Kánonické právo

právny systém niektorých kresťanských cirkví, najmä Katolíckej cirkvi From Wikipedia, the free encyclopedia

Kánonické právo (zriedkavejšie alebo staršie aj kanonické právo, lat. ius canonicum) je osobitný normatívny právny systém[1] sui generis[2]:72 niektorých kresťanských spoločenstiev (cirkví). Ide o platné právo, ktoré upravuje len určitú oblasť právnych vzťahov. Je charakteristické viacerými osobitnými právnymi inštitútmi a zásadami, ktoré ho odlišujú od sekulárnych právnych systémov. Veda skúmajúca kánonické právo sa nazýva kánonistika[3], znalec v odbore kánonista. Spolu s rímskym právom bývalo (katolícke) kánonické právo v stredoveku označované ako obojaké právo (lat. ius utrumque).[4][5]

Pojem kánonické právo sa v slovenskom prostredí najčastejšie používa v užšom zmysle, ako označenie právneho poriadku Katolíckej cirkvi (pozri kapitolu Definície).[1][3][5]

Definície

  • z hľadiska rozsahu
  • z hľadiska vzťahu objektívneho a subjektívneho práva a
    • „súhrn noriem vydaných kompetentnou cirkevnou autoritou upravujúcich inštitúty a podstatné spoločenské vzťahy“[3] cirkví, predovšetkým Katolíckej cirkvi (= kánonické právo v objektívno-právnom zmysle)[8]:7
    • súhrn oprávnení právnických a fyzických osôb vyplývajúci z objektívneho práva (=kánonické právo v subjektívno-právnom zmysle)[8]:7
    • pojem kánonické právo označuje tiež právnu vedu zaoberajúcu sa kánonickým právom, pozri kánonistika, ako aj pedagogický predmet zaoberajúci sa kánonickým právom.[3]
  • z hľadiska iurisprudencie existuje viacero definícií, ktoré sa navzájom čiastočne dopĺňajú:
    • dve definície podľa Gianfranca Ghirlanda:[9][10]
      • súhrn pozitívnych noriem vydaných zákonnou cirkevnou autoritou, ktoré spravujú medziľudské vzťahy v živote cirkevného spoločenstva (tzv. normatívna definícia)[8]:6  7
      • súhrn nevyhnutných vzťahov medzi veriacimi (členmi cirkvi), ktoré vznikli na základe skutočností, ktoré podstatným spôsobom podmieňujú vznik a obsah noriem právnych noriem, teda: sviatostí, chariziem, úloh a služieb (tzv. podstatná definícia)[8]:7
    • M. J. Arroba Conde: „Kánonické právo je ľudská realita, ktorá je vyjadrením aj kolektívnej vôle“[10]
    • Vincenzo del Giudice: Kánonické právo je súbor právnych noriem vydaných kompetentnou autoritou [Katolíckej cirkvi]...„na základe ktorých sa Cirke organizuje a pracuje a ktoré usmerňujú činnosť veriacich k cieľom, ktoré sú Cirkvi vlastné.“ [pozn. najvyšší cieľ = spása duší]
    • Antonín Hrdina: „Kánonické právo je právom cirkvi, ktorá je - bez ujmy práva Božieho /ius divinum/ - jeho pôvodcom alebo materiálnym prameňom...“[2]:64
  • negatívne vymedzenie:

Vzťah medzi teológiou a kánonickým právom je dodnes nejasný, resp. sporný.[3] Z hľadiska katolíckeho práva, apoštolská konštitúcia Deus scientiarum Dominus (1931) považovala kánonické právo za súčasť praktickej teológie. Dnes platná právna úprava nie je dôsledná, v dôsledku čoho sa vzťah ťažko vyvodzuje.[2]:74an Dnes značná časť kánonistov presadzuje tézu, že ide o dve odlišné vedné disciplíny[2]:72, ktoré majú isté presahy. Podľa Zenona Grocholewskeho kánonickému právu „nemožno porozumieť a ...užitočne ho študovať bez primeraného teologického poznania...“[11], či dokonca, že s ním nemožno „správne narábať bez toho, aby človek nemal dar... viery.“[11]

Pôvod termínu kánonické právo

Termín kánonický pochádza z gréckeho výrazu kánon, ktoré označovalo šnúru (canna) na meranie rovnosti uhlov pri stavbe domu (olovnica), a teda normu správnosti a želaného výsledku. V rámci kresťanstva sa termín začal používať od 4. storočia,[8]:3, keď cirkevné koncily termínom kanón ekklesiastikós označovali disciplinárne normy.[10] pozn. Obdobný vývoj mal aj latinský termín norma. Ako terminus technicus sa pojem kánonické právo vyskytuje až od 12. storočia. Prvýkrát ho pravdepodobne použil dekrétista Štefan z Tournay.[2]:64

Vnútorné členenie

V rámci kánonistiky existuje viacero členení:[3][8]:9  16

Kánonické právo má viacero právnych odvetví, pričom ich počet a charakter sa mení podľa jednotlivých denominácií, ku ktorým sa viaže (napr. podľa toho či v rámci konfesie existuje rehoľný život alebo či uznávajú sviatosti). Katolícke kánonické právo, ktoré je najprepracovanejšie a najrozšírenejšie pozná napr.[3]: kánonické ústavné právo, rehoľné právo, cirkevné magisteriálne právo, sakramentálne právo, kánonické majetkové právo, kánonické trestné právo a kánonické procesné právo.

História

Bližšie informácie v hlavnom článku: Historický vývoj cirkevného práva

Z hľadiska katolíckeho kánonického práva možno hovoriť o štyroch vývojových fázach: obdobie predklasického kánonického práva (lat. ius antiquum), obdobie klasického kánonického práva (lat. ius novum medii aevi), obdobie poklasického práva (lat. ius novissimum), a obdobie kodifikovaného kánonického práva (lat. ius codificatum).[3] S pravoslávnym kánonickým právom má katolícke právo spoločnú najstaršiu vývojovú časť (ius antiquum), hoci už v rámci nej sa prejavovali viaceré odlišnosti.[12]

Kánonické právo bolo pôvodne súčasťou disciplinárnej teológie. Ako samostatná vedecká disciplína vzniklo až v 12. storočí, pričom veľkú zásluhu na tom mal taliansky kánonista Gratianus. Jeho zbierka zvaná Decretum Gratiani tvorila významný prameň poznania kánonického práva. Neskôr bola časťou oficiálnej zbierky kánonov uverejnenej v roku 1580 rímskym pápežom Gregorom XIII. Pod názvom Corpus Iuris Canonici, ktorá platila spolu s ďalšími pápežskými predpismi až do nadobudnutia účinnosti Codex iuris canonici roku 1918.[3]

V roku 1917 bol pápežom Benediktom XV. pre Rímskokatolícku cirkev promulgovaný prvý jednotný kodifikovaný právny text s názvom Codex iuris canonici, ktorý platil až do 27. novembra 1983, keď účinnosť nadobudol nový Codex iuris canonici vyhlásený pápežom Jánom Pavlom II. V roku 1990 bol promulgovaný Codex canonum ecclesiarum orientalium, prvý jednotný zákonník platný pre východné katolícke cirkvi, Účinnosť nadobudol 1. októbra 1991. Kódexy boli viackrát novelizované. Okrem nich v rámci existujú v rámci Katolíckej cirkvi aj iné, mimokódexové pramene práva.

Kanonické právo bolo ovplyvnené rímskym právom. Samo malo veľký vplyv na formovanie sekulárnych právnych oblastí kontinentálneho práva a angloamerického práva, najmä rodinného, manželského a dedičského práva. Na Slovensku pôsobí od 1995 Slovenská spoločnosť kánonického práva[3].

Poznámky

  1. Porovnaj s cirkevné právo. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 2001. 686 s. ISBN 80-224-0671-6. Zväzok 2. (Bell – Czy), s. 554.
  2. Na rozdiel od sekulárneho (svetského) práva, kánonické právo bezvýhradne počíta s existenciou prirodzeného Božieho práva, ktoré tvorí rámec všetkých pozitívnoprávnych noriem.

Referencie

Ďalšia literatúra

Externé odkazy

Pozri aj

Loading related searches...

Wikiwand - on

Seamless Wikipedia browsing. On steroids.