Kánonické právo

Kánonické právo (zriedkavejšie alebo staršie aj kanonické právo, lat. ius canonicum) je osobitný normatívny právny systém^[1] sui generis^[2]:72 niektorých kresťanských spoločenstiev (cirkví). Ide o platné právo, ktoré upravuje len určitú oblasť právnych vzťahov. Je charakteristické viacerými osobitnými právnymi inštitútmi a zásadami, ktoré ho odlišujú od sekulárnych právnych systémov. Veda skúmajúca kánonické právo sa nazýva kánonistika^[3], znalec v odbore kánonista. Spolu s rímskym právom bývalo (katolícke) kánonické právo v stredoveku označované ako obojaké právo (lat. ius utrumque).^[4][5]

Právo

Odvetvia práva

Verejné právo: Ústavné · Trestné · Správne · Finančné · Európske · Medzinárodné · Kánonické · Konfesné Súkromné právo: Občianske · Pracovné · Rodinné · Obchodné · Medzinárodné právo súkromné

Deľba moci

Výkonná moc: Hlava štátu · Panovník · Prezident (SR) · Vláda (SR) · Ministerstvo Zákonodarná moc: Parlament · Senát · Národná rada SR Súdna moc: Súd · Ústavný súd (SR) · Najvyšší súd · Krajský súd · Okresný súd · Súdna rada · Prokuratúra · Ombudsman · NKÚ

Právne predpisy

Ústava (SR) · Ústavný zákon · Zákon · Nariadenie vlády · Uznesenie vlády · Vyhláška · Opatrenie · Výnos

Ďalšie pojmy

Právna skutočnosť · Právny akt · Právny predpis · Právna norma Štát · Forma štátu · Občan · Politická strana · Voľby · Referendum Medzinárodná zmluva · Medzinárodná organizácia

z • d • u

Pojem kánonické právo sa v slovenskom prostredí najčastejšie používa v užšom zmysle, ako označenie právneho poriadku Katolíckej cirkvi (pozri kapitolu Definície).^[1][3][5]

Definície

• z hľadiska rozsahu
  • v najširšom zmysle súbor právnych noriem vydaných a sankcionovaných kompetentnou cirkevnou autoritou v rámci niektorých kresťanských cirkví, typicky: Katolícka cirkev, Anglikánska cirkev, pravoslávne cirkvi, staroorientálne ortodoxné cirkvi, Asýrska cirkev Východu a Starobylá cirkev Východu^[3] (= právo upravujúce vnútorné záležitosti niektorých cirkví, spravidla s výnimkou protestantských právnych systémov, t.j. cirkevné právo v jednom z jeho užších zmyslov; rozlišovacím znakom je spravidla skutočnosť, či sú právne normy usporiadané v kánonoch^{[pozn. 1]}. pozn. niektoré pramene striktne rozlišujú medzi kánonickým právom a cirkevným právom [pod ktorým rozumejú konfesné právo = štátne cirkevné právo; iné ich vnímajú ako totožné, a niektoré ich vnímajú ako totožné iba pre oblasť katolíckeho kánonického práva]^[6][7][2]:67)
  • v najužšom zmysle, no najčastejšie: cirkevné právo Katolíckej cirkvi (= Latinskej cirkvi a východných katolíckych cirkví)^[1][3][4]
• z hľadiska vzťahu objektívneho a subjektívneho práva a
  • „súhrn noriem vydaných kompetentnou cirkevnou autoritou upravujúcich inštitúty a podstatné spoločenské vzťahy“^[3] cirkví, predovšetkým Katolíckej cirkvi (= kánonické právo v objektívno-právnom zmysle)^[8]:7
  • súhrn oprávnení právnických a fyzických osôb vyplývajúci z objektívneho práva (=kánonické právo v subjektívno-právnom zmysle)^[8]:7
  • pojem kánonické právo označuje tiež právnu vedu zaoberajúcu sa kánonickým právom, pozri kánonistika, ako aj pedagogický predmet zaoberajúci sa kánonickým právom.^[3]
• z hľadiska iurisprudencie existuje viacero definícií, ktoré sa navzájom čiastočne dopĺňajú:
  • dve definície podľa Gianfranca Ghirlanda:^[9][10]
    • súhrn pozitívnych noriem vydaných zákonnou cirkevnou autoritou, ktoré spravujú medziľudské vzťahy v živote cirkevného spoločenstva (tzv. normatívna definícia)^{[8]:6 – 7}
    • súhrn nevyhnutných vzťahov medzi veriacimi (členmi cirkvi), ktoré vznikli na základe skutočností, ktoré podstatným spôsobom podmieňujú vznik a obsah noriem právnych noriem, teda: sviatostí, chariziem, úloh a služieb (tzv. podstatná definícia)^[8]:7
  • M. J. Arroba Conde: „Kánonické právo je ľudská realita, ktorá je vyjadrením aj kolektívnej vôle“^[10]
  • Vincenzo del Giudice: Kánonické právo je súbor právnych noriem vydaných kompetentnou autoritou [Katolíckej cirkvi]...„na základe ktorých sa Cirke organizuje a pracuje a ktoré usmerňujú činnosť veriacich k cieľom, ktoré sú Cirkvi vlastné.“ [pozn. najvyšší cieľ = spása duší]
  • Antonín Hrdina: „Kánonické právo je právom cirkvi, ktorá je - bez ujmy práva Božieho /ius divinum/ - jeho pôvodcom alebo materiálnym prameňom...“^[2]:64
• negatívne vymedzenie:
  • Kánonické právo nie je morálkou, ide o dva normatívne systémy, ktoré majú isté presahy.
  • Kánonické právo a teológia

Vzťah medzi teológiou a kánonickým právom je dodnes nejasný, resp. sporný.^[3] Z hľadiska katolíckeho práva, apoštolská konštitúcia Deus scientiarum Dominus (1931) považovala kánonické právo za súčasť praktickej teológie. Dnes platná právna úprava nie je dôsledná, v dôsledku čoho sa vzťah ťažko vyvodzuje.^[2]:74an Dnes značná časť kánonistov presadzuje tézu, že ide o dve odlišné vedné disciplíny^[2]:72, ktoré majú isté presahy. Podľa Zenona Grocholewskeho kánonickému právu „nemožno porozumieť a ...užitočne ho študovať bez primeraného teologického poznania...“^[11], či dokonca, že s ním nemožno „správne narábať bez toho, aby človek nemal dar... viery.“^[11]

Pôvod termínu kánonické právo

Termín kánonický pochádza z gréckeho výrazu kánon, ktoré označovalo šnúru (canna) na meranie rovnosti uhlov pri stavbe domu (olovnica), a teda normu správnosti a želaného výsledku. V rámci kresťanstva sa termín začal používať od 4. storočia,^[8]:3, keď cirkevné koncily termínom kanón ekklesiastikós označovali disciplinárne normy.^[10] pozn. Obdobný vývoj mal aj latinský termín norma. Ako terminus technicus sa pojem kánonické právo vyskytuje až od 12. storočia. Prvýkrát ho pravdepodobne použil dekrétista Štefan z Tournay.^[2]:64

Vnútorné členenie

V rámci kánonistiky existuje viacero členení:^{[3][8]:9 – 16}

• podľa základu: prirodzené právo^{[pozn. 2]} a pozitívne právo
• podľa pôvodu noriem/autora: Božie právo (lat. ius divinum), ľudské právo (rýdzo cirkevné právo, lat. ius humanum)
• podľa formy: písané právo a nepísané právo (obyčajové právo)
• podľa pôsobnosti: univerzálne právo, partikulárne právo, osobitné právo
• podľa povahy subjektov/kritéria predmetu: verejné právo a súkromné právo
• z hľadiska povahy subjektívnych práv: hmotné právo a procesné právo
• z hľadiska kánonického práva Katolíckej cirkvi: kódexové právo a mimokódexové právo.

Kánonické právo má viacero právnych odvetví, pričom ich počet a charakter sa mení podľa jednotlivých denominácií, ku ktorým sa viaže (napr. podľa toho či v rámci konfesie existuje rehoľný život alebo či uznávajú sviatosti). Katolícke kánonické právo, ktoré je najprepracovanejšie a najrozšírenejšie pozná napr.^[3]: kánonické ústavné právo, rehoľné právo, cirkevné magisteriálne právo, sakramentálne právo, kánonické majetkové právo, kánonické trestné právo a kánonické procesné právo.

História

Bližšie informácie v hlavnom článku: Historický vývoj cirkevného práva

Z hľadiska katolíckeho kánonického práva možno hovoriť o štyroch vývojových fázach: obdobie predklasického kánonického práva (lat. ius antiquum), obdobie klasického kánonického práva (lat. ius novum medii aevi), obdobie poklasického práva (lat. ius novissimum), a obdobie kodifikovaného kánonického práva (lat. ius codificatum).^[3] S pravoslávnym kánonickým právom má katolícke právo spoločnú najstaršiu vývojovú časť (ius antiquum), hoci už v rámci nej sa prejavovali viaceré odlišnosti.^[12]

Kánonické právo bolo pôvodne súčasťou disciplinárnej teológie. Ako samostatná vedecká disciplína vzniklo až v 12. storočí, pričom veľkú zásluhu na tom mal taliansky kánonista Gratianus. Jeho zbierka zvaná Decretum Gratiani tvorila významný prameň poznania kánonického práva. Neskôr bola časťou oficiálnej zbierky kánonov uverejnenej v roku 1580 rímskym pápežom Gregorom XIII. Pod názvom Corpus Iuris Canonici, ktorá platila spolu s ďalšími pápežskými predpismi až do nadobudnutia účinnosti Codex iuris canonici roku 1918.^[3]

V roku 1917 bol pápežom Benediktom XV. pre Rímskokatolícku cirkev promulgovaný prvý jednotný kodifikovaný právny text s názvom Codex iuris canonici, ktorý platil až do 27. novembra 1983, keď účinnosť nadobudol nový Codex iuris canonici vyhlásený pápežom Jánom Pavlom II. V roku 1990 bol promulgovaný Codex canonum ecclesiarum orientalium, prvý jednotný zákonník platný pre východné katolícke cirkvi, Účinnosť nadobudol 1. októbra 1991. Kódexy boli viackrát novelizované. Okrem nich v rámci existujú v rámci Katolíckej cirkvi aj iné, mimokódexové pramene práva.

Kanonické právo bolo ovplyvnené rímskym právom. Samo malo veľký vplyv na formovanie sekulárnych právnych oblastí kontinentálneho práva a angloamerického práva, najmä rodinného, manželského a dedičského práva. Na Slovensku pôsobí od 1995 Slovenská spoločnosť kánonického práva^[3].

Poznámky

1. Porovnaj s cirkevné právo. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 2001. 686 s. ISBN 80-224-0671-6. Zväzok 2. (Bell – Czy), s. 554.
2. Na rozdiel od sekulárneho (svetského) práva, kánonické právo bezvýhradne počíta s existenciou prirodzeného Božieho práva, ktoré tvorí rámec všetkých pozitívnoprávnych noriem.