From Wikipedia, the free encyclopedia
Dejiny Švédska sú dejinami územia, na ktorom sa dnes nachádza Švédske kráľovstvo, ale aj dejiny švédskeho kráľovstva mimo územia súčasného štátu. Dejiny Švédska sa začínajú písať potom, čo z južného Švédska ustúpil ľadovec. Prvé stopy ľudskej činnosti sú zaznamenané z doby 12 000 rokov pred naším letopočtom. Hoci existujú odkazy na kmeňové dejiny minimálne od 1. storočia, až do roku 1000 sú písané pramene len útržkovité a tvorili ho väčšinou cudzinci. V tom, kedy možno hovoriť o plnohodnotnom švédskom štáte, sa historici nezhodujú a hovorí sa o 6. storočí, rovnako ako o šestnástom. Za zakladateľskú osobnosť však možno považovať prvého historicky doloženého kráľa Erika Víťazného, ktorý sa ujal vlády na konci 10. storočia. Vypálenie pohanského chrámu v Uppsale v 11. storočí môžeme považovať za signál plnohodnotného pokrstenia krajiny. Od 11. storočia možno vysledovať jednotné zákonodarstvo, ale trón bol dlho veľmi neistý a nebolo výnimkou, že kráľ končil zavraždený.
 |
Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality. Prosím, pozrite si stránky pomocníka, odporúčanie pre encyklopedický štýl a článok vhodne upravte. kontrola prekladu... |
Na konci 14. storočia sa Švédsko dostávalo čoraz viac pod vplyv Dánska, ktoré snívalo o veľkej severskej ríši. To sa podarilo na konci 14. storočia, kedy vznikla Kalmarská únia, avšak so sídlom v Kodani. Dánska hegemónia vyvolávala vo Švédsku nespokojnosť a viedla k sérii povstaní. To z roku 1523, ktoré viedol Gustáv Vasa, bolo nakoniec úspešné. Gustáv sa stal kráľom a Švédsko obnovilo svoju samostatnosť. Bol to tiež kráľ Gustáv, kto podnietil ťahanie protestantizmu a vytlačil katolíctvo . Počas 17. storočia, po víťazstve vo vojnách proti Dánsku, Nórsku, Rusku a Poľsko-litovskému štátu, sa Švédsko stalo európskou veľmocou a prevzalo priamu kontrolu nad celou baltskou oblasťou. Švédsko zohralo tiež zásadnú úlohu v tridsaťročnej vojne, počas ktorej švédske vojská križovali celý kontinent. Švédska hegemónia však znervóznela susedov, Nórov a Dánov, ktorí začali proti nemu pracovať za pomoci Ruska. Napokon bolo Rusko aj úspešné, keď ho roku 1721 porazilo v Severnej vojne. Švédi si potom zahojili rany aspoň porážkou Nórska (1814), ktoré bolo prinútené k personálnej únii (tzv. Švédsko-Nórsko), z ktorej však v roku 1905 vystúpilo.
Od polovice 19. storočia Švédi stavili na budovanie svojej demokracie, neutralitu a nezasahovania do európskych konfliktov (vrátane prvej a druhej svetovej vojny a v zásade aj studenej vojny). V dvadsiatom storočí dvadsiatom pridali ešte budovanie sociálneho štátu, pričom kľúčovú úlohu v tom mali sociálni demokrati (vládli 1932-1976). Švédsky sociálny štát býva označovaný za najmohutnejší v celej Európe. Silne sa Švédsko zapojilo aj do európskeho integračného procesu, hoci odmietlo jednotnú menu euro.
Švédsko má rovnako ako susedné Nórsko vysokú koncentráciu nástenných malieb, pričom najviac ich nájdeme v provincii Bohuslän. Najstaršie však môžeme nájsť v provincii Jämtland datovaných do rokov okolo 9000 pred Kr.
Počiatky švédskych dejín sú veľmi nejasné. Existenciu silných kmeňov zaznamenáva na území Švédska Tacitus už v roku 98, keď píše o panovníkovi, ktorý vládol nad zemou Svealand. Nasledujú zmienky o kráľovstvách Svea Rike a Göta Rike. Pravdepodobne z čias, kedy si Svea Rike podrobila druhú z ríš, pochádza súčasný názov Sverige. Prvým panovníkom zjednotenej ríše bol Erik Víťazný (vládol v rokoch 970-995). Priezvisko Víťazný si získal výhrou v bitke pri Fýrisvelliru, ktorej odrazil inváziu z juhu. Rozsah Erikoveho kráľovstvo je sporný. Mimo okolí jazera Mälaren mohlo siahať na juh k Baltskému moru u Blekinge. Saský kronikár Adam Brémsky píše, že Erik krátko tiež ovládol Dánsko potom, čo porazil kráľa Svena Vidlího Fúzatého. Podľa Flateyjarbok bol úspešný, pretože sa spolčoval so sedliakmi proti aristokratickej triede Jarle . Zrejme založil aj mesto Sigtuna. Erik bol podľa ság švagrom dánskeho kráľa Haralda Modrozuba, jeho manželka bola sestrou poľského kráľa a českého kniežaťa Boleslava Chrabrého.
Začiatkom stredoveku patrili Švédi medzi tzv. Vikingov, bojovné kmene, ktoré v 8.-11. storočí expandovali zo severských krajín (dnešné Nórsko, Dánsko a Švédsko) do mnohých častí Európy a po nejakú dobu ich ovládali. Švédski vikingovia (Varjagovia) tvorili elitnej družiny ozbrojených kupcov, ktorí sa zamerali na východ. Po vodných tokoch a plochách prenikali z Fínskeho alebo Rižského zálivu na Volge alebo Dnepra. Po týchto vodných cestách postupovali ďalej k juhu, po Volge do arabských krajín a po Dnepra do Čierneho mora a Byzancie, kde začali Varjagovia slúžiť ako osobná garda byzantských cisárov. Podľa rozšírenej normanskej teórie vzniku ruského štátu boli Varjagovia zakladateľmi Kyjevskej Rusi a jej pôvodné panovníckej dynastie Rurikovcov, ktorá v cárskom Rusku vládla až do konca 16. storočia.
Vikingskí miestni šľachtici či náčelníci (tzv. jarlovia) si zo svojho stredu volili kráľa. Jeho moc však bola obmedzená mocou zhromaždenie slobodných mužov zvaného thing . V thing sa rozhodovali dôležité záležitosti, ale takisto sa tu hrali hry. Česť znamenala pre Vikingov všetko, a tak sa veľmi často uchyľovali k súbojom (tzv. Holmgang), ktoré boli neoddeliteľnou súčasťou ich životov a kultúry. Postavenie žien bolo pravdepodobne lepšie ako v iných častiach vtedajšej Európy. Je známe, že mohli muža žalovať, ak na ne siahol. Podľa toho, kam siahol, sa určilo, koľko musí zaplatiť. Niektoré ženy boli aj bojovníci.
Vikingovia boli pohania. Prechod ku kresťanstvu bol zložitý, postupný a občas násilný. Podľa Adama Brémskeho bol v Dánsku pokrstený už Erik Víťazný, zabudol však na kresťanskú vieru po tom, čo sa vrátil do Švédska. Pokrstený bol tiež druhý švédsky kráľ Olof Skötkonung, syn Erika Víťazného, a to okolo roku 1008 v Husaby misionárom Sigfridom. Podľa Adama Brémskeho síce Olof až do svojej smrti zostal kresťanom, ale pretože väčšina Švédov boli stále pohania, jeho kresťanské aktivity sa obmedzili len na už pokrstenú provinciu Götaland. Podľa legendy bol Olof v Štokholme umučený po tom, čo odmietol obetovať pohanským bohom.
Hlavným skorým zdrojom náboženského vplyvu bola Anglicka, vďaka kontaktu medzi Škandinávci a Sasy v Danelaw as írskymi misionári. Nemecký vplyv bol na začiatku slabší, napriek ranému misijného pokusu Ansgar. Náboženský vplyv z Nemecka sa však postupne ukázal ako dominantný, najmä po normanskom dobytí Anglicka. Cez úzke vzťahy medzi švédskou a ruskou aristokraciou neexistuje žiadny priamy dôkaz pravoslávneho vplyvu. Problémom bola zrejme jazyková bariéra.
Pokrstenie v 11. a 12. storočí prispelo k vzniku jednotného švédskeho štátu, násilnú christianizáciu si za svoju politiku zvolil najmä kráľ Stenkil, prvý panovník z rodu Stenkilu, ktorý Švédsku vládol od roku 1060 až do roku 1125. Ešte Anund Gardské (vládol okolo roku 1070) však bol zvrhnutý, keď vydal zákaz ľudských obetí v chráme v Uppsale . Tiež Inge I. Švédsky (1079-1084, 1087-1105) mal byť zvrhnutý kvôli zákazu pohanských obetí. Práve Inge však roka 1087 znovudobyl Uppsale, ktorá bola náboženským centrom starej viery celého Švédska (a možno celej Škandinávie), starý chrám zapálil, zabil pohanského vzdorovitého kráľa Blot-Svena a znovu uzurpoval pre seba trón. To je v christianizačnom procese zrejme zásadný medzník. Inge tiež presunul kráľovské sídlo do Gotland, ktorý bol viac pokrstený, a kde mal väčšiu podporu obyvateľov. Blot-Sven býva označovaný za posledného naozaj pohanského panovníka Švédska.
Ingeho mladší syn Inge II. zomrel bezdetný a jeho smrťou končí vláda Stenkilov. Manželka Ingeho II. Ulvhild Håkansdotter sa neskôr vydala za dánskeho kráľa Nielsa a ešte neskôr za Sverkera I. (podľa niektorých teórií mimochodom vnuka Blot-Svena) a začala vláda dynastie Sverkerov.
V 11. storočí sa na švédskom tróne striedali zástupcovia dvoch dynastií, a to rod Sverkerovcov a rod Erikov, po ktorých v 12. storočí nastúpila dynastia Folkungov . Folkungovia sú známi svojimi vzájomnými, často krvavými zvykmi.
Podľa ruských letopisov a záznamov podnikli Sverker I. a Karol VII. Švédsky neúspešné krížové výpravy na východ. Niektorými historikmi sú švédske krížovej výpravy na východ považované len za legendu, iní oponujú, že sú kľúčom k rastúcemu napätiu medzi Švédskom a Ruskom, napätie, ktoré malo pokračovať po mnoho rokov.
Erik IX. Svätý dal vzniknúť prvému švédskemu písanému zákonníku. Vnútropolitická situácia bola však v krajne nestabilná - zavraždený bol kráľ Sverker I., jeho nástupca Erik IX. Svätý, ktorého mučenícky kult rozšírili jeho potomkovia, jeho nástupca (a vrah) Magnus II. Švédsky a jeho nástupca Karol VII. Švédsky. Aj potom pokračovali občianske vojny a nekonečné ťahanice o trón.
Počas vlády Karola VII. bolo vo Švédsku založené prvé arcibiskupstva, v roku 1164. Švédske kostoly sa tým pádom mohli úplne odpútať od závislosti na dánskom arcibiskupstvo v Lunde. Išlo o dôležitý krok k suverenite Švédska a ohradzovanie sa voči vplyvu Dánov, najmocnejších Škandinávcov v stredoveku.
Tzv. jarl (náčelník) Birger Magnusson z Bjölbo, ktorý od roku 1250 vládol ako regent za svojho syna, maloletého kráľa Valdemara Birgerssona, sa potom zaslúžil o pripojenie Fínska ku Švédsku. Jarl Birger tiež založil mesto Štokholm.
Za Magnusa IV. (vládol 1319-1364) pôsobila najuctievanejšia švédska svätica Brigita Švédska. Jej mystické vízie silne ovplyvnili stredovekú ikonografii Kristovho narodenia a očistca.
Nástup trojročného Magnusa IV. na trón v roku 1319 tiež znamenal prvé spojenie Švédska a Nórska do jedného štátneho celku, keď Magnus, syn nórskej princeznej Ingeborg, zdedil nórsky trón od svojho dedka Haakona V. Nedospelosť kráľa oslabila vo Švédsku kráľovský vplyv a viedla k vzostupu pozemkovej aristokracie a tiež miest. V roku 1359 kráľ zvolal prvý švédsky parlament, Riksdag, do ktorého boli pozvaní zástupcovia miest, šľachtici i duchovní. To kráľa však neuchránilo pred šľachtickou vzburou. Šľachta si vyhliadla v Meklenbursku nového adepta na trón, Albrechta Meklenburského. Ten potom vykonal do Švédska inváziu, s pomocou nemeckých hanzovných miest, a kráľ bol skutočne zvrhnutý. Nepomohla mu ani pomoc nórskeho kráľa Haakon VI. Albrecht sa stal novým švédskym panovníkom, avšak za cenu toho, že ako prvý švédsky kráľ v histórii musel v roku 1371 zložiť korunovačnú prísahu, v ktorej sa zaviazal previesť rad kráľovských právomocí na šľachtu. Kráľ nebol populárny preto, že do úradov dosadzoval často Nemcov. Avšak snahu dánskeho kráľa Valdemara IV. ho zosadiť ustál a moc si udržal. Väz mu zrazil ešte len pokus vymaniť sa z područia švédskej šľachty. Keď jej zabavil niektoré majetky, šľachtici sa obrátili so žiadosťou o pomoc na dánsku kráľovnú Markétu I. Tým nevedomky zmenili chod švédskych dejín a hodili Švédsko na dlhší čas pod dánsku hegemóniu. Markéta totiž neváhala, Albrechta zosadila, sama si uzurpoval trón a novo spojila Dánsko a Švédsko (teda aj Nórsko) do jedného štátu, ktorému sa začalo hovoriť Kalmarská únia. Švédsky kráľ tak odvtedy sídlil v Dánsku.
Na konferencii na hrade Dalaborg v marci 1388 prijali švédski magnáti všetky Margitine požiadavky a zvolili ju "zvrchovanou vládkyňou" s tým, že prijmú akéhokoľvek následníka, ktorého ona určí. Dňa 24. februára 1389 bola žoldniersku armáda kráľa Albrechta v bitke pri Falköping porazená a Albrecht zajatý. Markéta tak získala úplnú vládu nad všetkými troma krajinami. Markéta sa nikdy netajila svojím cieľom spojiť celú Škandináviu do jedného štátneho celku a vybudovať tak mocnú ríšu. Nemala to však zďaleka jednoduché. Napríklad nemala vôbec pod kontrolou Štokholm, ktorý bol v tom čase prakticky nemeckým mestom. Navyše Albrechtové väzby na hanzové mestá v Nemecku viedli k tomu, že tieto mestá začali proti Markéte viesť pirátsku vojnu. Baltské a Severné more rýchlo zaplnili lode "zásobovacieho bratstva" alebo tzv. Vitaliano, ktorí boli pôvodne najatí, aby zásobovali obkľúčený Štokholm potravinami. Vitaliano čoskoro začali prepadávať dánske, nórske i švédskej lode; neskôr aj mestá na pobreží Fínska a Švédska a nakoniec dobyli a obsadili aj ostrovy Bornholm a Gotland . Markéta musela ustúpiť a na základe dohody z Lindholmu (1395) bol Albrecht prepustený so záväzkom do troch rokov zaplatiť výkupné 60 000 mariek, pričom Štokholm bol daný hanze do zástavy. Albrecht však peniaze nevyplatil, a tak hanza mesto získala. Výmenou za obchodné privilégia ho potom v septembri 1398 odovzdali Markéte.
V roku 1389 vyhlásila Markéta svojho vtedy sedemročného synovca (ktorého adoptovala) Erika Pomoranského nórskym kráľom. V roku 1396 mu bol vzdaný hold aj vo Švédsku, ale aj tu si Markéta uchovala úrad regentky do doby Erikovej dospelosti. Aby spojila tri kráľovstvá ešte tesnejšie, zvolala Markéta v júni 1397 Riksråd (ríšsku radu) troch kráľovstiev do mesta Kalmar a na Sviatok najsvätejšej trojice (17. júna) tu bol Erik slávnostne korunovaný kráľom Dánska, Švédska a Nórska (avšam kým žila, vládla fakticky Markéta). Bol tiež oficiálne vyhlásený nový štát - tzv. Večná únia, historikmi označovaná však ako Kalmarská únie. V Kalmare podpísaná zmluva zaručovala švédskym šľachticom ich práva, ale pre Markétu išlo o bolestný kompromis, lebo všetko, čo bránilo zliatiu troch kráľovstvo do jednej entity, jej bolo proti srsti. Moc švédskej šľachty sa jej nakoniec podarilo značne obmedziť (oveľa viac než nórskej).
Markéta snívala o tom, že sa severská ríša rozšíri aj o Anglicku a viedla o tom aj rokovania, ale znamenalo by to pre ňu vstúpiť do storočnej vojny medzi Francúzsko a Anglicko, čoho sa obávala. K čiastočnému prepojeniu kráľovských rodov ale došlo a bola uzavretá obranná aliancia.
Markéta zomrela roku 1412, a to bol tiež začiatok erózie kalmarskej jednoty. Keď sa reálne ujal moci Erik Pomoranský, rýchlo dal najavo, že jediné územie, o ktorého blaho mu naozaj ide, je dánske - zahájil veľkorysú výstavbu v Kodani, zakladal mestá v Dánsku, nie však v Nórsku a Švédsku. To viedlo k nespokojnosti. Ďalším jablkom sváru bolo, že vo Švédsku obsadzoval Erik úrady Dánmi, alebo Nemciami. Problémom bola aj kráľova povaha, lebo bol človekom prudkým, prchkým a so sklonom k autoritárstvu. Napätie vo Švédsku vygradovalo, keď Erik začal vojnu s nemeckými hanzovými mestami. Aby ju ufinancoval, zdvihol dane. Hanzové lode navyše zablokovali obchod v Baltskom mori, čo bola pre Švédsko smrtiaca kombinácia. Výsledkom bolo povstanie, ktoré v roku 1434 viedol švédsky šľachtic a majiteľ bane Engelbrekt Engelbrektsson, ktorého bane utrpeli zdanením najviac. Do rebélie sa široko zapojili baníci z Engelbrektssonových baní a tiež poľnohospodári z Dalarna, ktorí kráľa vinili zo zhoršenia svojej sociálnej situácie. Roku 1435 bol Engelbrektsson zvolený vodcom stavovského snemu (Riksens Stander), ktorý sídlil v meste Arboga, čím vzbura dostala charakter stavovského povstania. Snem načas prevzal vládu v krajine a Engelbrektsson sa stal jej regentom. Ostatní šľachtici mali však trochu iné predstavy ako Engelbrektsson a nakoniec uprednostnili ako vodcu snemu Karla Knutssona, zatiaľ čo Engelbrektsson ustúpil do pozadia. Čoskoro potom bol zavraždený šľachticom Mansa Bengtsson, čím sa snemu definitívne otvorila cesta k dohode s kráľom. K tej tiež čoskoro došlo, avšak postava Engelbrektssona sa vo Švédsku stala silným protidánským symbolom.
Snem sa s kráľom dohodol, že Kalmarská únia bude odteraz zväzkom troch suverénnych štátov riadených vlastnými snemami na základe krajinského práva. Kráľ však čoskoro dohodu porušil. Onedlho si znepriatelil aj dánsku šľachtu. Nakoniec bol zosadený z trónu: v Dánsku a Švédsku v roku 1439, v Nórsku v roku 1442. Šľachtici všetkých troch kráľovstiev oslovili Krištofa III. Bavorského z rodu Wittelsbachovcov . Ten urovnal spory, čo umožnilo konsolidovať švédske hospodárstvo. Avšak vytúženú suverenitu Švédsku nový kráľ nepriniesol. V počiatkoch svojho panovania sa síce snažil o zachovanie rovnováhy medzi všetkými troma krajinami únie, neskôr však prešiel na pozíciu dánskej dominancie. Švédske dejiny však ovplyvnil tým, že novo kodifikoval švédske právo (Kristoffers Landslag). Kvôli vzrastajúce nespokojnosti vo Švédsku zvolal začiatkom roku 1448 snem do Jönköpingu, než však snem mohol začať konať, kráľ náhle zomrel, a to bez priamych dedičov. Svojím spôsobom to znamenalo zánik Kalmarskej únie, lebo kým v Dánsku si zvolili za kráľa Kristiána I., vo Švédsku bol zvolený Karol Knutsson (bývalý regent).
Dáni si samozrejme nechceli nechať svoj vplyv len tak vziať, zvlášť keď Knutsson mal aj doma rad nepriateľov. Od roku 1451 tak boli Švédsko a Dánsko v stave vojny. Počas nasledujúcich dvadsiatich rokov bol Karol dvakrát zosadený z trónu (na úkor Kristiána), ale vždy sa dokázal na trón znovu vrátiť (vládol 1448-57, 1464-65, 1467-70). Kľúčovú úlohu v týchto ťahaniciach hral vplyvný šľachtic Erik Axelsson, ktorý v priebehu sporov rôzne menil strany.
Karolovým nástupcom Jánom I. (Kristiánovým synom) bola personálna únia s Dánskom a Nórskom obnovená, hoci vo Švédsku sa regent Sten Sture zdržiaval 14 rokov Jánov nástup na trón zeme. Keď však Rusi zaútočili na Fínsko (vtedy súčasť Švédska), Sture ako vojvodca zlyhal, čo proti nemu postavilo švédsku šľachtu, a tá požiadala kráľa Jána o zásah. Jan roku 1497 vstúpil do Švédska s početným žoldnierskym vojskom a 28. septembra porazil Stena Stura u Rotebra v okolí Štokholmu. Do švédskeho hlavného mesta vstúpil 11. októbra 1497 a 26. novembra bol korunovaný švédskym kráľom. Keď však Ján drvivo prehral v nasledujúcom spore s Holštýjnskom, vypukla proti nemu vo Švédsku a Nórsku vzbura. Moc znovu uchopil Sture. Kráľova manželka Kristína bránila proti obliehaniu švédskych rebelov štokholmský hrad. Ten padol ako posledná pevnosť dánskeho kráľa vo Švédsku 9. mája roku 1502. Po svojom odchode zo Švédska Jan začal so Švédmi rokovania, ktoré neviedli k žiadnemu výsledku, takže v roku 1507 začal opäť vojnu. Pritom zrovnal so zemou rad sídiel na švédskom pobreží. Trón už však nevybojoval späť.
Po smrti Jána I. bola Kalmarská únia de facto v troskách, vo Švédsku vládli regenti. Jej posledným záchvevom bolo, keď sa v roku 1520 na švédsky trón dostal Kristián II. Jeho pokus urobiť švédsky kráľovský titul dedičným však vzápätí viedol k ďalšej rebélii. Kristián odpovedal terorom. 7. novembra 1520 nechal uväzniť a popraviť 82 vedúcich švédskych šľachticov. Tento masaker, ktorý vošiel do dejín ako Štokholmská krvavá kúpeľ, priniesol Kristiánovi prídomok Tyran a vyvolal vo Švédsku mohutné povstanie na čele s Gustavom Vasom. Toto povstanie už Kalmarská únia neprežila.
Gustav I. Vasa je v tradičnej švédskej historiografii označovaný za zakladateľa moderného švédskeho štátu a za „otca vlasti“. Okrem toho, že vytvoril silnú centrálnu vládu (s pomocou nemeckých úradníkov), ovplyvnil švédsku kultúru tým, že podporoval zavedenie protestantizmu. Dôvodom bola zrejme snaha získať cirkevný majetok na pokrytie dlhov z oslobodzovacej vojny, ktoré mal Vasa najmä voči mestu Lübeck, bez ktorého by jeho revolúcia sotva uspela a ktorému tiež po nástupe na trón udelil monopol na obchod v Baltskom mori. V roku 1527 zvolal Vasa takzvaný reformačný snem do Västerås, prerušil styky s pápežom a na sneme sa postavil do čela švédskej národnej cirkvi. Mnoho zlatých a strieborných cirkevných predmetov, a tiež niekoľko slávnych zvonov, potom bolo odoslaných do Štokholmu, kde boli roztavené a poslúžili švédskemu štátu. Oficiálnym zdôvodnením bolo obrazoborectvo, ale Vasa nebol nábožensky orientovaným človekom a jeho záujem bol skôr utilitárny.
V roku 1530 nová cirkev prevzala Augsburské vyznanie. Najvyšším kňazom novej cirkvi (svojím spôsobom premiérom krajiny) sa stal Olaus Petri . Ten bojoval najmä za kázanie vo švédčine a podporoval tiež švédsky preklad Biblie, ktorý bol dokončený v roku 1540. Prvé švédske kázanie aj preklad boli dôležitým míľnikom na ceste ku kodifikácii spisovnej švédčiny. Vasová reformácia mala však aj tienisté stránky, cirkev prestala plniť humanitárne úlohy a stala sa rýchlo neobľúbenou. Prvá fáza reformácie znamenala tiež izoláciu od zvyšku Európy (okrem Nemecka) a úpadok vzdelanosti (na sto rokov bola zatvorená i Uppsala Universitet). Barbarský vzťah mal kráľ aj ku knihám, ktorými pohŕdal. Tieto tendencie zosilneli, keď sa Vasa s idealistom Petrim dostal do konfliktu a nechal ho odstrániť.
V roku 1542 Vasa nakoniec čelil roľníckemu povstaniu, ktoré viedol Nils Dacke . Roľníci neboli spokojní s novou cirkvou, ani s pádom zahraničného obchodu (okolité krajiny boli nepriateľské, hlavne kľúčové Dánsko). Hoci sa kráľ pokúsil proti povstaniu zasiahnuť s najvyššou rozhodnosťou a nasadil aj nemeckej žoldnierov, povstalcov neporazil a bol nútený podpísať v Linköpingu so vzbúrencami Dack potupnú mierovú zmluvu, v ktorej sa zaviazal, že prestane s konfiškaciami cirkevného majetku, najmä vybavenia kostolov. Na území ovládanom Dackom ( Småland ) sa mohla dokonca vrátiť katolícka cirkev a Dacke sám mohol uzatvárať obchodné zmluvy s Dánmi. Nakoniec však Vasa Småland predsa len porazil, Dackeho zabil, jeho príbuzných popravil a mnoho povstalcov vyhostil do Fínska.[1] Potom Vasa upevnil svoju moc a kráľovský titul urobil dedičným. Švédsku potom vládla dynastia Vasovcov, až do roku 1659.
Jedným zo zvláštnych čŕt Vasovej vlády bol zákon zakazujúci sobáše vekovo príliš vzdialených ľudí. Hoci mnohí upozorňujú, že išlo o osobný rozmar plynúci z nevydareného tretieho manželstva so sedemnásťročným dievčaťom, skutočnosťou je, že zákon zabránil sobášom s deťmi, vtedy nie neobvyklým, čo položilo základy významnej švédskej tradície ochrany detí a ich práv.
Gustávov syn, Erik XIV., dobyl Estónsko, čo zhoršilo vzťahy s Poľskom. Potom sa dostal do vojny s Dánskom a Lübeckom, ku ktorým sa pripojila Poľsko-litovská únia ( Severská sedemročná vojna, 1563-1570). Vojna sa skončila patom, bez jasného víťaza, Švédsko však uhájilo nezávislosť na Dánsku. Vnútornú politiku však neblaho ovplyvnila Erikova psychická choroba, ktorá bola podľa všetkého paranoja. Obeťou podozrievavosti, ktorej obratne využíval zvlášť radca Jöran Persson, sa stala najmä vplyvná rodina Sture, mnoho jej členov kráľ nechal povraždiť. Potom, čo sa osobnosť kráľa Erika úplne rozpadla, jeho mladší brat Ján III. ho nechal uväzniť a sám nastúpil na trón.
Hegemónia získala prvé trhliny za panovania Karola XI., ktorý uzavrel nie príliš šťastnú spojeneckú zmluvu s Francúzskom, ktoré ho zatiahlo do bojov v Nemecku, kde švédska armáda utrpela drvivú porážku v bitke pri Fehrbellin, ktorá otriasla jej povesťou, ktorú si vydobyla počas tridsaťročnej vojny a krátko po nej. Nástupu mladého panovníka Karola XII. roku 1697 chcelo využiť vtedy rozmáhajúce sa Rusko na upevnenie svojich pozícií. Cár Peter I. Veľký začal obliehať švédsky prístav Narva, ale švédsky kráľ mu prichystal zdrvujúcu porážku (Bitka pri Narvy). Tak sa začala Veľká severná vojna, ktorá skončila Nystadským mierom z roku 1721 a Švédsko stratilo pobaltské územia aj svoje veľmocenské postavenie na úkor Ruska.
V čase panovania následníčky Karola XII. Ulriky Eleanory a najmä potom jej manžela, švédskeho kráľa Fridricha I., bola kráľovská moc značne zredukovaná v prospech parlamentu Riksdagu, kde sa stretávali najmä frakcie čepcov a klobúkov. Až puč Gustava III. a jeho absolutistická vláda vrátila moc pevne do rúk kráľa.
Napoleonské vojny a najmä boje s Ruskom viedli až k strate Fínska roka 1809. Švédska šľachta zosadila málo schopného kráľa Gustava IV. Adolfa, ktorý aj s najstarším synom Gustávom a celou rodinou musel odísť do exilu v Nemecku. Kráľom sa v roku 1810 stal jeho bezdetný strýko Karol XIII . Politici hľadali pre neho dostatočne silného nástupcu, ktorý by sa zároveň podriadil Riksdagu. Takého sa stúpencom Francúzska podarilo hneď v roku 1810 nájsť vo francúzskom maršalovi Jeanovi-Baptiste Bernadotta, ktorý bol bezdetným kráľom adoptovaný ako syn a neskôr po smrti Karola XIII. nastúpil v roku 1818 na trón ako Karol XIV. Johann. Tomu sa podarilo pre Švédsko získať Nórsko na úkor Dánska zmluvou z Kielu.
Od skončenia napoleonských vojen sa Švédsko, aj vďaka svojej polohe na severovýchodnom okraji Európy, nezúčastnilo už žiadneho ozbrojeného konfliktu, čo mu umožnilo značnú hospodársku prosperitu a stabilné spoločenské pomery. Rod Bernadotte vládne vo Švédsku doteraz.
Od 19. storočia a zvlášť v 2. polovici 20. storočia sa Švédsko začalo meniť z prevažne poľnohospodárskej spoločnosti v silnú industriálnu krajinu, ktorou je v súčasnosti. Tento vývoj priniesol aj odchod desiatok tisícov ľudí do USA.
Hoci malo Nórsko v únii značnú autonómiu, silneli v Nórsku tendencie k osamostatneniu. Roku 1884 vzniká prvá Nórska vláda. Hlavným bodom rozporu sa stala snaha Nórov mať vlastných konzulov v zahraničí, Tento návrh kráľ Oskar II. trikrát vetoval. Pomaly sa schyľovalo k vojne a obe krajiny uskutočnili niekoľko vojenských cvičení. Nórsko sa chcelo odtrhnúť, čo kráľ podmieňoval okrem iného referendom. To sa v Nórsku uskutočnilo s jednoznačným výsledkom pre rozdelenie únie. Po stretnutiach v Karlstade potom došlo k mierovému rozdeleniu oboch krajín. Nórsku korunu ponúknutú rodu Bernadotte kráľ Oskar II. odmietol.
.jpg)
Švédsko bolo v prvej svetovej vojne neutrálne, hoci švédska vláda sympatizovala striedavo s oboma stranami konfliktu. Najprv koketovala s možnosťou prikloniť sa na stranu Centrálnych mocností a urobila im ústupky - uzavrela vojnovým lodiam Trojdohody prístup do Baltského mora a dokonca krátko okupovala Alandské ostrovy spoločne s Nemcami. Neskôr však Švédi podpísali dohody umožňujúce obchod s dohodovými mocnosťami, hoci to spôsobilo pád vlády Hjalmara Hammarskjölda.
Počas prvej svetovej vojny si na svoje prišiel švédsky priemysel, ktorý vďaka vojne zažil masívny dopyt po švédskej oceli, guľôčkových ložiskách či buničine . Kým bojujúce veľmoci alebo okupované štáty vyšli z vojny vysilené, Švédsko ako bohatá krajina, plynulo nadviazala ďalším mimoriadnym rastom v 20. rokoch. Tým boli vytvorené predpoklady pre budovanie sociálneho štátu, o dve desaťročia skôr ako inde v Európe. Keď sa sociálnodemokratická strana chopila moci v roku 1932, budovanie sociálneho štátu sa rozbehlo naplno. U kormidla stál Per Albin Hansson, sociálny demokrat, ktorý bol takmer štrnásť rokov premiérom Švédska, čo je druhý najdlhší mandát vo švédskej histórii. Švédski sociálni demokrati novému modelu spoločnosti hovorili Folkhemmet (Domov ľudu). Nešlo v ňom len o sociálne podmienky nižších vrstiev, ale o zapojenie čo najširšieho množstva ľudí do rozhodovania - občianska spoločnosť bola vyzývaná, aby nominovala ľudí do osobitných výborov, ktoré dávali odporúčania k vládnym návrhom ešte predtým, než ich vláda prerokovala.
V 30. rokoch sa Švédi pokúsili na sovietsky a nemecký expanzionismus reagovať snahou o severskú obrannú spoluprácu, avšak zostali neúspešní. Hoci tisíce švédskych dobrovoľníkov bojovali v zimnej vojne po boku Fínov proti Sovietom, švédska vláda nakoniec stavila opäť na neutralitu, ako v prvej svetovej vojne. Taktika neutrality aj tentoraz Švédom vyšla, na rozdiel od iných krajín (napr. Belgicko ). Bojom v druhej svetovej vojne sa tak Švédi vyhli. Aj po rokoch však ich správanie vyvoláva diskusiu, keďže Švédi dovolili nemeckým vojskám prejsť cez svoje územie Nemcom pri okupácii Nórska aj počas útoku na Sovietsky zväz. Navyše nacistický režim zásobovali po celú dobu vojny svoju oceľou. Švédske médiá tiež po celú dobu vojny nepísali o holokauste. Vo švédskej historiografii sa tejto politike hovorí niekedy "malý realizmus" a konštatuje sa, že švédska neutralita "bola ohnutá, ale nie zlomená". Štát bol počas vojny riadený vládou národnej jednoty, ktorá zahŕňala všetky hlavné strany v Riksdagu . Medzi hlavných konštruktérov politiky neutrality patril minister zahraničia Christian Günther.
K najčestnejším švédskym vojnovým príbehom patria humanitárne misie švédskeho diplomata Raoula Wallenberga, ktorý ako sekretár švédskej vládnej delegácie koncom roka 1944 pomohol zachrániť desiatky tisíc Židov z nacistami okupovaného Maďarska. Wallenberg zmizol v januári 1945 a pravdepodobne zomrel v sovietskom väzení v roku 1947. [2]
Po vojne sa Švédsko rozhodlo vo svojej neutralite zotrvať. Zostalo stranou bloku studenej vojny, hoci viac prirodzene prináležalo k Západu. Nikdy nevstúpilo do NATO (a to ani po roku 1989). Neoficiálne však existovali silné väzby na Spojené štáty americké, Nemecko a severských susedov, ktorí členmi NATO boli. Na začiatku šesťdesiatych rokov boli americké jadrové ponorky vyzbrojené jadrovými raketami Polaris A-1 a boli rozmiestnené neďaleko západného pobrežia Švédska. Išlo o súčasť tajnej dohody, v ktorej USA poskytli Švédsku záruku, že vykonajú odvetný jadrový útok v prípade sovietskeho útoku na Švédsko. USA tiež poskytli významnú pomoc pri vývoji švédskych bojových lietadiel (silné švédskej letectvo bolo považované za nevyhnutné na prípadné paralyzovanie sovietskych protiponorkových lietadiel). Na oplátku švédski vedci z Kráľovského technologického inštitútu významne prispeli k zlepšeniu zameriavanie rakiet Polaris. Švédsko v 50. a 60. rokoch 20. storočia investovalo do obrany najviac po USA, Sovietskom zväze a Izraeli a vybudovalo tretie najsilnejšie vojenské letectvo na svete. Odmietlo však vyvíjať jadrové zbrane.
Päťdesiate a šesťdesiate roky 20. storočia boli zároveň zlatým vekom švédskeho sociálneho štátu. Ich symbolom bol sociálny demokrat Tage Erlander, ktorý bol dvadsaťtri rokov nepretržite predsedom švédskej vlády (1946-1969), čo je švédsky rekord a jeden z najdlhších premierských mandátov v histórii moderných demokracií. Erlander odmietol znárodňovanie, avšak trval na budovaní silného verejného sektora, najmä verejného zdravotníctva a dôchodkového zabezpečenia. Pomohlo mu, že tak ako z prvej, aj z druhej svetovej vojny vyšlo Švédsko bohatšie, a navyše sa zviezlo na povojnovom hospodárskom boome, ktorý prežívala celá západná Európa. Švédsko tak prežilo tzv. Éru rekordov (Rekordåren), kedy hospodárstvo každým rokom rástlo pozoruhodnými skokmi. Erlanderova autorita bola neotrasiteľná, keď roku 1968 stranu naposledy viedol do volieb, získal nadpolovičnú väčšinu hlasov. Za svojho nástupcu si vyvolil Olofa Palmeho, ktorý nastúpil do čela vlády v roku 1969, avšak mieril do oveľa zložitejších časov ako jeho mentor. Rovnako ako v iných západných krajinách bola zlomovým momentom ropná kríza roku 1973, po ktorej sa aj švédska ekonomika prvýkrát od druhej svetovej vojny zakymácali. Spolu s tým klesla aj popularita sociálnych demokratov.
V roku 1976 stratili sociálni demokrati prvýkrát parlamentnú väčšinu a do čela vlády sa postavil predseda Strany stredu (Centerpartiet) Thorbjörn Fälldin. Sociálni demokrati vládu uchopili znovu až v roku 1982. 28. februára 1986 bol však švédsky premiér Olof Palme zavraždený. Okolo prípadu dodnes existuje veľa pochybností a špekulácií. Vražda premiéra silno zasiahla švédsku spoločnosť, ktorá si desiatky rokov zakladala na budovaní atmosféry dôvery a otvorenosti. Naznačila, že švédska spoločnosť vstúpila do úplne inej fázy vývoja, než akou bol erlanderovský sociálny štát 50. a 60. rokov. Silná kohézia spoločnosti bola neudržateľná aj kvôli masívnej imigrácii z neeurópskych krajín, ktorú vlády spustili v 70. rokoch.
Začiatkom 90. rokov došlo navyše k hospodárskej kríze s vysokou nezamestnanosťou a krachom mnohých bánk a firiem. Švédsko začalo prvýkrát hovoriť o odbúravaní prebujneného sociálneho štátu. Premiér Ingvar Carlsson sa pokúsil o daňovú reformu, vďaka čomu sa sociálni demokrati prvýkrát od vojny dostali do ťažkého stretu s odbormi. Reakciou na otrasené istoty bola aj korózia ideí neutrality - v roku 1995 Švédsko vstúpilo do Európskej únie, vstup vyjednal pravicový premiér Carl Bildt . V referende v roku 2003 sa však väčšina Švédov odmietla zriecť vlastnej meny a neprijala euro. Referendum vypísal sociálnodemokratický premiér Göran Persson . Jeho éra však naznačila, že Švédsko má aj rad iných problémov ako ekonomických, predovšetkým nezvládnuté prisťahovalectvo - Persson v úrade čelil vražde svojej ministerky zahraničia Anny Lindhovej Švédom srbského pôvodu Mijailo Mijailovic alebo útokom moslimov po publikovaní karikatúr proroka Mohameda, kvôli ktorým tiež rezignovala nástupnice Lindhovej, ministerka zahraničia Laila Freivalds.[3]
To, že sociálny štát je stále kľúčovou víziou švédskej spoločnosti dokazuje víťazstvo sociálnych demokratov vo voľbách roku 2014, kedy sa do čela krajiny postavil bývalý zvárač a odborár, sociálny demokrat Stefan Löfven. Zároveň však vďaka problémom s migráciou výrazne výrazne posilnili nacionalisti - Švédski demokrati.
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
