From Wikipedia, the free encyclopedia
Kent (staroangl. Cantwara rīce, tj. kráľovstvo Kentov, lat. Regnum Cantuariorum) bol jedným zo siedmich anglosaských kráľovstiev v dnešnom juhovýchodnom Anglicku, založené v ranom stredoveku. Existovalo od 5. alebo 6. storočia, pokiaľ nebolo úplne začlenené do kráľovstva Wessex[pozn. 1] na konci 9. storočia a neskôr do kráľovstva Anglicka na začiatku 10. storočia ako grófstvo Kent.
| Kráľovstvo Kentov staroangl. Cantwara rīce lat. Regnum Cantuariorum
| |||||||
Geografia
| |||||||
| Obyvateľstvo | |||||||
Národnostné zloženie |
|||||||
staroanglosaské (pohanské), katolícke | |||||||
| Štátny útvar | |||||||
sceatta, thrymsa | |||||||
| |||||||
Pod predchádzajúcou rímsko-britskou správou počas 4. storočia sa oblasť Kentu zápasila s opakovanými útokmi námorných nájazdníkov. Je pravdepodobné, že germánsky hovoriaci foederati boli pozvaní, aby sa v tejto oblasti usadili ako žoldnieri. Po konci rímskej správy v roku 410 sa do oblasti presťahovali ďalšie germánske hovoriace kmeňové zoskupenia, ako dokladajú archeologické dôkazy aj neskoršie anglosaské písomné pramene. Zdá sa, že primárnou etnickou skupinou, ktorá sa v tejto oblasti usadila, boli Jutovia. Založili svoje kráľovstvo vo východnom Kente a možno boli spočiatku pod nadvládou franskej ríše. Tvrdilo sa, že východosaská komunita[pozn. 1] sa pôvodne usadila v západnom Kente, ale v 6. storočí bolo ich územie dobyté rozširujúcim sa kráľovstvom z východného Kentu.
Prvým zaznamenaným kráľom Kentu bol Æthelberht, ktorý ako bretwalda mal na konci 6. storočia významný vplyv na iných anglosaských kráľov. Počas Æthelberhtovej vlády prijali Anglosasi v Kente kresťanstvo po príchode mnícha Augustína z Canterbury a jeho gregoriánskej misie v roku 597.
Kent bol jedným zo siedmich kráľovstiev takzvanej anglosaskej heptarchie, ale v 8. storočí, keď sa stal bábkovým kráľovstvom Mercie, stratil svoju nezávislosť. V 9. storočí sa Kent stal vazalom Wessexu a v 10. storočí sa stal súčasťou zjednoteného kráľovstva Anglicka, ktoré bolo vytvorené pod vedením Wessexu. Názov pôvodného kráľovstva sa od tej doby zachoval ako grófstvo Kent.
Znalosť anglosaského Kentu pochádza z vedeckého štúdia neskorších anglosaských textov, akými sú napríklad Anglosaská kronika alebo Historia ecclesiastica gentis Anglorum, ako aj z archeologických objavov, napríklad zanechaných na včasne stredovekých pohrebiskách a sídliskách, a ďalej na základe skúmania toponým.
Pôvod Kentu a jeho hraníc je nejasný, ale zrejme zodpovedá územiu starovekého britského kmeňa Ceintů, po ktorých je pomenovaný. Tento názov bol prevzatý zo staršieho miestneho názvu Cantium („roh krajiny“ alebo „krajina na okraji“) použitého v predchádzajúcej predrímskej dobe železnej.[1] Julius Caesar odkazuje na štyroch panovníkov regiónu Cantiacia.
V rímsko-britskom období oblasť súčasného Kentu, ktorá ležala východne od rieky Medway, bola civitas známa ako Cantiaca.[2] Jej meno bolo prevzaté zo staršieho všeobecne britonského miestneho mena Cantium („roh krajiny“ alebo „krajina na okraji“) použitého v predchádzajúcej predrímskej dobe železnej, aj keď rozsah tejto kmeňovej oblasti nie je známy.[2]
Na konci 3. a počas 4. storočia bola rímska Británia opakovane napádaná Frankmi, Sasi, Piktovia a Škóti.[3] Kent ako časť Británie najbližšie ku kontinentálnej Európe pravdepodobne zažil mnoho útokov námorných nájazdníkov. V dôsledku nájazdov na pobreží Kentu tu vystavali Rimania štyri pevnosti v rámci systému opevnení po oboch stranách Lamanšského prielivu známeho ako Litus Saxonicum: Regulbium, Rutupiae, Dubris a Portus Lemanis.[3] Je tiež pravdepodobné, že germánsky hovoriaci žoldnieri zo severnej Galie, známy ako foederati, boli najatí, aby doplnili regulérne rímské jednotky počas tohto obdobia. Služba týchto foederati bola zrejme platená pozemkami v Kente.[4][3] Títo foederati sa pravdepodobne asimilovali do rímsko-britskej kultúry, čo sťažuje ich archeologické rozlíšenie.[3]
Existujú dôkazy, že v priebehu 4. a na začiatku 5. storočia boli opustené vidiecke villy, čo naznačuje, že sa rímsko-britská elita uchyľovala do relatívnej bezpečnosti opevnených mestských centier.[3] Úpadok však zaznamenali aj mestské centrá. V Canterbury klesala populácia a znižovala sa aktivita od konce 3. storočia, zatiaľ čo Dover bol opustený koncom 4. storočia.[3] V roku 407 opustili rímske légie Britániu, aby sa vysporiadali s nájazdami do srdca ríše na kontinente.[3] V roku 410 poslal rímsky cisár Honorius svojim britským poddaným dopis, v ktorom oznámil, že sa od tejto chvíle musí postarať o svoju vlastnú obranu a nemôžu sa naďalej spoliehať na to, že ich rímske légie ochránia.[3] Podľa Anglosaské kroniky, spísanej v neskoršom anglosaskom Anglicku a nepovažované za presný záznam udalostí v 5. storočí, opustilo Britániu v roku 418 mnoho Rimanov cez kentske prístavy, pričom so sebou vzali veľkú časť svojho majetku. Tento záznam môže zachovávať spomienku na skutočný exodus rímskej aristokracie.[3]
Podľa súčasného britského archeológa Martina Welcha bolo 5. storočie svedkom „radikálnej transformácie toho, čo sa stalo Kentom politicky, sociálne a z hľadiska fyzickej krajiny“.[2] Literárne záznamy aj archeologické dôkazy ukazujú na migráciu germánsky hovoriacich národov zo severnej Európy do Británie počas tohto storočia.[3] O rozsahu tejto migrácie sa však stále vedie mnoho debát. Niektorí historici ju považujú za masovú migráciu, pri ktorej veľké množstvo germánskych obyvateľov opustilo severnú Európu, aby sa usadilo v Británii. Iní argumentovali, že prišla len malá vojenská elita, ktorá ovládla (alebo dokonca zotročila) rímsko-britskú populáciu, ktorá potom začala používať staroanglický jazyk a prisvojila si materiálnu kultúru novopríchodzích.[5][2] Diskutuje sa tiež aj o osude rímsko-britskej populácie. Mnoho jej príslušníkov mohlo utiecť do západnej Británie alebo do Bretónska.[2]
Časť rímsko-britského obyvateľstva v Kente pravdepodobne zostala, pretože rímske meno pro túto oblasť Cantiaca ovplyvnilo meno novovzniknutého anglosaského kráľovstva Cantware („obyvatelia Kentu“).[2][3]
Germánska migrácia do Británie ich zaznamenala v textoch z neskoršieho anglosaského obdobia, hlavne v Bedovej Historia ecclesiastica gentis Anglorum a v Anglosaskej kronike. Oba tieto zdroje spoliehajú na ústnu tradíciu z 5. storočia a boli pokusom o vytvorenie mýtov o pôvode, ktoré by ospravedlňovali súdobú politiku.[3] Podľa Anglosaskej kroniky pozval do Británie „kráľ Britonov“[pozn. 2] menom Vortigern dvoch germánskych vodcov Hengista a Horsu („hrebec“ a „kôň“) , aby mu pomohli brániť krajinu pred piktskými nájazdníkmi. Hengist a Horsa sa mali vylodiť pri Ypwinesfleote (Ebba's Creek, súčasný Ebbsfleet neďaleko Ramsgate vo východnom Kente) v roku 449. Bratria najprv porazili Piktov, potom sa obrátili proti Britonom a pozvali ďalšie germánske kmene, aby kolonizovali Britániu. Medzi nimi boli starí Sasi, Anglovia a Jutovia. Jutovia sa usadili v Kente a na ostrove Wight a založili kráľovstvo Cantware a Wihtware.[3]
Podľa Anglosaskej kroniky bojovali v roku 455 Hengist a Horsa s Vortigernom v bitke pri Ægelesthrepu (pravdepodobne Aylesford v Kente), počas ktorej Horsa prišiel o život. Hengist sa stal namiesto Vortigerna kráľom, po ňom nastúpil jeho syn Æsc.[2][3] V roku 456 bojovali Hengest a Æsc s Britonmi v Crecganforde (pravdepodobne Crayford). Britonovia sa tak stiahli z Kentu do svojej londýnskej pevnosti.[2][3] Podobný popis poskytuje v Bedovej Historia ecclesiastica gentis Anglorum: že ľudia z Kentu a ostrova Wight sú potomkovia jutských osadníkov a že Horsa bol zabitý v bitku proti Britonom, a dodáva, že jeho telo bolo pochované vo východnom Kente.[3] Presnosť týchto záznamov je spochybňovaná. Súčasná historička S. E. Kelly uvádza, že „legendárne detaily sa dajú ľahko odmietnuť“.[4] Historici často nahliadajú na Hengista a Horsu ako na mytologické postavy vypožičané z ľudovej slovesnosti s cieľom legitimizovať vládcov stredného až neskorého anglosaského obdobia.[pozn. 3][6][7][8][2]
Prichádzajúci germánski obyvatelia sa usadili na najúrodnejšej poľnohospodárskej pôde romanizovaných Britonov, hlavne v podhorí na sever od kriedovej pahorkatiny North Downs a v údolí Holmesdale južne od svahov tejto pahorkatiny.[2][3] Je pravdepodobné, že doplňovali rastlinnú poľnohospodársku výrobu chovom zvierat. Vzhľadom na blízkosť pobrežia a riek sa zrejme zaoberali aj rybolovom a obchodom.[3] Anglosasi využívali už existujúce prehistorické a rímske cestné systémy, pričom 85% pohrebísk bolo umiestnených do 1,2 km od rímskej cesty, splavnej rieky alebo pobrežia a zostávajúcich 15% bolo blízko starobylých cestičiek.[2] O týchto raných osadách existuje málo archeologických dôkazov, ale jedným z významných príkladov je zemľanka v Lower Warbanku v dedinke Keston (v súčasnosti súčasť Veľkého Londýna), ktorá bola postavená na mieste bývalej rímskej villy susediacej s rímsko-britskou cestičkou cez pahorkatinu North Downs.[3] Keramika z 5. storočia bola taktiež objavená na mnohých lokalitách rímskych vill po celom Kente, čo naznačuje opätovné osídlenie týchto lokalít počas tohto obdobia.[2] Vo východnom Kente pohrebisko z 5. storočia väčšinou obsahuje iba pohreby do hrobu s výrazným kentským charakterom. Naopak pohrebisko v západnom Kente ako napríklad v Orpingtone sú zmiešané s pohrebmi žehom aj do hrobu, čo je typickejšie pro saské pohrebiská na sever od rieky Temže.[2][3] To môže naznačovať, že západný Kent bol v tejto dobe nezávislý od východného Kentu a bol súčasťou kráľovstva Essex severne od ústia Temže.[3]
V 6. storočí bolo kráľovstvo Kent v určitom vzťahu závislosti od merovejovskej franskej ríše, ktorá vtedy rozširovala svoj vplyv v severozápadnej Európe.[3] Textové pramene naznačujú, že Kent mohol byť pod merovejovskou kontrolou časť tohto storočia.[3] Archeologické dôkazy o franskej hmotnej kultúre z tohto obdobia boli objavené v Kente, ale nie v iných oblastiach nížinnej južnej Británie, čo naznačuje, že Kent mal monopol na obchod s franskou ríšou.[3]
V kontinentálnej Európe boli objavené kentské artefakty zo 6. storočia hlavne v oblastiach súčasného francúzskeho departementu Charente, v západnej Normandii, Porýnií, Frízsku, Durínsku a v južnej Škandinávii. Relatívne chýbajú v oblasti medzi Seinou a Sommou naproti cez Lamanšský prieliv proti sídlam Južných Sasov v Sussexe,[pozn. 1] z čoho môže vyplývať, že obchod prebiehal skôr medzi konkrétnymi kmeňovými alebo etnickými skupinami, než aby bol založený na geografickej blízkosti.[3] Existujú aj archeologické dôkazy o kentských obchodných väzbách v súčasnom grófstve Hampshire a na ostrove Wight a o kópiach alebo napodobeninách objavujúcich sa na pohrebiskách vo vzdialenejších oblastiach, ako sú súčasné grófstva Wiltshire a Cambridgeshire.[3]
Archeologické dôkazy naznačujú, že v 6. storočí kráľovstvo vo východnom Kentu v určitom okamihu anektovalo oblasť západného Kentu.[3] Na juh od kráľovstva ležal hustý les Weald bez hodnoty pre kentské elity. Ďalej na západ sa nachádzala úrodná oblasť lákajúca k dobytiu, hlavne údolie rieky Darenth a klesajúce svahy pahorkatiny North Downs na západ od rieky Medway.[3]
Pod pevnou kontrolou germánsky hovoriacej aristokracie sa Kent stal prvým anglosaským kráľovstvom, ktoré sa objavilo v historickom zázname v roku 597.[3] Mních Beda Ctihodný odkazuje v tomto období na Kent ako kráľovstvo pod vládou kráľa Æthelberhta, čo z Æthelberhta robí najranejšieho spoľahlivo overeného anglosaského monarchu.[3] Beda Ctihodný hovorí, že Æthelberht bol bretwalda, ktorý ovládal všetko na juh od rieky Humber vrátane ďalších kráľovstiev.[3] Anglosaská kronika zmieňuje vojny v Británii v 6. storočí, ale väčšina z nich sa mala odohrávať na západe ostrova a Kent neovplyvnila. Jedinou výnimkou bola bitka medzi kentským vojskom a Západnými Sasmi v roku 568, počas ktorej boli Æthelberhtove sily zatlačené späť do Kentu.[3] Počas Æthelberhtovho panovania bol taktiež zostavený Æthelberhtov zákonník, najstarší dochovaný text v staroangličtine.[3]
Podľa Bedu Ctihodného započala christianizácia anglosaského Anglicka v Kentu počas Æthelberhtovej vlády, keď benediktínsky mních Augustín dorazil na polostrov Ebbsfleet v roku 597 a priviedol so sebou gregoriánsku misiu.[3] Æthelberhtova franská manželka Bertha bola už kresťankou, zatiaľ čo Æthelberht sám konvertoval o niekoľko rokov neskôr.[3]
Počas tohto obdobia se anglosaskí kráľi nepretržite pohybovali po svojich kráľovstvách, nechávali sa vyživovať od miestnych obyvateľov a oplácali im dary.[3] Rôzne dokumenty zo 7. a 8. storočia svedčia o tom, že Kent bol riadený dvoma kráľmi, dominantným na východe a podriadeným na západe, čo pravdepodobne odráža existenciu dvoch pôvodných skorších útvarov.[3]
Skončilo obdobie vybavených hrobov, ktoré boli archeologicky poznačené menším regionálnym rozdielom v hroboch a iných artefaktoch zdobených zvieracími motívmi v štýle Salin Style II.[3] Toto obdobie tiež charakterizuje výskyt elitných pohrebov s omnoho väčším bohatstvom uloženým so zomretým než u pohrebov pri iných. Významné kentské príklady pohrebov boli objavené na pohrebisku Sarre Anglo-Saxon cemetery a na pohrebisku Kingston Barrow, zatiaľ čo elitný pohreb v mohyle Taplow Barrow v súčasnom grófstve Buckinghamshire obsahoval taktiež predmety charakteristické pre Kent, čo naznačuje potenciálny kentský vplyv v tejto oblasti.[3]
V 7. storočí moc Kentu slabla, zatiaľ čo moc kráľovstva Mercie a Northumbrie rástla,[3] ale podľa zoznamu Tribal Hidage[pozn. 4] Kent zoztal štvrtým najbohatším kráľovstvom v Anglicku, s 15 000 poplužiami pôdy zaznamenanými v 7. alebo 8. storočí.[3] Toto obdobie bolo pre kentskú kráľovskú rodinu búrlivé. V rokoch 664–673 vládol v Kente kráľ Ecgberht, ale medzi rokmi 664 a 667 boli v kráľovskej sieni v Eastry zabití dvaja kráľovi bratranci Æthelred a Æthelberht, snáď preto, že boli hrozbou pre kráľa Ecgberhta.[3] Po Ecgberhtovi nasledoval na tróne jeho brat Hlothhere, ktorý vládol v rokoch 674–686, než bol zvrhnutý a zabitý Eadrikom, jedným z Ecgberhtových synov, ktorý sa spojil s Južnými Sasmi. Eadric tak vládol až do roku 687.[3]
Ku koncu 7. storočia sa Kent postupne dostával do sféry vplyvu Mercie. V Lundenwiku (anglosaský Londýn) existovala kentská kráľovská sieň a vysoký kráľovský správny úradník až do 80. rokov 7. storočia, ale potom prešlo mesto do rúk Mercie.[3] Stráta Lundenwiku pravdepodobne narušila monopol Kentu na zámorský obchod s kontinentálnou Európou a jeho kontrolu nad riekou Temžou, čo výrazne negatívne ovplyvnilo ekonomickú stabilitu celého kráľovstva.[3] Podľa neskoršieho rozprávania Bedy Ctihodného zaútočil v roku 676 na Kent kráľ Mercie Æthelred I., ktorý zničil mnoho kentských kostolov.[3] V nasledujúcich desaťročiach kontrola Mercie nad Kentom vzrástla. V rokoch 689–690 východosaskí kráľi pod hegemóniou Mercie pôsobili v západnom Kente a existujú záznamy, ktoré svedčia o tom, že mercijský kráľ Æthelred rozhodoval o príjmoch kresťanských komunít v Minster-in-Thanet a Reculveri, čo naznačuje silnú kontrolu Mercie rovnako nad východom kráľovstva.[3]
V roku 686 si Kent podmanil wessexský král Cædwalla. Krátko nato bol pri vzbure v Kente zabitý jeho brat Mul, ktorého kráľ Cædwalla inštaloval ako kráľa Kentu. Kráľ Cædwalla sa vrátil a povstanie tvrdo potlačil. Potom sa Kent znovu prepadol do chaosu. Mercia podporovala klientského kráľa menom Oswine. Ten ale zrejme vládol len asi dva roky, potom sa stal kráľom Wihtred. Kráľ Wihtred je nielen známy svojim Wihtredovým zákonníkom, ale zaslúžil sa aj o obnovu spustošeného kráľovstva po devastácii a búrkach minulých rokov. V roku 694 uzavrel mier so Západnými Sasmi, jeho podmienkou bolo zaplatení kompenzácie za zabitie Mula v rámci saského systému wergeld.
Zmienky o Kente po smrti kráľa Wihtreda v roku 725 sú roztrieštené a nejasné. V kráľovstve nastal znovu chaos a po ďalších štyridsať rokov vládli dvaja alebo dokonca traja králi súčasne. Táto fragmentácia urobila asi z Kentu prvý cieľ rastúcej moci mercijského kráľa Offy. V roku 764 získal nadvládu nad Kentom a vládol mu prostredníctvom klientských kráľov. Na začiatku 70. rokov 8. storočia sa kráľ Offa pokúsil vládnuť Kentu priamo, čo vyvolalo povstanie, ktoré vyústilo v roku 776 k bitke pri Otforde. Aj keď výsledok bitky nie je známy, záznamy z nasledujúcich rokov naznačujú, že rebeli zvíťazili. Zdá sa, že králi Ecgberht II. a neskôr Ealhmund vládli nezávisle od Offovej vôle ako samostatní panovníci ďalších takmer desať rokov. Tento stav trval, pokiaľ kráľ Offa neobnovil pevne svoju autoritu nad Kentom v roku 785.
Náboženské centrá tohto obdobia s prístupom k mnohým zdrojom a obchodným väzbám (spravidla minster s kostolom) boli často omnoho väčšie než sídla laikov.[3] Napríklad Minster-in-Thanet je spomínaný ako vlastník troch obchodných lodí.[3]
V 7. storočí sa v anglosaskom Anglicku začali opäť budovať kamenné stavby, predovšetkým kostoly.[3] Najranejšie kostoly v regióne boli pomenované ako „Kentská skupina“ (Kentish Group) a odrážajú talianske a franské vplyvy vo svojej architektúre. K raným príkladom tohto štýlu patria kostoly sv. Pankráca, sv. Márie a sv. Petra a Pavla, všetky ako súčasť kláštora sv. Augustína v Canterbury, rovnako ako kostol sv. Ondreja v Rochesteri a sv. Marie v Lymingi.[3]
Ku koncu 7. storočia sa objavujú najstaršie listiny, ktoré udávajú hranice nehnuteľností[3] a svedčia o rozšírení plochy poľnohospodárskej pôdy pre hospodárske zvieratá vysušením prielivu Wantsum Channel a bažín Romney Marsh.[3] Taktiež prílivový vodný mlýn Ebbsfleet pri Gravesende v západnom Kente datovaný zhruba k roku 700 ilustruje nové využitie krajiny.[3]
Počas 7. storočia sa mesto Canterbury rozrástlo do ekonomického a politického centra Kentu, o čom svedčia odpadkové jamy, drevené siene a zapustené stavby z tohto obdobia.[3] Intenzívnym rozvojom prochádzal aj Dover[3] a možno aj Rochester, aj keď archeologické dôkazy chýbajú.[3] V Canterbury aj v Rochesteri boli v tomto období sídla hlavných mincovní raziacich hlavne strieborné sceatty.[3] Z toho vyplýva, že počínajúc 7. storočím mali králi Kentu kontrolu nad ekonomickou štruktúrou kráľovstva.[3]
Počas 8. a 9. storočia bolo vybudovaných niekoľko opevnených terénnych úprav na západe Británie, hlavne Wansdyke (Odinov val) a Offov val, ako bariéry medzi bojujúcimi kráľovstvami. Násyp Faesten Dic prechádza údolím rieky Cray a jeho trasa, ktorá sa od tej doby stala cestou A25, bola pravdepodobne kentským valom tohto obdobia určeným na ochranu kráľovstva.[3] Dôkazy pre takúto militarizáciu možno vidieť taktiež vo vecných bremenách vážiacich sa k mostu Rochester Bridge, dokumentovaných z 90. rokov 8. storočia, ktorá stanovila povinnosť udržovať rímsky most cez rieku Medway, čo bolo zásadné pre umožnenie prechodu kentských vojsk cez rieku.[3]
Kráľ Ealhmund pravdepodobne zomrel krátko potom, čo potvrdil listinu v roku 784. Následne bol jeho syn Ecgberht vyhnaný z Kentu do exilu kráľom Mercie Offom. Z listín je zrejmé, že kráľ Offo ovládal Kent v roku 785. Namiesto toho aby sa správal kráľ Offo ku svojej novej dŕžave iba ako lénny pán, pokúsil sa kráľovstvo Kent anektovať alebo aspoň znížiť jeho význam vytvorením novej diecézy na území Mercie v Lichfielde. Dôvodom bolo pravdepodobne odmietnutie arcibiskupa z Canterbury Jænberhta korunovať Offovho syna Ecgfritha. Arcibiskup Jænberht sa musel zmietiť s oddelením časti svojej diecézy a kráľ Offo vybral Merciu oddaného Hygeberhta, aby Jænberhta nahradil „kvôli nepriateľstve zosnovanému proti ctihodnému Jænberhtovi a kentskému ľudu“, ako tvrdil kráľ Coenwulf, ktorý po kráľovi Offovi nakoniec nastúpil na trón. V roku 796 kráľ Offo zomrel a v tejto chvíli slabosti Mercie dočasne uspelo kentské povstanie vedené Eadberhtom III. Prænom. Mercijský kráľ Coenwulf však v roku 798 Kent dobyl a ustanovil svojho brata Cuthreda jeho kráľom. Po Cuthredovej smrti v roku 807 vládol kráľ Coenwulf Kentu priamo.
V roku 825 nahradila mercijskú nadvládu nadvláda wessexská, ktorá nasledovala po víťazstve Wessexu v bitke pri Ellandune a vyhnanie bábkového kráľa Baldreda, dosadeného Merciou.
Anglosaská kronika zaznamenáva prvý útok vikingských nájazdníkov na Kent ku koncu 8. storočia.[3] Kent a juhovýchodné Anglicko boli príťažlivým cieľom kvôli svojim bohatým kláštorom a minsterom, ktoré sa často nachádzali na exponovaných pobrežných lokalitách.[3] V roku 804 získaly mníšky z Lyminge útočisko v Canterbury, aby unikli útočníkom. V roku 811 sa kentské sily zhromaždili, aby odrazili vikingskú armádu operujúcu z ostrova Sheppey.[3] Ďalšie zaznamenané útoky sa udiali v roku 835 na ostrov Sheppey, cez bažinu Romney Marsh v roku 841, na Rochester v roku 842, na Canterbury (bitva u Acley[pozn. 5]) a na Sandwich (bitka pri Sandwichi[pozn. 6]) v roku 851, proti ostrovu Thanet v roku 853 a naprieč Kentom v roku 865.[3] Kent bol taktiež atraktivny cieľ pre svoj ľahký prístup k hlavným pozemným a námorným komunikáciám.[3]
Okolo roku 811 je zaznamenané, že Vikingovia stavali opevnenie na kentskom severnom pobreží. Ich armády prezimovali na ostrove Thanet v zime 851–852 a na ostrove Sheppey v zime 854–855.[3] V tejto dobe mali Canterbury a Rochester ešte rímske hradby, ktoré mohli byť renovované,[3] ale aj napriek tomu boli obe mestá Vikingami napadnuté: v roku 842 Rochester, v roku 851 Canterbury a v roku 885 znovu Rochester, ktorý Vikingovia obliehali, pokiaľ nebol oslobodený Alfrédovou armádou.[3] Zoznam tridsiatky opevnených miest Burghal Hidage uvádza stavbu pevnosti Eorpenburnam (zrejme súčasný Castle Toll).[3] Archeológovia objavili zakopané poklady, hlavne na západnom pobreží Kentu, ktoré mohli byť skrytým majetkom pred Vikingmi.[3]
V roku 892, keď bolo južné Anglicko zjednotené Alfrédom Veľkým, bol Kent na pokraji zkazy. Kráľ Alfréd porazil Guthruma Starého a zmluvou z Wedmoru dovolil Vikingom usadiť sa na území kráľovstva Východné Anglicko a na severovýchode Británie. Pokoj si tým však nezaistil. Ostatní Dáni totiž boli stále v pohybe. Veľmi skúsený vodca bojovníkov Haesten zhromaždil obrovské sily v severnom Francúzsku, keď obliehal Paríž a obsadil Bretónsko. V roku 892 vyplávalo z Boulogne-sur-Mer až 350 vikingských lodí smerom na južné pobrežie Kentu. Vikingovia čítajúci medzi 5 000 a 10 000 mužmi so svojimi rodinami a koňmi priplávali ústim rieky Limen (východozápadná trasa prieplavu Royal Military Canal vo vysušených bažinách Romney Marsh), zaútočili na saskú pevnosť Bonnington v blízkosti kostola sv. Rumwolda a pobili všetkých vo vnútri. Postupovali ďalej a v ďalšom roku postavili pevnosť v Appledore. Keď sa to dopočuli Dáni vo Východnom Anglicku a inde, povstali proti kráľovi Alfrédovi. Zaútočili na Kent z Appledoru a úplne zničili veľkú osadu Seleberhtes Cert (súčasný Great Chart v blízkosti Ashfordu). Postupovali ďalej do vnútrozemie a zúčastnili sa početných bitiek s Anglosasmi, ale bojovanie zanechali po štyroch rokoch. Niektorí ustúpili do Východného Anglicka a iní sa vrátili do severného Francúzska, kde sa usadili a stali predkami Normanov, ktorí dobyli Anglicko v roku 1066.
Veľká vikingská armáda vedená Thorkellom Vysokým obliehala Canterbury v roku 1011. Dobytie mesta vyvrcholilo jeho vydrancovaním a neskôr vraždou arcibiskupa Ælfheaha 19. apríla 1012.[9]
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
