From Wikipedia, the free encyclopedia
Eleonóra Akvitánska (Aliénor) (* asi 1124[1], Bordeaux, Francúzsko – † 31. marec 1204, Fontevraud-l’Abbaye, Francúzsko), bola akvitánska vládnuca vojvodkyňa, grófka z Poitou. Svojimi sobášmi sa stala najskôr francúzskou (1137 – 1152) a neskôr anglickou kráľovnou (od 1154).
| Eleonóra Akvitánska | |
| francúzska, anglická kráľovná a akvitánska vojvodkyňa | |
 | |
| Narodenie | asi 1124 Bordeaux, Francúzsko |
|---|---|
| Úmrtie | 31. marec 1204 Fontevraud-l’Abbaye, Francúzsko |
| Odkazy | |
| Commons |  Eleonóra Akvitánska |
Narodila sa ako najstaršia z troch detí akvitánskeho vojvodu Viliama X. a Eleonóry zo Châtelleraultu. Vojvodov dvor patril k najkultivovanejším v Európe.[2] Po náhlej smrti svojho otca († 9. apríl 1137) na púti do Santiaga de Compostela[3] sa stala dedičkou Akvitánska, bohatého kraja na západe Francúzska.
| „ | Sladké Akvitánsko, si bohaté svojimi šťavnatými pastvinami a nádhernými lesmi, prekypuješ plodmi a tvoje vinice sú sladké ako nektár. | “ |
| – Hériger z Lobes[4] | ||
Eleonóra bola podľa súdobých svedectiev krásna, vzdelaná a kultivovaná žena.[4] V júli 1137 sa v súlade s poslednou vôľou svojho otca[5] vydala za sedemnásťročného následníka francúzskeho trónu Ľudovíta.[6] Chorý ženíchov otec Ľudovít VI. už pár dní po svadbe zomrel a mladík nastúpil 1. augusta 1137 na francúzsky trón ako Ľudovít VII. Čoskoro po nástupe na trón sa vymanil z moci svojej matky Adely Savojskej. Jeho radcom sa na dlhú dobu stal opát Suger.
Mladá kráľovná si z domova priniesla kritický postoj k cirkvi a zrejme pod jej vplyvom nebol Ľudovít VII. na začiatku svojej vlády príliš naklonený cirkevným slobodám, a ak to vyhovovalo jeho zámerom, neváhal sa s cirkvou dostať do konfliktu. Proti cirkevnému rozhodnutiu sa postavil i v prípade sporu o manželstvo svojho senešala Rudolfa I. z Vermandois, ktorý zapudil kvôli kráľovninej sestre Petronile svoju manželku Eleonóru z Blois a dostal sa tak do sporu s Theobaldom z Blois, bratom odvrhnutej manželky.[7] Pápežský legát vyhlásil prvé manželstvo za platné a nad grófstvom vyhlásil interdikt. Kráľ cirkvou exkomunikovaného senešala vojensky podporil, napadol grófa Theobalda[8] a potom sa celý život trápil výčitkami nad tisíckami úbožiakov, ktorí uhoreli v kostole pri dobývaní Vitry.[9] V roku 1143 obe strany uzavreli mier.[10]
Ľudovít VII. bol síce do Eleonóry zamilovaný, ale podľa jej názoru bol "skôr mních než kráľ".[11][pozn. 1] Kráľovná nemohla dlho počať, prvá dcéra Mária sa narodila až po mnohých modlitbách v roku 1145.
| „ | ... prechovával ku kráľovnej takmer nezriadenú lásku... Miloval ju vrúcne a skoro detinsky. | “ |
| – Suger[12] | ||
| „ | Túžba mladého Kapetovca bola uväznená v tesnej sieti... a nebolo divu, lebo telesné pôvaby, ktorými Aliénor bola obdarená, boli veľké... | “ |
| – Viliam z Newburghu[13] | ||
31. marca 1146 na sneme vo Vézelay kráľ, v túžbe podporiť kresťanské štáty oslabené najmä po strate Edessy, prijal kríž a Eleonóra sa rozhodla ho spoločne so svojimi vazalmi sprevádzať.[14][15] Križiacke vojsko sa vydalo po pevnine do Svätej zeme. Byzantského kronikára zaujala účasť žien medzi ktorými vynikala samotná Eleonóra, ktorú nazvali Zlatonôžka.
| „ | Dokonca i ženy tiahli v ich radoch... Bola medzi nimi tiež nová Penthesileia, dáma, ktorá dostala prezývku podľa zlatej čipky na leme jej šiat... | “ |
| – Niketas Choniates[16] | ||
Po pomerne pokojnom začiatku cesty sa situácia zmenila. Od Vianoc 1147 pútnikov systematicky napádali Turci, ktorí okolo nich krúžili a zabíjali oneskorencov. Vojaci boli vyčerpaní, zmáhal ich nedostatok potravín, ľadový víchor a úmorná cesta cez hornatú krajinu. Prenasledované vojsko sa v značne menšom počte na začiatku februára 1148 dovlieklo k byzantskej Attalii. Ľudovít sa tu s Eleonórou, časťou jazdy a rytierov nalodil na byzantskú loď a dal sa dopraviť do Svätého Symeona blízko Antiochie. Pešiaci pre nedostatok plavidiel v Attalii zostali s tým, že si musia nájsť cestu na východ sami.[17]
Keď v marci 1148 dorazili do Antiochie bol kráľ už tak zadlžený, že si musel od templárov požičať peniaze potrebné na pokračovanie výpravy.[18] V prepychu križiackeho grófstva sa unavení pútnici rýchlo zotavili. Na výprave sa zreteľne prejavili rozpory medzi oboma manželmi. Eleonóra údajne v Levante prežila škandálny milostný románik so svoji strýkom[19][20], ktorý bol o sedem rokov starší ako Eleonóra. V roku 1136 si vzal za manželku Konstancu, dedičku Antiochijského kniežatstva a od svojho sobáša stál na jeho čele.[21], antiochijským kniežaťom Raimundom z Poitiers.
| „ | ... dôverné správanie kniežaťa ku kráľovnej, ich neúnavné a skoro nepretržité rozhovory, vzbudili u kráľa podozrenie... | “ |
| – Ján zo Salisbury[22] | ||
Obaja muži sa tiež nezhodli ohľadne plánovaného cieľa križiackeho útoku a Eleonóra sa pridala so svojim názorom k strýkovi, hrozila rozvodom pre blízke príbuzenstvo[12] a odmietala odísť z Antiochie[23], takže ju kráľ musel nechať odviesť násilím.[24] Do Jeruzalema ju dopravil v podstate ako väzenkyňu.[25] Po nepodarenom útoku na Damask[26] sa manželia rozhodli stráviť zimu v Svätej zemi. Návrat naspäť do Európy bol rovnako búrlivý ako celá križiacka výprava. Z Palestíny vyplávali každý na inej lodi po Veľkej noci 1149 vo flotile sicílskeho kráľa Rogera II., bojujúceho v tom čase s Byzanciou. Pri pobreží Peloponézu kráľovninu loď zajalo byzantské loďstvo, ktoré zamierilo s Eleonórou do Konštantinopolu. Sicílske loďstvo ju včas oslobodilo a manželia sa stretli až v septembri v Kalábrii, kde ich Roger II. prijal s veľkými poctami. Tu sa tiež dozvedeli o smrti Raimunda z Poitiers v bitke s Núr ad-Dínom.[27]
V dôsledku útrap a prežitých emócií sa zdravotný stav kráľovnej zhoršil natoľko, že spiatočná cesta sa musela konať na etapy s dlhšou zastávkou v benediktínskom kláštore Montecassino. K brehom Seiny tak Eleonóra s Ľudovítom dorazili až v novembri. Počas spiatočnej cesty ich prijal pápež Eugen III., ktorý sa obával politických zmätkov, ktoré by uvažovaný rozvod kráľovského páru mohol spôsobiť.
| „ | ...potom, čo vypočul sťažnosti každého z nich..., úplne utíšil nesvár ku ktorému prišlo v Antiochii medzi kráľom a kráľovnou, zakázal akúkoľvek zmienku o príbuzenstve medzi nimi, manželstvo potvrdil a slovom i písmom zakázal pod trestom kliatby, aby ktokoľvek na toto manželstvo útočil a chcel ho zrušiť... A uložil manželov do jednej postele, ktorú okrášlil svojim vlastným najdrahocennejším vybavením. | “ |
| – Ján zo Salisbury[28] | ||
V nasledujúcom roku sa kráľovským manželom narodila druhá dcéra Alix. Jej narodenie však už bolo len labuťou piesňou manželstva, ktoré nezadržateľne spelo ku svojmu koncu.[29][30]
V januári 1151 zomrel opát Suger a nič nebránilo Ľudovítovi a Eleonóre v rozvode.[31] K rozvodu došlo 21. marca 1152 oficiálne z dôvodu blízkeho príbuzenstva, v skutočnosti však kvôli odcudzeniu medzi manželmi a Eleonórinej údajnej nedostatočnej plodnosti.[32] Na verejnom vyhlásení rozvodu sa zúčastnili štyria arcibiskupi a početní príslušníci francúzskej šľachty.
| „ | ... kráľovi blízki a príbuzní sa zhromaždili pred kráľom, aby mu oznámili, že medzi ním a jeho ženou Eleonórou je pokrvný vzťah, a sľúbili to odprisahať...[33] | “ |
Eleonóra po rozvode získala späť svoje územia do ktorých sa hodlala uchýliť a Ľudovít VII. po strate manželkinho rozsiahleho územia klesol na úroveň stredne významného vladára.[34] Obe dcéry zostali u otca.
Pri ceste do Akvitánska sa rozvedenej kráľovnej, ktorá opäť predstavovala skvelú partiu[35], takmer zmocnil násilím Theobald V. z Blois, ktorý sa chcel s ňou oženiť. Eleonóre sa podarilo zajatiu vyhnúť a rovnako unikla i nástrahám Geoffroya VI. z Anjou, mladšieho brata Henricha Plantageneta.[33] [pozn. 2]
Dva mesiace po rozvode sa Eleonóra vydala za devätnásťročného normanského vojvodu Henricha Plantageneta[36], s ktorým sa pravdepodobne prvý raz stretla v auguste 1151, kedy Henrich spoločne so svojim otcom Geoffroyom V. z Anjou navštívil francúzsky dvor.
Prekážkou sobášu nebol ani vekový rozdiel, ani pokrvné príbuzenstvo[pozn. 3], ani Eleonórina údajná neplodnosť z ktorej bola obviňovaná. S manželstvom nesúhlasil Henrichov otec Geoffroy V. z Anjou, ktorý ako kráľovský senešal na Eleonóru uvalil interdikt. Dôvodom otcovho nesúhlasu so sobášom bol nielen Henrichov lénny záväzok k Ľudovítovi, ale najmä to, že Geoffroy sám mal údajne s Eleonórou už predtým sexuálny pomer. A spať s partnerkou vlastného otca bolo považované za „incest druhého typu“, ktorý bol prísne odsudzovaný.[37] Geoffroy V. z Anjou však zomrel náhle v septembri 1151 a Henrich zdedil grófstvo Anjou, Maine a normandské vojvodstvo. Manželstvu tak nič nestálo v ceste. Ich spoločné kontinentálne majetky vytvorili uzavretú enklávu a kapetovské kráľovstvo bolo ohrozené.[34] Eleonóriným najobľúbenejším sídlom sa stalo mesto Angers.[38].
Ľudovít VII. reagoval na Eleonórine nové manželstvo vyhlásením, že uzavretím sobáša dcéry jeho vazala bez jeho povolenia došlo k porušeniu feudálneho práva. Plantagenet sa odmietol kráľovi zodpovedať, bol ním vyhlásený za vzbúrenca a jeho majetok mal byť skonfiškovaný. Rozsudok však nebol nikdy prakticky vykonaný.[39] Francúzsko sa pokúsilo Akvitánsko udržať silou, ale takmer rok trvajúca vojenská výprava, ktorú podporovali okrem Henricha I. zo Champagne aj Róbert I. z Dreux a Eustach IV. z Boulogne, syn anglického kráľa Štefana III. z Blois, dopadla neslávne.[34] Ľudovít VII. sa v roku 1154 titulu akvitánskeho vojvodu zriekol.[39]
Ešte v roku 1154 zomrel v Anglicku kráľ Štefan a na anglický trón zasadol Henrich Plantagenet.[pozn. 4] Územie nad ktorým vládli od tej doby Henrich a Eleonóra siahalo od hraníc Škótska až po Pyreneje. Na európskom kontinente zahŕňalo celú západnú časť dnešného Francúzska, pobrežie pozdĺž Lamanšského prielivu a Atlantiku, od ústia rieky Bresle až po brehy rieky Bidassoa za mestom Bayonne.[39]
19. decembra 1154 boli Henrich s Eleonórou korunovaní vo Westminsterskom opátstve. Svojim príchodom upevnili v Anglicku dominantné postavenie francúzskej kultúry.[40][pozn. 5] Pár bol neustále na cestách medzi ostrovným kráľovstvom a kontinentálnym panstvom,[41] opakovane si vládu v rôznych častiach zeme rozdeľovali. Kým kráľ bol v Normandii, Eleonóra zostala v Anglicku a naopak. Henrich bol síce akvitánsky vojvoda, ale ku každému rozhodnutiu v zemi svojej manželky potreboval jej súhlas.[38]
V roku 1156 zložil Henrich kráľovi Ľudovítovi VII. za svoje dŕžavy na francúzskom území lénny hold. V roku 1158 sa obaja panovníci stretli v Gisors pri príležitosti zásnub ich detí.[42]
Eleonóra v manželstve s Henrichom napriek častým odlúčeniam porodila osem detí, z toho päť synov, z ktorých prvý zomrel v detskom veku, zatiaľ čo jej bývalý manžel Ľudovít sa svojho vytúženého dediča dočkal až v roku 1165.[43] Henrich II. bol známy svojou činorodosťou, neposednosťou[39] a záchvatmi zúrivého hnevu.[44]
Henrich bol známy svojimi milostnými dobrodružstvami. Jeho najznámejšou milenkou bola, asi od roku 1166, „krásna Rosamunda“ (Fair Rosamund), dcéra normanského rytiera Waltera z Cliffordu, ktorá vystriedala inú milenku menom Arise[45] a pravdepodobne zapríčinila rozkol medzi manželmi. V roku 1167 porodila Eleonóra svoje posledné dieťa, syna Jána, a odišla na svoj dvor v Poitiers.
Henrich o tri roky neskôr ťažko ochorel a v predtuche blížiacej sa smrti rozdelil ríšu medzi svojich synov.[46] Najstarší Henrich mal dostať Anjou, Normandiu a Anglicko. Richard mal zdediť matkine Akvitánsko a Geoffrey II. otcom získané Bretónsko. Posledný Ján sa mal stať grófom z Mortain. Kráľ však chorobe nepodľahol, uzdravil sa a ambiciózne potomstvo nesúhlasilo s tým, že otec im vládu zatiaľ nepredal. Eleonóra vzburu svojich dospelých synov proti otcovi podporovala. Princovia sa v premenlivých konšteláciách spolčovali medzi sebou a s francúzskym kráľom proti otcovi. Ich odpor vypukol otvorene s Eleonórinou podporou v roku 1173.
| „ | Manželka hreší, ak sa vzďaľuje svojmu manželovi, ak nezachováva manželskú zmluvu... Všetci ľutujeme, že sa takto odlučuješ od manžela... Vráť sa k svojmu mužovi, inak ťa k tomu podľa kanonického práva prinútime... | “ |
| – z kázania arcibiskupa z Rouenu[47] | ||
Spurnú kráľovnú hrozba exkomunikácie nijako nepresvedčila a kráľ vpadol s brabantskými žoldniermi do kraja Poitou, ktorý pustošil.[48] V roku 1173 sa Eleonóra v mužskom prestrojení pri pokusu o útek na francúzske územie dostala do rúk manžela[49], ktorý ju dal uväzniť na hrade Chinon a v roku 1174.[50] odviezť do anglického Salisbury.[51][48] Miesto prísne stráženého pobytu bolo často menené, aby bolo znemožnené kráľovnú oslobodiť. Synovia sa otcovi vzdali v septembri 1174.
| „ | Od Diabla sme prišli a k Diablovi sa vrátime... | “ |
| – Richard Levie srdce[52] | ||
Henrich II. sa pokúsil na prelome rokov 1175/1176 anulovať svoje manželstvo s Eleonórou. Nie je isté či jeho snaha stroskotala na odpore pápežskej kúrie, alebo si uvedomil politické dôsledky anulovania manželstva.[53]
V roku 1183, po smrti svojej milenky Rosamundy a syna Henricha, kráľ Henrich II. previezol Eleonóru do Normandie a o rok neskôr späť do Anglicka. Vtedy už mala viac voľnosti než predtým. K dvoru sa mohla vrátiť na Vianoce 1184, kedy došlo k prímeriu a manželia spoločne oslávili sviatky. V tu dobu už kráľov dvor i kráľ sám upadal.
| „ | V stolovaní, divokých vychádzkach a nočných pitkách nezachováva ani poriadok, ani mieru. Kňazi a dvorania musia jesť tvrdý, mizerne upečený ovsený chlieb..., na pitie je pančované, skalené, skysnuté víno... Dvoru sa podávajú niekedy i choré zvieratá, alebo štyri dni mŕtve ryby, ktoré už hnijú a smrdia... | “ |
| – Peter z Blois[54] | ||
V zajatí zostala Eleonóra až do manželovej smrti v roku 1189.[47][pozn. 6] Richard po otcovom skone poslal Viliama Maréchala, aby matku vyslobodil z kráľovského väzenia. Verný služobník ju našiel vo Winchesteri už na slobode a "vznešenejšiu než inokedy".[55]
Po svojom oslobodení zostala Eleonóra v Anglicku, kde sa tešila veľkej úcte, zariaďovala Richardovu korunováciu[56] a vyberala dvoranov.[57] Dojednala pre Richarda sobáš s princeznou Berengariou Navarrskou a doviezla mu ju v roku 1191 do sicílskej Messiny,[58] kde sa chystal na tretiu križiacku výpravu.
Po dobu Richardovho pobytu v Svätej zemi sa snažila krotiť túžbu mladšieho syna Jána po anglickej korune. Po prijatí správ o Richardovom zajatí rakúskym vojvodom Leopoldom Babenberským[59] vyslala do Rímsko-nemeckej ríše opátov z Boxley a Robertsbridge, aby vyjednali synovi slobodu[60], a začala zabezpečovať výkupné. Richard mohol vďaka neúnavnosti svojej matky prisľúbiť cisárovi 100 000 hrivien striebra.[61] Kvôli prieťahom Eleonóra neváhala a vo svojich listoch sa obrátila i na pápeža.
| „ | Na Vašom rozhodnutí a na Vašej dobrotivej moci závisí to, po čom ľud túžobne volá, a ak sa Vy sám rýchlo nechopíte súdu, všetka tragika toho zla sa Vám vrát... Náš kráľ je v okovách a zo všetkých strán na neho dolieha úzkosť... Táto záležitosť, smutná pre cirkev a podnecujúca ľud k nepokoju, škodí, a nie málo, Vašej povesti, že ste v takom konflikte, pri toľkých slzách, toľkých prosbách, neposlal ku kniežatám ani jediného svojho posla... | “ |
| – Eleonóra, z hnevu Božieho anglická kráľovná (v liste pápežovi Celestínovi III.)[55] | ||
Požadované výkupné získané od vazalov kráľovná nakoniec sama dopravila na cisársky dvor.[56] Richard bol prepustený zo zajatia a vrátil sa do Anglicka, ktoré však čoskoro zase opustil a odcestoval do Akvitánska. Eleonóra sa stiahla do kláštorného ústrania vo Fontevrault, ktorý od svojho sobáša s Henrichom podporovala. Na jar v roku 1199 bol Richard pri obliehaní hradu Châlus zranený, po lekárskom zákroku ho začala trápiť horúčka a 6. apríla v Eleonórinom náručí zomrel. [62] V septembri toho roku Eleonóra pochovala i dcéru Janu, bývalú sicílsku kráľovnú, ktorej sa nevydarilo manželstvo s toulouským grófom[63] a zomrela pri pôrode.
Poslednou veľkou cestou starej kráľovnej bola výprava cez Pyreneje, keď v januári 1200 navštívila dvor svojej dcéry Eleonóry a priviezla odtiaľ svoju vnučku Blanku Kastílsku ako nevestu pre francúzskeho princa.[64] Svadby sa nezúčastnila, ale išla odpočívať do Fontevrault. V lete 1202 bola kráľovná hľadajúca bezpečnosť na hrade Mirebeau obliehaná svojim vnukom Arturom Bretónskym, uchádzačom o dedičstvo po zosnulom Richardovi. Ján Bezzemok svoju matku čoskoro oslobodil a Artura spoločne s ďalšími sprisahancami zajal.[55]
Eleonóra zomrela vo vysokom veku na jar 1204 vo fontevraultskom kláštore, kde bola aj pochovaná. Na dochovanom drevenom náhrobku je spodobnená ako ležiaca žena držiaca otvorenú knihu. Z jej desiatich detí žili už len dcéra Eleonóra, kastílska kráľovná, a syn Ján, anglický kráľ.
Osobnosť kráľovnej bola vo svojej dobe veľmi kontroverzná. Vďaka svojmu správaniu v manželstve s Ľudovítom si od svojich súčasníkov vyslúžila odsúdenie, ktoré mních Hélinand z Froimontu zhrnul do tvrdenia, že "sa nesprávala ako kráľovná, ale ako pobehlica".[65] Pohoršenie vzbudil i jej podpora vzbury synov proti kráľovi Henrichovi II., pretože sa prejavila ako neposlušná manželka a porušila tak vtedajšie pravidlá manželského súžitia.[47]
Z dnešného pohľadu bola Eleonóra Akvitánska jednou z najpozoruhodnejších žien stredoveku, svojimi osudmi lákajúca k stvárneniu v dielach románových autorov. Jedným z beletristických diel o kráľovnej Eleonóre je román nemeckej spisovateľky Tanji Kinkelovej Levica z Akvitánska.[66] Populárna je aj série románov od Sharon Kay Penmanovej.
Známym dielom sa stala aj dva razy sfilmovaná divadelná hra Jamesa Goldmana Lev v zime, popisujúca vzťahy medzi Henrichom, Eleonórou a ich synmi. V prvom filme z roku 1968 stvárnila Eleonóru Katharine Hepburnová, ktorá za výkon získala Oscara za najlepší ženský herecký výkon v hlavnej úlohe. V druhom filme z roku 2003 bola predstaviteľkou Eleonóry Glenn Closeová, ktorá za túto úlohu dostala Zlatý glóbus ako „najlepšia herečka v minisérii, alebo TV filme“.
22. júla 1137 sa v Bordeaux vydala za francúzskeho kráľa Ľudovíta VII. (* 1120 – † 1180). Manželstvo bolo rozvedené 21. marca 1152, mali dve dcéry:
18. mája 1152 sa v Bordeaux vydala za budúceho anglického kráľa Henricha II. Plantageneta (* 1133 – † 1189), mali osem detí:
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
