258. pápež katolíckej cirkvi From Wikipedia, the free encyclopedia
Benedikt XV. (lat. Benedictus Quintus Decimus), vl. menom Giacomo Giambattista della Chiesa[1] (* 21. november 1854, Pegli, Sardínske kráľovstvo – † 22. január 1922, Rím) bol 258. pápež katolíckej cirkvi od 3. septembra 1914 do svojej smrti 22. januára 1922.
| Benedikt XV. Benedictus XV | ||||||||
| 258. rímsky biskup | ||||||||
 | ||||||||
| ||||||||
 | ||||||||
| Funkcie a tituly | ||||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Pontifikát | ||||||||
| 3. september 1914 – 22. január 1922 | ||||||||
| ||||||||
| Arcibiskup bolonský | ||||||||
| 22. december 1907 – 3. september 1914 | ||||||||
| ||||||||
| Biografické údaje | ||||||||
| Občianske meno | Giacomo Giambattista della Chiesa | |||||||
| Narodenie | 21. november 1854 Pegli, Sardínske kráľovstvo | |||||||
| Úmrtie | 22. január 1922 (67 rokov) Rím, Taliansko | |||||||
| Pochovaný | Bazilika svätého Petra | |||||||
| Svätenia | ||||||||
| Cirkev | rímskokatolícka | |||||||
| Kňaz | ||||||||
| Kňazská vysviacka | 21. december 1878 (24 rokov) Raffaele kardinál Monaco La Valletta pomocný biskup rímsky | |||||||
| Biskup | ||||||||
| Menovanie | 16. december 1907 (53 rokov) sv. Pius X. | |||||||
| Konsekrácia | 22. december 1907 (53 rokov) | |||||||
| Svätiteľ | sv. Pius X. 257. rímsky biskup | |||||||
| Spolusvätitelia | Pietro Balestra arcibiskup cagliarský Teodoro Valfrè di Bonzo arcibiskup vercellský | |||||||
| Kardinál | ||||||||
| Menovanie | 25. máj 1914 (59 rokov) Pius X. | |||||||
| Stupeň | kardinál-kňaz | |||||||
| Titulárny kostol | Santi Quattro Coronati | |||||||
| Pápež | ||||||||
| Voľba | 3. september 1914 (59 rokov) | |||||||
| Intronizácia | 6. september 1914 (59 rokov) | |||||||
| Odkazy | ||||||||
| Benedikt XV. na vatican.va | ||||||||
 Benedikt XV. | ||||||||
 Kompletný zoznam pápežov | ||||||||
Polovica jeho pontifikátu spadá do obdobia prvej svetovej vojny a jemu pripadla veľmi ťažká úloha viesť katolícku cirkev v krajinách, ktoré vojna postavila proti sebe. Neutralita, v mnohých prípadoch váhanie, na stranu ktorého bloku sa pridať, uberali na vážnosti úradu, ktorý zastával.
Pochádzal z aristokratickej rodiny janovského bankára, markíza Giuseppe della Chiesu. Mladý markíz Giacomo sa rozhodol zasvätiť život cirkevnej kariére. No prv, na otcovu žiadosť, získal právnické vzdelanie. Na univerzite v Janove sa della Chiesa pridal na stranu ultraklerikálnej organizácie, ktorej členovia sa nazývali „otroci Pia IX.“
Budúci pápež študoval na Gregoriánskej univerzite – najvyššej teologickej škole katolíckej cirkvi, kde bol aj vysvätený za kňaza. Po jej skončení študoval na Akadémii šľachtických kňazov pripravujúcej diplomatov Svätej stolice.
Ako absolvent akadémie sa dostal na svoj prvý zahraničný post – bol vymenovaný za tajomníka nového nuncia v Madride. V roku 1901 získal post vedúceho oddelenia štátneho sekretariátu pri Svätej stolici.
V roku 1907 bol vo funkcii arcibiskupa preložený do Bologne, kde šesť rokov čakal na kardinálsky klobúk. 3. septembra 1914 bol v šestnástom kole konkláve zvolený za 257. následníka sv. Petra.
Podľa prvých krokov nového pápeža sa usudzovalo, akým smerom sa bude uberať jeho pontifikát. Benedikt XV. po svojom zvolení adresoval list francúzskemu prezidentovi R. Poincarému, v ktorom mu oznámil, že sa stal pápežom napriek tomu, že diplomatické styky medzi Vatikánom a Francúzskom boli pred desiatimi rokmi prerušené. Podľa tohto kroku bolo zrejmé, že bude viesť politiku naklonenú Dohode. V skutočnosti jeho politika lavírovala medzi oboma znepriatelenými stranami. Na začiatku vojny totiž vo Vatikáne prevládal názor, že zvíťazia centrálne mocnosti. Benedikt by sa bol rád dostal do tábora víťazov, preto nadbiehal predstaviteľom rakúsko-nemeckého bloku. Na druhej strane sa snažil získať sympatie aj v kruhoch Dohody.
Stúpenci Dohody tiež mali záujem na pápežovej priazni. Krátko po vypuknutí vojny Spojené kráľovstvo zriadilo svoje vyslanectvo pri Svätej stolici. Britskí a ruskí diplomati vyvíjali na Benedikta XV. nátlak, aby obnovil diplomatické styky s Francúzskom. Pápež sa však s odpoveďou neponáhľal, lebo v tom čase dosahovali úspechy vo vojne nemecké vojská.
V ďalšom priebehu vojny situáciu pre Vatikán i Benedikta XV. skomplikoval vstup Talianska do vojny na strane Dohody. Takmer všetko talianske duchovenstvo podporovalo rozhodnutie vlády čo spôsobilo oslabenie pápežovej autority ako hlavy rímskokatolíckej cirkvi. Pod nátlakom talianskych úradov boli diplomatickí zástupcovia centrálnych mocností nútení opustiť Vatikán. Taliansko obsadilo rezidenciu rakúsko-uhorskej diplomatickej misie vo Vatikáne, čo viedlo k pápežovmu ostrému odsúdeniu postupu talianskej vlády a zákazu účasti katolíkov na politickom živote v Taliansku. Nemecko a Rakúsko sa otvorene postavilo za pápeža a prisľúbilo Benediktovi XV., že v prípade ich víťazstva vo vojne obnovia svetskú moc pápežov. Ich podpora zašla ešte ďalej, keď pápežovi navrhli, aby opustil Vatikán a na zostávajúci čas vojny presídlil do Španielska k pronemecky orientovanému kráľovi Alfonzovi XIII.
Benedikt XV. dal prednosť politike vyčkávania a váhania. Sám ju nazýval neutrálnou politikou. Takto sa usiloval zabezpečiť si maximálne výhody pri deľbe „vojnovej koristi“ po víťazstve bez ohľadu na to, kto zvíťazí. Všemožnými spôsobmi si snažil nakloniť predstaviteľov jednej i druhej strany (napr. vymenovanie desiatich nových kardinálov, z ktorých traja boli Francúzi, zrušenie exkomunikácie bulharského cára Ferdinanda I. keď Bulharsko vstúpilo do vojny na strane Nemecka a pod.).
Benedikt XV. videl v Rusku veľké nebezpečenstvo pre ďalší vývoj v Európe i pre samotnú katolícku cirkev. Víťazstvo Októbrovej revolúcie a po nej nasledujúca občianska vojna a intervencia, vznik viacerých samostatných štátov ako dôsledok proletárskej revolúcie vyvolali vo Vatikáne rozruch. Súčasne sa však pápež nádejal, že víťazstvo proletariátu v Rusku oslabí pozície pravoslávnej cirkvi vo východnej Európe a snažil sa z toho vyťažiť maximálne výhody pre katolícku cirkev. Benedikt XV. v tichosti sympatizoval s akciami bielogvardejcov a zahraničných intervencií na území mladého Sovietskeho zväzu a privítal boj proti boľševizmu, ktorého sa najviac obával.
Benedikt XV. sa po skončení vojny snažil zlepšiť vzťahy s víťaznými mocnosťami a získať aspoň čiastkové výhody na medzinárodnom poli a v Taliansku. Prostredníctvom amerického prezidenta W. Wilsona sa pokúšal dostať na rokovania o versaillskej mierovej zmluve. Pre zamietavý postoj Talianska sa Vatikán na rokovania nedostal. V snahe zmierniť napäté vzťahy s Talianskom odvolal Benedikt XV. svoj zákaz o neúčasti katolíkov na politickom živote a povolil založenie kresťanskodemokratickej Ľudovej strany. Jej úlohou bolo zabránenie šírenia vplyvu socialistov a komunistov. Pápež uznal právo vedúcich predstaviteľov iných štátov vykonávať oficiálne návštevy u talianskeho kráľa, proti čomu mal Vatikán námietky odvtedy, čo bola zlikvidovaná svetská moc pápežov.
Celkovo možno povedať, že jeho zahranično-politické a diplomatické úsilie stroskotávalo. Proti nemu hrali najmä jeho pronemecké sympatie počas vojny. Neúspechom skončili i rokovania v roku 1919 s talianskou vládou v tzv. rímskej otázke (otázka vytvorenia samostatného Vatikánskeho štátu). Medzi oboma stranami sa spočiatku dosiahla dohoda, že Svätá stolica dostane malé územie a samostatnosť. Hlavný cieľ tejto dohody bol však z dôvodu rozpustenia vtedajšej vlády a následného častého striedania vlád nasledujúcich naplnený až v lateránskych zmluvách v roku 1929.
Charakteristickou črtou Benedikta XV. bolo lavírovanie a nerozhodnosť v konaní, čo sa prejavilo aj v jeho vnútornej politike. Na jednej strane schválil v roku 1917 kanonický kódex – najvyšší zákon pre duchovenstvo a veriacich, ktorým odsudzoval náboženskú znášanlivosť a slobodu svedomia a vyhrážal sa tým, ktorí porušia pápežské direktívy a cirkevné ustanovenia, na druhej strane pripustil teologické diskusie a zastavil prenasledovanie „modernistov“.
Súčasne si však Benedikt XV. veľmi aktívne počínal na misijnom poli. Po prvej svetovej vojne Kongregácia pre šírenie viery, usmerňujúca prácu misionárov, začala intenzívne rozširovať svoju činnosť v Ázii, na Blízkom východe a v Afrike. Roku 1918 Vatikán nadviazal diplomatické styky s Čínou.
Benedikt XV. zomrel 22. januára 1922 na následky zápalu pľúc. Jeho telesné ostatky odpočívajú v nádhernom mramorovom náhrobku v Bazilike svätého Petra.
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
