From Wikipedia, the free encyclopedia
Zimná vojna (fín. talvisota) alebo fínsko-sovietska vojna bol ozbrojený konflikt medzi ZSSR a Fínskom, súčasť druhej svetovej vojny. Vypukla 30. novembra 1939, keď ZSSR bez vyhlásenia vojny napadol Fínsko, za čo bol v decembri vylúčený zo Spoločnosti národov. Vojna skončila prímerím 13. marca 1940. Fínsko bolo prinútené odstúpiť rozsiahle územia (Rybársky polostrov, Ladožskú Karéliu a Karelskú šiju). Nepresvedčivý výkon Červenej armády v tejto vojne viedol k prudkému prepadu jej prestíže a presvedčil Hitlera, že ZSSR ľahko porazí. Na druhej strane Červená armáda tak dostala šancu vykonať určitú reorganizáciu a nápravu niektorých chýb. Navyše na poste komisára pre obranu nahradil Klimenta Vorošilova Semion Timošenko, čo Červenej armáde veľmi prospelo. K výrazným špecialitám tejto vojny patrili takzvaný sovietsko-fínski kamuflážnici, ktorí používali sovietske baranice a fínske alkoholické nákrčníky.
| Zimná vojna | |||||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Súčasť druhej svetovej vojny | |||||||||
 Fínska pechota v severnom Fínsku, 12. január 1940 | |||||||||
| |||||||||
| Protivníci | |||||||||
.svg){kind=small} Sovietsky zväz |
 Fínsko | ||||||||
| Velitelia | |||||||||
| Kliment Vorošilov Semion Timošenko |
Carl Gustaf Emil Mannerheim | ||||||||
| Sila | |||||||||
| 1 000 000 mužov 3 000 tankov 3 800 lietadiel |
250 000 mužov 30 tankov 130 lietadiel | ||||||||
| Straty | |||||||||
| 126 875 mŕtvych alebo nezvestných 264 908 ranených 31 000 zajatých |
26 662 mŕtvych a nezvestných 39 886 ranených 1 000 zajatých | ||||||||
| Zimná vojna |
|---|
| Tolvajärvi – Suomussalmi – Taipale – Summa – Raatska cesta – Kuhmo – Honkaniemi – Kollaa – Salla – Petsamo |
Medzi Fínskom a Sovietskym zväzom existoval pakt o neútočení uzatvorený v roku 1939 a neskôr predĺžený, hoci vzťahy medzi oboma krajinami boli na bode mrazu. ZSSR prijal na svojom území veľkú časť komunistov, ktorí utiekli z Fínska po porážke ich povstania, verejne označoval Fínsko ako „budúcu zväzovú republiku“ a viedol štvavú kampaň proti tejto krajine a jej predstaviteľom. Fínsko bolo zasa pobúrené spôsobom, akým ZSSR „naplnil“ prísľub autonómie pre Východnú Karéliu, ktorý zložil v roku 1920 pri uzatváraní mierovej zmluvy z Tartu a prijalo na svojom území utečencov z tejto oblasti.
Stalin začal v predvojnovom ovzduší zabezpečovať hranice ZSSR na západe i východe. Po stroskotaní rokovaní s Anglickom a Francúzskom uzavrel Sovietsky zväz dohodu o neútočení s Nemeckom a za diplomatickej pomoci Nemecka ukončil vojnu s Japonskom. V roku 1939, po likvidácii Poľska a vynútení si zmlúv o vojenskej a hospodárskej spolupráci s Litvou, Lotyšskom a Estónskom, sa ZSSR obrátil na Fínsko s návrhmi na vyriešenie niektorých závažných politických problémov a otázok. ZSSR požadoval okrem iného výmenu fínskeho územia nebezpečne blízko Leningradu, z ktorého mohlo byť mesto ostreľované. Bezproblémové obsadenie Poľska ale zvýšilo sebavedomie sovietskych diplomatov natoľko, že ich arogantný prístup nijako neuľahčil vyjednávanie. Návrhy, ktoré predniesli, boli pre Fínsko neprijateľné:
Ako kompenzáciu za to ponúkol ZSSR dvojnásobne väčšie územie severne od Ladožského jazera v oblasti Repola. Okrem nevýhodnosti výmeny z vojenského hľadiska bola výmena neakceptovateľná aj ekonomicky – za hospodársky veľmi dôležitú oblasť s rozvinutým priemyslom a pobrežné vody s významným rybolovom bolo Fínsku ponúknuté chudobné územie, ktoré Červená armáda počas potlačovania povstania vo Východnej Karélii celkom spustošila.
Fínsko po dlhom rokovaní vyjadrilo ochotu vydať niektoré ostrovy vo Fínskom zálive a Rybársky polostrov, pristúpiť na menšiu výmenu území na Karelskej šiji a akceptovať niektoré aspekty hospodárskej spolupráce, ale odmietlo vojenskú spoluprácu, najmä však vojenské využívanie svojich prístavov Červenou armádou a umiestnenie jej základní na svojom území, pretože by to bolo v rozpore s jeho poňatím štátnej suverenity a neutrality. V tejto pozícii vytrvalo aj napriek otvoreným vyhrážkam vojnou.
Zámienkou k vojne sa stal tzv. Mainilský incident, zinscenovaný Sovietskym zväzom.
Fínsko pochopiteľne nemohlo dúfať, že sa obrovskému agresorovi ubráni, bolo však odhodlané vzdorovať a dúfať, že príde pomoc. Maršal Mannerheim opakovane vyhlasoval (na tajných poradách a ku svojim dôverným priateľom), že bude schopný zadržiavať Červenú armádu mesiac, maximálne dva, a že pokiaľ počas tejto doby nepríde podstatná pomoc, Fínsko bude porazené.
Jeho plán spočíval v zdržiavacích a ústupových bojoch a čo najdlhšom možnom držaní Mannerheimovej línie. Na otázku, či existuje alternatíva k nepriateľskej pomoci, sa tváril skepticky – vyhlasoval, že jedinou ďalšou alternatívou je boj až do trpkého konca, s malou nádejou, že si Stalin uvedomí, že mu to za to nestojí. Evidentne nedával príliš nádej takémuto vývoju, pretože podľa neho Sovieti nikdy neoplývali starosťou nad tým, aké majú straty.[chýba zdroj]
Stalin bol rozhodnutý Fínsko dobyť ako celok. Plán, ktorý podľa jeho a Vorošilovových pokynov vypracoval Mereckov, predpokladal rýchle zlomenie odporu podstatne slabšieho nepriateľa a rýchle obsadenie Fínska. Zrútenie zle vyzbrojenej a nepočetnej fínskej armády sa očakávalo zhruba po 14 dňoch bojov a na 21. december bol pre Stalina prichystaný špeciálny darček k jeho šesťdesiatinám – kapitulácia Helsínk. Pre príležitosť vojenskej prehliadky v dobytom hlavnom meste bol zložený dokonca nový pochod (ktorý potom ležal viac ako 60 rokov v zásuvke).
Červená armáda naplánovala úder ako veľkoryso poňatý vpád po celej dĺžke hranice, vedený v intenciách bleskovej vojny, ako ju Wehrmacht predviedol v Poľsku. Fínsko malo byť počas niekoľkých dní obsadené a jeho armáda zničená. Plán natoľko počítal s celkovým a rýchlym úspechom, že bol od neho napokon úplne závislý a keď sa potom zrútil časový rozvrh, viedlo to k reťazovej katastrofe, ktorá postihla bez výnimky všetky invázne zoskupenia.
Niektoré zásadné nedostatky sovietskeho plánu:
Fínsko bolo schopné zmobilizovať okolo 400 000 mužov a 100 000 žien (tzv. lotty). Z toho samotnú bojovú silu pre vojnové fronty predstavovalo zhruba 180 000 mužov. Hlavným pásmom fínskej obrany bola Mannerheimova línia, pozostávajúca z niekoľkých sledov betónových a drevozemných opevnených bunkrov, spojovacích ciest a protitankových prekážok. Línia bola dlhá 140 km. 44 zo 66 betónových bunkrov bolo postavených ešte v priebehu 20. rokov a bolo už pomerne zastaraných.
Fínske letectvo disponovalo celkovo iba 146 strojmi. Fínske stíhacie letectvo tvorili najmä zastarané stroje Bristol Bulldog IV (15 ks) a 41 modernejších Fokker D.XXI. Bombardovacie letectvo sa opieralo najmä o 18 licenčne postavených strojov Bristol Blenheim. V priebehu vojny sa do krajiny dostalo 35 skôr zakúpených stíhačiek Fiat G.50 z Talianska. Neskôr fínske letectvo získalo z Británie 30 strojov Gloster Gladiator, 12 bombardérov Bristol Blenheim a 22 cvičných lietadiel Gloster Gauntlet. Z Francúzska 30 stíhačiek Morane-Saulnier M.S.406, 44 stíhačiek Brewster 239 z U.S.A.
Zimnú vojnu možno všeobecne rozdeliť na dve až tri fázy. Dvojfázový variant delí vojnu podľa začiatku prvej a druhej ofenzívy (prvá fáza 30. november až 31. január, druhá 1. február až 13. marec), v trojfázovom variante sa od prvej fázy oddeľuje tzv. pokojné obdobie, t. j. obdobie relatívneho pokoja na juhu a likvidácia sovietskych jednotiek fínskymi protiofenzívami severne od Ladožského jazera (asi 21. december – 31. január).
Po prepadnutí Fínska Sovietskym zväzom vytvoril Otto Ville Kuusinen bábkovú vládu z Terijoki, ktorá spolupracovala so Stalinom, a ktorú Sovietsky zväz vyhlásil za jedinú ním uznávanú vládu Fínska. Kuusinen bol vysoký funkcionár Kominterny a sovietsky občan. Od roku 1952 bol členom predsedníctva komunistickej strany ZSSR. Po vyhlásení vlády deklaroval, že revolučné sily dobyjú vlastnými silami Helsinky. Bol prijatý Stalinom a požiadal o pripojenie Fínska k ZSSR. Okrem Sovietskeho zväzu túto vládu uznalo iba Mongolsko. ZSSR bolo následne ako jediný štát v histórii vylúčené zo Spoločnosti národov za vedenie agresívnej vojny. Po nie príliš úspešnom vývoji vojny však myšlienka na túto vládu padla.
Prvý útok Červenej armády skončil katastrofálne. Veľká časť inváznych síl bola zničená alebo neschopná pokračovať v útoku. 21. decembra 1939 sa preto sovietske velenie rozhodlo zastaviť útočné operácie prakticky na celom fronte. Červená armáda na Karelskej šiji postúpila 25 – 60 km[1], no nedokázala sa prebiť cez Mannerheimovu líniu a bola porazená v prvej bitke pri Taipale a prvej bitke pri Summe. Jej straty tu boli veľké, ale ešte horšie dopadli sovietske jednotky severne od Ladožského jazera. Útok po severnom brehu Ladožského jazera bol odrazený a invázne jednotky väčšinou zničené (pozri bitka na Tolvajärvi), útok na Kollaa zlyhal a bol utopený v krvi, útok na Lieksa bol odrazený a invázne sily rozprášené, útok na Kuhmo skončil obkľúčením elitnej 54. divízie, útok na Suomussalmi úplným zničením 47. armádneho zboru, útok v oblasti Salla obkľúčením inváznych síl a útok cez Petsamo urýchleným ústupom a veľkým množstvom mŕtvych. Námorná vojna bola obmedzená zamrznutým morom (jediný význam malo sovietske vylodenie v Petsame). Podobné pokusy na začiatku vojny pri pobreží Fínskeho zálivu stroskotali na mínových poliach a pobrežných batériách. Vzdušná vojna sa vyvíjala v znamení početnej prevahy sovietskeho letectva, ktoré však malo neúmerne vysoké straty a nedokázalo neutralizovať Ilmavoimat. Jeho vojenský prínos bol navyše relatívne nízky, sústredilo sa hlavne na bombardovanie civilných cieľov za frontom.
ZSSR v priebehu januára presunul na front čerstvé sily a urobil doplnenie všetkých jednotiek, pri ktorých to bolo možné (hlavne na Karelskej šiji a v Ladožskej Karélií). Došlo k výrazným zmenám vo velení, Mereckov bol v podstate degradovaný na jedného z veliteľov na Karelskej šiji a velenie nad operáciami prevzal Semion Timošenko, ktorému boli poskytnuté všetky dostupné zdroje, vrátane prakticky všetkých dostupných schopných dôstojníkov a kvalitných jednotiek.
Útok, vedený takmer trojnásobnou silou, bol obnovený 1. februára 1940 a Timošenko ho koncipoval tak, ako mal byť koncipovaný už ten prvý: ako masívny úder na Karelskej šiji, charakterom zodpovedajúci mohutnej materiálnej bitke. V takomto type boja menšia fínska armáda, ktorej chýbali zálohy aj dostatočné zásoby munície, totiž nemohla držať krok dlho.
Ťažiskom úderu bol priestor Viipurskej brány, oblasť okolo Summy a jazera Muolaa. Podporné údery, ktoré nútili Fínov trieštiť sily, boli vedené po celej šírke Karelskej šije so zreteľným dôrazom na priestor Taipale a v oblasti Ladožskej Karélie. Inak boli nové sily vyslané iba do priestoru Kuhmo, aby oslobodili vzdorujúcu 54. divíziu.
Vzdušná prevaha sovietskeho letectva dosiahla ohromných rozmerov a ono sa začalo sústreďovať aj na vojenské ciele. Ilmavoimat mu aj s pozemnou protilietadlovou obranou spôsoboval neúmerné straty, ale účinok jeho akcií bol iba dočasný a lokálny. Sovietske letectvo ochromilo presuny fínskych jednotiek a ich logistiku. Za tejto situácie už Fíni nemohli vydržať. Pokusy Červenej armády o oslobodenie 54. divízie síce skončili debaklom a fínske jednotky v Ladožskej Karélii vydržali nápor (ale len s najvyšším vypätím. V dlhšom časovom horizonte by boli najskôr vyhladené), ale situácia na Karelskej šiji bola neudržateľná.
Po štrnástich dňoch zúrivých bojov boli prelomené stredojužné úseky hlavnej pozície Mannerheimovej línie v oblastiach Summy a jazera Muolla. Fíni ustúpili a vzápätí znovu zarazili nepriateľský nápor na rezervných pozíciách línie, ale Sovieti zmenili smer úderu a využili vo svoj prospech krutú zimu, keď vstúpili na ľad Fínskeho a Viipurského zálivu. Rezervnú líniu tak obišli a improvizovaná obrana pobreží nedisponovala adekvátnymi prostriedkami na zastavenie úderu. Nakoľko posledné strategické rezervy boli nasadené do bojov počas ústupu z hlavnej línie, museli byť na jeho obranu stiahnuté jednotky bojujúce na fronte, najmä potom severne od Ladožskej Karélie, kde bola situácia lepšia.
Napriek tomu po ďalších 20 dňoch zúrivých bojov prenikli sovietske jednotky na západný breh Viipurského zálivu. Krok za krokom sa prebíjali vpred cez nepočetné elitné jednotky privolané narýchlo z Laponska aj ich početnejšie, ale menej kvalitné posily z radov rezervistov a osemnásťročných odvedencov a obkľučovali Viipuri. Fíni pritom už nemali kam ustúpiť – pád Viipuri by znamenal rýchle obkľúčenie hlavných síl bojujúcich na Karelskej šiji a pokiaľ by tieto ustúpili aj s Viipurskými jednotkami, front by sa rozšíril natoľko, že by ho fínska strana už nedokázala pokryť. Mannerheim siahol k poslednému zúfalému kroku, keď prikázal odstreliť stavidlá a hrádze prieplavu Saimaa, aby vzniknuté záplavy zbrzdili nepriateľský postup a pripraviť sa ku stiahnutiu na západ, ale bolo mu jasné, že to prinesie iba malý odklad konca. Hoci ešte 13. marca, kedy vstúpilo do platnosti prímerie podpísané deň pred tým, držala fínska armáda frontovú líniu (nezrútila sa teda a nezaujala kruhovú obranu, ako tvrdia niektoré publikácie) aj úzky koridor k Viipuri a v oblastiach Viipuri, Vuoksi, Taipale a Kollaa zúrili urputné boje. Prímerie malo vstúpiť do platnosti o dvanástej hodine. Fínske jednotky v domnení, že vojna skončila začali dopoludnia opúšťať svoje pozície. Vtedy niekoľko sovietskych divízii začalo nečakaný útok na Viipuri, aby ho mohli obsadiť pred koncom vojny. 10 minút pred dvanástou nariadil Stalin po fronte delostreleckú paľbu, zrejme z pomsty. Stálo to životy neznámeho počtu ľudí.[2]
Zimná vojna skončila Moskovským mierom 13. marca 1940, v ktorého podmienkach Fínsko muselo odstúpiť veľkú časť svojho územia a pristúpiť na väčšinu sovietskych podmienok. 31. marca 1940 bola sčasti na novozískaných územiach a sčasti na starých územiach ZSSR vytvorená Karelsko-fínska sovietska socialistická republika, do ktorej malo byť prípadne začlenené aj samotné Fínsko. Republika zanikla v roku 1956, keď bola možnosť začlenenia Fínska do ZSSR už len utópiou.
Prečo sa vlastne Stalin rozhodol dočasne vzdať ovládnutia Fínska, keď cieľ bol tak blízko a v prvej fáze vojny to odmietal? Zoznam dôvodov je tu, o miere významu každého z nich možno samozrejme diskutovať:
Zimná vojna mala tri dôsledky svetového významu:
Fínska armáda stratila počas Zimnej vojny asi 71 000 mužov (22 830 mŕtvych a nezvestných a 48 700 ťažko ranených). Výška strát Červenej armády je však predmetom diskusií dodnes. Pred Najvyšším sovietom Molotov priznal stratu 48 745 mŕtvych a 158 000 ranených.[1] Prvá správa TASS hovorila o stotisícových stratách, vzbudilo to taký všeobecný posmech, že bola okamžite opravená na 150 000 a vzápätí na dvestotisíc. Časom, ako sa režim v Sovietskom zväze a Rusku uvoľňoval, objavovali sa utajené dokumenty a spolu s tým sa výška strát Červenej armády upresňovala. Chruščov vo svojich memoároch uviedol stratu milióna mužov, toto tvrdenie je však všeobecne brané ako prehnané. V súčasnej dobe ruskí vojenskí historici vyčísľujú straty Červenej armády na 131 486 mŕtvych či zmiznutých a 264 908 chorých alebo zranených. Ďalej pripúšťajú stratu 600 lietadiel (proti 70 fínskym) a zničenie alebo vyradenie asi 3 500 ruských tankov a ďalších obrnených vozidiel (Fíni ich stratili asi 16). Fíni odhadli celkové straty Červenej armády na niečo medzi 400 000 až 600 000 mužov.
Fíni prepustili zo zajatia tridsaťtisíc vojakov. Dôstojníci boli okamžite zastrelení, vojaci poslaní do gulagov.[3] Nakoľko ani jedna zo strán nepovažovala výsledok vojny za definitívny a Sovietsky zväz v nasledujúcom období neustále zvyšoval napätie a hrozby voči Fínsku (napr. násilný záber Litvy, Lotyšska a Estónska, Petsamská kríza, zasahovanie do fínskych prezidentských volieb, nerešpektovanie podmienok prímeria – Kríza v Enso atď.), vznikla medzi oboma štátmi extrémne výbušná situácia. Aj to neskôr spôsobilo, že sa Fínsko pripojilo k útoku vojsk Osi na ZSSR roku 1941.
Následné boje na sovietsko-fínskom fronte sú známe ako Pokračovacia vojna.
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
