From Wikipedia, the free encyclopedia
Bitka pri Lepante bola veľká bitka v rámci osmansko-benátskej vojny, ktorá sa odohrala 7. októbra 1571 v Iónskom mori v Korintskom zálive pri prístave Nafpaktos (Lepanto). Spojené námorné sily Svätej ligy v nej rozdrvili hlavnú flotilu Osmanskej ríše a ukončili tak obavy kresťanského sveta z možného skorého tureckého útoku na Apeninský polostrov a ďalšie časti Stredomoria.
| Bitka pri Lepante | |||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Súčasť osmansko-benátskej vojny | |||||||
_Allegoria_della_battaglia_di_Lepanto_-_Gallerie_Accademia.jpg) Bitka pri Lepante, Paolo Veronese, cca 1572 | |||||||
| |||||||
| Protivníci | |||||||
Svätá liga
|
Osmanská ríša | ||||||
Bitka mala pre kresťanskú stranu obrovský symbolický význam a z dlhodobého hľadiska vážne podlomila osmanskú námornú moc, hoci pre najbližšie obdobie Osmanská ríša dokázala svoje námorníctvo znovu vybudovať a dosiahnuť aj ďalšie zisky v Stredomorí, keď využila faktického rozpadu Svätej ligy a prinútila Benátky k nevýhodnému mieru v ktorom uznali stratu Cypru.
Bitka pri Lepante bola poslednou veľkou námornou bitkou v ktorej hrali hlavnú úlohu veslami poháňané lode. Tiež preukázala rastúci význam delostrelectva v námorných bitkách. Bola to práve výrazná prevaha kresťanskej flotily v počte a kvalite diel, ktorá jej umožnila eliminovať prvotnú výraznú početnú prevahu nepriateľa.
V roku 1566 zomrel turecký sultán Sulejman I. Nádherný a na trón nastúpil jeho syn Selim II. Ten sa sústredil predovšetkým na stabilizáciu priestorov dobytých jeho otcom a ich trvalé začlenenie do správy svojej ríše. Aby získal potrebný pokoj k tejto práci, uzavrel celý rad mierových zmlúv: s Maximiliánom II., Perziou, Poľskom, Francúzskom a Benátskou republikou. V obmedzenej miere ale pokračoval v dobyvateľských ťaženiach v oblasti Stredomoria. S pomocou islamských korzárov a pirátov napádal jednotlivých slabších protivníkov. Terorizoval Stredomorie a z veľkej časti ochromil kresťanský obchod a taktiež získaval pre svoju ríšu stále nové a nové pozície.
Rozpínavosť Osmanskej ríše a obrovské finančné a obchodné straty v dôsledku útokov na námorný obchod vyvolávali na strane kresťanov veľké obavy. Tie viedli k rozličným pokusom o vytvorenie veľkej protitureckej koalície, ktoré však pravidelne stroskotávali na sporoch a animozitách medzi jednotlivými štátmi. V roku 1570 však prišiel impulz, ktorý bol dosť silný na to, aby napriek nezhodám priviedol viacero významných kresťanských panovníkov do jedného šíku. Stal sa ním masívny útok osmanských vojsk na benátske kolónie na Cypre.
Tvárou v tvár priamemu vojenskému útoku na jeden z najmocnejších talianskych štátov a s obavami z následného útoku osmanských vojsk na Apeninský polostrov a na španielske kolónie v Afrike, sa pápežovi Piovi V. podarilo dojednať vznik Svätej ligy. Bola to aliancia Španielska, pápežského štátu a Benátok, ku ktorej sa pripojilo aj niekoľko ďalších menších štátov a rytierskych rádov. Do čela jednotiek tejto koalície sa postavil nelegitímny brat španielskeho kráľa, Juan de Austria. Ďalšie kresťanské veľmoci sa nezapojili: v Anglicku a Holandsku prebiehala reformácia a Francúzsko bolo, ako tradičný nepriateľ Habsburgovcov, dlhodobým tajným podporovateľom Osmanov.
Úlohou Svätej ligy bolo zastaviť rozpínavosť Osmanskej ríše v Stredomorí a prvým krokom k jej realizácii mala byť pomoc Famaguste, ktorá pod vedením Marca Antonia Bragadina, vrchného veliteľa benátskych vojsk na Cypre, vzdorovala tureckému obliehaniu ako posledná z benátskych kolónií. Túto úlohu sa ale nepodarila splniť, pretože zdevastovaná Famagusta, ktorej dochádzala munícia, kapitulovala po jedenásťmesačnom boji výmenou za voľný odchod pre obrancov (tento prísľub však splnený nebol – Lala Mustafa Paša, ktorý v bojoch o Famagustu prišiel o syna, podmienky porušil a nechal zajatcov povraždiť).
Flotila Svätej ligy, ktorú mal k dispozícii don Juan de Austria, predstavovala najväčšiu kresťanskú námornú silu aká sa kedy zhromaždila. Benátky pre ňu poskytli 109 galér a 6 galeáz, Španielsko 80 galér, toskánsky Rád sv. Štefana 12 galér, po troch galérach prispeli Rád maltézskych rytierov, Janov a savojský vojvoda. Bitky sa zúčastnili aj dve galéry Rádu svätého Lazara. K flotile sa pridalo aj väčšie množstvo „súkromných lodí“. Prekvapivo malý príspevok Španielska v lodiach, bol spôsobený tým, že španielsku flotilu zamestnával intenzívny boj proti moslimským pirátom v iných častiach Stredozemného mora. Príspevok lodí bol viac než vyvážený príspevkom Španielska v podobe živej bojovej sily, ktorá predstavovala 10 000 španielskych pešiakov excelentnej kvality plus ďalších 7 000 nemeckých a chorvátskych žoldnierov platených španielskymi peniazmi.
Celkovo disponovala kresťanská strana asi 13 000 námorníkmi a 28 000 vojakmi a neurčitým množstvom námorníkov a vojakov v službách „súkromníkov“. Veľkú časť benátskych veslárov tvorili slobodní občania, ktorí mohli nosiť zbraň a v boji o loď predstavovali zásadný prínos, na rozdiel od prevažne kresťanských otrokov na tureckých galérach.
Turecká hlavná flotila disponovala silami, ktoré protivníka prevyšovali počtom lodí aj ľudí. Zahŕňala zhruba 220 galér a 50 galeót a jej hlavnú bojovú silu možno odhadnúť na asi 13 000 námorníkov a 34 000 vojakov. Aj osmanská flota však bola posilnená početnými „súkromnými loďami“ a mužmi na ich palubách, ktorí dúfali, že sa priživia na jej víťazstve.
Ak porovnanie počtu lodí a živej bojovej sily ukazovali na prevahu osmanskej strany, ďalšie ukazovatele naopak hrali v prospech kresťanov. Kresťanská strana mala predovšetkým obrovský náskok v strelných zbraniach. Mala podstatne viac diel väčších kalibrov pri výrazne vyššej kvalite, navyše mnoho z nich bolo umiestnených na čapoch, na rozdiel od tureckých spravidla umiestnených „napevno“, čo umožňovalo oveľa jednoduchšie, rýchlejšie a presnejšie zameriavanie.
Benátske galeázy, ktoré boli akýmsi medzi krokom medzi galérami a modernou veľkou plachtovou vojnovou loďou, disponovali každá zhruba tridsiatimi delami. Napríklad galeáza San Lorenzo mala 34 diel, z toho 8 tridsaťlibrových. [1] To predstavovalo na vtedajšiu dobu neuveriteľnou palebnú silu, pretože na galéry sa vďaka priestoru zabranému veslármi vošlo len niekoľko diel, naviac spravidla umiestnených len na prove. Kresťanská strana tiež masovo používala pomerne nový vynález: kefové strely, ktoré likvidovali živú silu protivníka oveľa efektívnejšie než bežné delové gule.
Vhodne natiahnuté plachty a siete na kresťanských lodiach značne obmedzovali účinok paľby tureckých lukostrelcov, ktorí mali navyše problém prestreliť kvalitnú španielsku zbroj a zaostávali tak za arkebuziermi, ktorí síce strieľali pomalšie, avšak s oveľa efektívnejším výsledkom. Navyše španielska pechota v kvalite ďaleko prevyšovala klasických osmanských pešiakov.
Sily Svätej ligy sa zhromažďovali v Neapolskom kráľovstve kde v tej dobe vládol španielsky kráľ. V polovici októbra jej flotila dostala bojovú zástavu požehnanú pápežom. Potom sa presunula na Sicíliu. Po odchode z Messiny ju dostihli správy o kapitulácii Famagusty a brutálnom zavraždení Bragadina, čím odpadla nutnosť ponáhľať sa jej na pomoc. Po váhania a sporoch, kam teraz zamerať svoje sily, sa presunula do Kefalonie, kde nejakú dobu zotrvala, než vyrazila do boja.
6. októbra priplávala do zálivu Patras, kde sa o deň neskôr stretla s tureckým loďstvom pod vedením Aliho Pašu. Po vzájomnom spozorovaní sa obe strany bez váhania rozhodli pre boj – daný priestor bol pre Osmanskú ríšu príliš dôležitý, než aby v ňom nechala operovať kresťanskú flotilu, a navyše mala jednoznačný príkaz k boju od sultána, zatiaľ čo Juan de Austria bol zase odhodlaný zviesť rozhodujúcu bitku čo najrýchlejšie, než sa mu jeho flotila rozpadne v dôsledku trenice medzi jednotlivými spojencami. Turci navyše vychádzali z veľmi podhodnotených odhadov o sile kresťanskej flotily, lebo ich špióni, ktorí kresťanské lode krátko predtým počítali v jej kotvisku, prehliadli benátsku časť, ktorá kotvila samostatne.
Obe strany sa začali rozvíjať do klasických bojových línií od severu k juhu, so zálohami sústredenými za ich stredom. Kresťania navyše plánovali umiestniť 6 galeáz pred svoju bojovú líniu, aby narušili nepriateľskú formáciu a delostreľbou zničili čo najviac nepriateľských lodí, čo sa však podarilo len pri štyroch z nich. Turci oproti tomu naplánovali manévrovaciu bitku podľa vtedy bežnej schémy taranuj alebo zahákuj, delostrelectvo v ich plánoch nemalo veľký význam.
Kresťanské ľavé (severné) krídlo, na severe ohraničené pobrežím, pozostávalo z 53 prevažne benátskych galér admirála Barbariga, pred ktorými plávali 2 galeázy. Oproti nemu stálo pravé krídlo Turkov pašu Sirocca zložené z 57 galér a 2 galeot.
Stred kresťanskej zostavy tvorilo 62 galér, ktorým velil osobne Juan de Austria, pričom sa v tejto časti nachádzali aj ďalšie veľké galéry s množstvom kresťanských veliteľov. Pred touto zostavou sa nachádzali tiež 2 galeázy. Na protiľahlej strane stálo 61 galér a 32 galeot pod osobným velením Aliho Pašu.
Na kresťanskom pravom (južnom) krídle sa 53 galéram a 2 galeázam admirála Doria nepodarilo včas rozvinúť do plánovanej zostavy. Vplyvom náskoku Turkov a nepriaznivého vetra prišlo jednak k tomu, že galeázy zostali za galérami, namiesto toho aby boli pred nimi, a tiež že celé krídlo zostalo pozadu, čo turecká protistrana predstavovaná 63 galérami a 30 galeotami Uluça Aliho okamžite využila k pokusu o obkľúčenie celej kresťanskej zostavy.
Zálohy sa nachádzali väčšinou za stredom oboch formácií. Na kresťanskej strane išlo o 38 galér admirála de Bazana (30 za stredom a po 4 za každým z krídiel), na tureckej o 8 galér, 22 galeot a desiatky malých lodí, ktoré sa rozmiestnili za stredom formácie. Niekoľko menších lodí plnilo prieskumné úlohy pred bojovými líniami.
.jpg)
Keď sa obe flotily pustili proti sebe, dočkala sa kresťanská strana milého prekvapenia v podobe nečakanej zmeny vetra, ktorý do tej doby vial výhodne do tureckých chrbtov. Teraz ale najprv utíchol a potom začal dokonca viať proti Turkom, čo trochu obmedzilo ich rýchlosť a prinútilo veslárov k veľkému výdaju síl. Pre kresťanských veliteľov to znamenalo, že galéry strávia v blízkosti galeáz trochu viac času. Okrem toho Turci urobili hrubú chybu keď zamierili priamo ku galeázam, pretože sa domnievali, že ide o slabo vyzbrojené kupecké lode s ktorými budú hotoví ešte skôr než sa hlavné sily stretnú. Delá z galeáz tak poslali ku dnu desiatky tureckých galér ešte pred tým než prišlo k hlavnému stretu flotíl, čím značne prispeli k celkovému víťazstvu.
Zatiaľ čo v strede a na severe sa hlavné sily zrazili viac-menej čelne a vypukol tam tvrdý boj, na juhu sa z hľadiska kresťanov tragicky prejavilo vyššie zmienené nedostatočné rozvinutie ich zostavy. Admirál Doria ako jediný z kresťanských veliteľov nemal príležitosť ťažiť pred hlavnou zrážkou z príspevku diel galeáz a celkovo sa pre svoje oneskorenie nachádzal vo veľmi nevýhodnom postavení. V zúfalej snahe čeliť obkľučovaciemu manévru Uluca Aliho obrátil svoju divíziu k juhu, čím však stratil kontakt so stredom kresťanskej formácie a do otvoreného priestoru medzi stredom a pravým krídlom kresťanov rýchlo vtrhla časť Ulucových lodí. Kresťania preto museli urýchlene nasadiť zálohy, aby svoj stred podporili proti tomuto nebezpečnému útoku z náhle odkrytého boku. Doria bol po bitke tvrdo kritizovaný, pretože tým, že sa nechal tak ľahko a rýchlo vymanévrovať, privodil kresťanskej flotile veľké ťažkosti a spôsobil stredu aj vlastnému krídlu ťažké straty.
Kým na juhu turecké sily získavali prevahu, v strede a na severe postupne víťazili kresťania. Na severe Benátčania napriek smrti admirála Barbariga a ťažkým stratám udržali svoju líniu a odrazili pokus nepriateľa pretiahnuť sa okolo pobrežia a obkľúčiť ich. Po návrate galeáz potom začali postupne protistranu likvidovať. Kľúčový bol však boj v strede bojového poľa kam museli kresťania v dôsledku vyššie popísaných udalostí urýchlene vrhnúť svoje zálohy. V tejto mimoriadne krvavej časti bojiska sa nakoniec priamo stretli a zahákovali veliteľské lode, ktorým prišli na pomoc tri kresťanské galéry a sedem galér tureckých. Na palubách dvanástich navzájom zahákovaných lodí vypukol zúrivý boj muža proti mužovi. Dvakrát bol útok kresťanov na pašovu loď odrazený, pri treťom pokuse, ktorý podporila ešte galéra admirála de Bazan, už uspeli. Ali Paša padol v boji zasiahnutý guľkou doprostred čela.
Zmätok a zdesenie vyvolané porážkou veliteľskej lode a smrťou veliteľa definitívne zlomili odhodlanie a nádeje tureckej strany. Kým severná a stredná časť tureckej flotily veľa možností k ústupu nemala a boli postupne rozdrvené rovnako ako už zahákované lode, na ktorých palubách pokračovali janičiari v zúrivom boji, Uluc Ali dokázal veľkú časť svojho krídla spoločne s časťou lodí zo stredovej formácie z bitky vyviesť a vrátiť sa s nimi do Istanbulu. Na mieste musel nechať s výnimkou jednej všetky galéry obsadené v priebehu bitky Turkami.
Napriek drvivému víťazstvu Svätej ligy a zmasakrovaniu hlavnej tureckej flotily neznamenala bitka koniec osmanskej rozpínavosti v Stredozemnom mori. Spojenci nedokázali (predovšetkým pre nejednotnosť a neochotu nasadiť primerané prostriedky) úspech využiť.
Svätá liga sa rýchlo rozpadla a osmanské loďstvo bolo čoskoro obnovené, už pol roka po bitke mohla Osmanská ríša vyslať na more 250 nových lodí, z toho 150 galér a 8 mahonov (mahon bol obria galéra, ktorá mala byť odpoveďou na galeázu, avšak jeho bojová hodnota bola značne problematická). Doterajšie turecké zisky tak boli udržané: v roku 1573 boli Benátky donútené uzavrieť mier, vzdať sa Cypru a zaplatiť vojnovú náhradu vo výške 300 000 dukátov.[2] Veľkovezír Mehmed-paša Sokolović tak mohol pri diskusii s benátskym veľvyslancom prirovnať straty kresťanov (Cyprus) k uťatej paži, ktorá už nikdy nenarastie, zatiaľ čo straty Turkov (jeho hlavnej flotily) k oholeniu fúzov, ktoré narastú ešte silnejšie. Španielsko síce ešte v roku 1573 dobylo Tunis, ale v roku 1574 ho admirál Sinan Paša dobyl späť a urobil z neho osmanskú provinciu.
Hoci Osmanská ríša ani zďaleka zlomená nebola, jej námorná a celková vojenská dominancia bola výrazne podlomená. Nešlo ani tak o straty lodí a ich zisk kresťanmi – galéry mali krátku životnosť a nákladnú prevádzku a taktiež sa ich doba chýlila ku koncu. Avšak bitka mala obrovský psychologický dopad, pretože rozbila mýtus o neporaziteľnosti tureckej flotily. Navyše v dôsledku zdrvujúcich ľudských strát prišlo k signifikantnému dlhodobému prepadu kvality osmanského námorníctva, lebo skúsených námorníkov a vojakov navyknutých na námorný boj nebolo možné vycvičiť tak rýchlo ako boli postavené lode. Napr. John Keegan poukazuje na to, že v bitke bola prakticky vyhladená celá generácia jednej z elít osmanského vojenstva – lukostrelcov používajúcich kompozitné luky. Tí do tejto doby hrali kľúčovú úlohu v námornom boji na diaľku, kde zaisťovali osmanskej flotile prevahu nad námornými silami protivníkov.[3]
Po bitke bolo od vesiel tureckých galér oslobodených 12 000 kresťanských otrokov.[4] Víťazstvo pri Lepante bolo v Európe svorne katolíkmi aj protestantmi považované za zázrak.[5] Keďže bol pripisovaný príhovoru Panny Márie vyprosenému modlitbami ruženca, pápež Pius V. na pamiatku tohto víťazstva ustanovil sviatok Panny Márie Ružencovej, ktorý sa oslavuje dodnes.[6]
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
