa najpodrobnejšie zaoberal A. Húščava. Zistil, že pôvodným symbolom rodu bol polmesiac a hviezda, a že koncom 16. storočia sa tieto figúry striedavo nachádzajú len ako sprievodné znaky v horných rohoch štítu. Hlavnou figúrou erbu sa od 16. storočia stáva už spomínané nad zlatou korunou obrnené rameno, ktoré drží striebornú šabľu s napichnutou hlavou Turka.
A. Húščava sa pri rozbore mladšieho erbu Okoličianskych vyhýba označeniu hlavy ako hlavy Turka. Hlavnú figúru opisuje doslova takto: „...rameno v pästi drží zlatú rukoväť šable, ktorá pretína ľavú polovicu tváre i oko od tela oddelenej hlavy.“. Vo výklade nepripúšťa hlavu Turka, ktorá sa v uhorskej heraldickej tvorbe od 16.storočia veľmi rozšírila. Príčinu takéhoto záveru treba podľa J. Nováka hľadať v úsilí bližšie interpretovať tento znak. A. Húščava totiž vo svojom výklade pokračuje takto: „I mladšie znamenie zo 16. storočia môže mať svoje historické opodstatnenie, koreniace v histórií rodiny zo 14. storočia. Za základ mohol slúžiť historický fakt, že Jánovi z Okoličného v niektorej bitke neapolskej výpravy Ľudovíta Veľkého ťažko zranili (azda preťali) tvár a následkom tohto ťažkého poranenia stratil aj jedno oko“. A. Húščava tu nepriamo navodzuje záver, že mladší erb je hovoriacim znakom Okoličianskych ("oko" a "líce"). Podľa J. Nováka je pravdepodobnejšie, že sa jedná o symbol úspešnej účasti niektorého z Okoličianskych v protitureckých bojoch[55].
Na rozdiel od erbu Bernarda (1512) a Jána (1541)[56] je "štvrtený" erb bratislavského a varadínskeho biskupa Jána Okolicsányiho († 1736) z roku 1726 vizuálne najvýraznejšia verzia erbu s použitím polmesiaca a hviezdy - v kombinácii s ramenom so šabľou a odťatou hlavou. V prvom a štvrtom poli zobrazuje polmesiac a hviezdu a v druhom a treťom poli rameno so šabľou a odťatou hlavou. Taktiež Pavol Okolicsányi používal podobný erb avšak s obráteným poradím polí (s ramenom so šabľou a odťatou hlavou v prvom a štvrtom poli a v druhom a treťom poli s polmesiacom a hviezdou) .[57]
Dva erbové štíty v sedílii presbytéria Kostola sv. Petra z Alkantary zobrazujú na ľavej (heraldicky pravej) strane štít s polmesiacom a hviezdou. Tento štít vyhodnotil A. Húšcava ako pôvodný stredoveký erb Okoličianskych. Na druhom erbe, dnes vyplnenom maľovanými písmenami "itb", mali byť podľa menovaného bádateľa pôvodne iniciály "ilb" alebo - tak ako dnes "itb". Podľa A. Húšcavu mali iniciály odkazovať na Jakuba (Iacoba), Leonarda a Bernarda Okoličianskych (synov už spomínaného Michala). Prípadne na Jakuba, Tomasa (vtedajsieho farára) a Bernarda. Húšcavovu interpretáciu nedávno spochybnil Szilárd Papp (2003-2006). Na druhom štíte mala byť podľa neho pôvodne náboženská skratka IHS, avšak sondáž na erbe (Juraj Maták, 2016) túto domienku predbežne nepotvrdila.[58]
V populárnej kultúre sa v zásade všetky referencie na Okoličianskych viažu na začiatok 18. storočia a na súdny proces s Jurajom Jánošíkom. V divadelnej hre Radišinského naivného divadla Jááánošííík (1970) vystupuje Ladislav Okoličáni ako sused rodiny Jánošíkovcov. V hre táto postava "pána grófa Okoličániho" vystupuje v jednej scéne, v ktorej Jánošikovi - aby mohol ísť zbíjať - odovzdá "flintu" so slovami "ja mu dám svoju, ešte sa z nej dymí".
V druhom diele filmu Jánošík (1962) vystupuje v dvoch scénach postava stoličného sudcu. V prvej scéne Jánošíkova družina ozbíja sudcu, ktorý prichádza prešetriť krádež grófskych kráv a múky a v poslednej sudca vynáša rozsudok nad zbojníkom. Film Jánošík (1962) vznikol počas socializmu a je v určitej miere poznačený dobou svojho vzniku. Do deja prenikajú odkazy na triedny boj a dej filmu je oproti známym faktom upravený, čím sa vzďaľuje dobovým reáliám.
V knihe “Povesti z Liptova“ od autorov Peter Vrlík a Peter Mišák sa Okoličianski spomínajú v príbehoch “Zachránení mnísi“, “Hrdina Ján z Okolice“, “Svätojánska ruža“, “Panské vrtochy“, “Ako Jánošíka odsúdili“ a “Jánošíkov hrob“.[59]
,_váradi_püspök_volt.jpg)
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
#/media/File:Turiec_coatofarms.jpg){kind=link}