Ďateľ bielochrbtý

Ďateľ bielochrbtý alebo ďateľ belochrbtý^[3] (Dendrocopos leucotos) je druh z čeľade ďatľovité. Obýva listnaté a zmiešané lesy boreálnej a montánnej boreálnej zóny Európy a Ázie. Je to stály druh, celý rok ostáva vo svojom teritóriu. Na Slovensku bolo dokázané alebo pravdepodobné hniezdenie v 53,70 % mapovacích kvadrátov a v 50,60 % mapovacích kvadrátov bol zistený v zime.^[4] Podľa Medzinárodnej únie na ochranu prírody a prírodných zdrojov ďateľ bielochrbtý patrí medzi najmenej ohrozené druhy, trend celkovej populácie je klesajúci, populácia klesá kvôli odstraňovaniu odumretých stromov a zmenou listnatých lesov na ihličnaté. Výrazný pokles bol zaznamenaný v Škandinávii. Zväčšenie areálu rozšírenia bolo zistené vo Švajčiarsku a Slovinsku. Európske stavy sú v krátkodobom horizonte rokov 2000 – 2012 stabilné.^[1]

Rýchle fakty Stupeň ohrozenia, Vedecká klasifikácia ...

Remove ads

Opis

Veľký ako holub, málo väčší od ďatľa veľkého (dĺžka tela je asi 240 – 260 mm^[5]^[6], krídla 144 mm chvosta 88 mm). Na krídlach nemá biele pole. Chrbtová časť je čierna, spodná časť s priečnymi bielymi a čiernymi pruhmi a škvrnami. Spodná časť chrbta je celkom biela, ostatné druhy ďatľov ju majú čiernu. Samček má tylo hlavy červené, samička čierne. Chvostové krycie perá sú ružovkasté.

Remove ads

Hlas

Ďateľ bielochrbtý sa ozýva hlbším a mäkším kontaktným hlasom "kök", pripomína drozda čierneho a podobným "rärärä..." ako ďateľ veľký.^[5] Bubnovanie je dlhšie ako u ďatla veľkého, nezrýchľuje na konci ako ďubník trojprstý ale druhá polovica víru je tichšia a rýchlejšia.

Výskyt a stav na Slovensku

Vyskytuje sa a hniezdi rovnomerne od Malých Karpát až po Vysoké Tatry (do 1 300 m), nie je však veľmi hojný, zatiaľ maximálna denzita 1 pár/10 ha bola zistená v bučine v pohorí Vtáčnik.^[4] Stály vták. V zime sa spravidla nestiahne do nižších polôh ale je verný svojim hniezdnym teritóriam.^[4]

Odhadovaný počet hniezdiacich párov je 1 500 – 2 500, zimujúcich jedincov 3 000 – 6 000. Veľkosť populácie i územie na ktorom sa vyskytuje sú stabilné, maximálna zmena do 20%. Ekosozologický status v roku 1995 V – zraniteľný. V roku 1998 LR:nt – menej ohrozený druh (nt – takmer ohrozený). V roku 2001 LR – menej ohrozený.^[7] V roku 2014 NT* C1 – takmer ohrozený.^[2]^[8]^[9] Európsky ochranársky status nezaradený SPEC. Stupeň ohrozenia S – vyhovujúci ochranársky status.^[4]

Biotop

Na Slovensku obýva staršie horské listnaté (hlavne bučiny ale aj dubiny) a zmiešané lesy (jedľo-bučiny a smrekovo-jedľovo-bukové porasty) od 330 – 1 300 m n. m..^[4]

Hniezdenie

Hniezdnu dutinu vysekávajú obaja najčastejšie v bezkorunnej časti kmeňa alebo hrubého konára suchého buka vo výške 3 – 10 m. Vchod býva kruhovitý alebo tvaru ležatej elipsy s priemerom 5 x 6 cm. Samotná dutina je hlboká 37^[10] – 40 cm a široká 15 – 18 cm. V apríli až v máji znáša 3 – 6 (7) bielych lesklých vajec priemernej veľkosti 31,4 x 23,1 mm. Na znáške sedia obaja rodičia 13 až 16 dní, v noci samec. O výchovu mláďat sa takisto starajú obaja rodičia.^[10]

Remove ads

Potrava

Živí sa hmyzom, larvami, kuklami, ktoré zbiera v trúchnivejúcich kmeňoch a pňoch stromov. Konzumuje i plody rastlín (jarabina, lieskové orechy a pod.).^[10]

Taxonómia

D. l. leucotos: Hniezdi v Európe po Ural.
D. l. lilfordi: Hniezdi na Balkánskom polostrove, v juhovýchodnej časti Malej Ázii, v južných Apeninách a na Korzike. K tomuto poddruhu sa priraďujú aj populácie obývajúce Pyreneje. Niektorí autori popisujú tento poddruh ako samostatný druh (D. lilfordi). V miestach, kde sa vyskujú spoločne poddruhy lilfordi a leucotos, obsadzuje lilfordi zreteľne biotopy s vyšším podielom listnatých stromov a vo vyšších výškach.
D. l. uralensis: Tento poddruh sa vyskytuje v náväznosti na nominátnu formu smerom na východ. Obýva južnú hranicu Tajgy až po Bajkalské jazero. Má svetlejšie farby a dosahuje väčšie rozmery ako nominátny poddruh.
D. l. subcirris, je najväčším poddruhom s najsilnejším zobákom, obýva severné ostrovy Japonska.

V juhovýchodnej Ázii sa vyskytuje v izolovaných oblastiach v početných poddruhoch. Tu sa dostáva aj najjužnejšie, až k okraju Tropického pásma. Tieto poddruhy sú menšie a tmavšie ako nominátna rasa. Za zmienku stojí ostrovný poddruh

D. l. owstoni, pretože sa zafarbením veľmi odlišuje od ostatných. Obýva niektoré ostrovy Rjúkju. Je to malá rasa s krátkym zobákom a zo všetkých drobných poddruhov má pomerne najdlhšie krídla, 160mm. Na rozdiel od špinavo bielej kostrče nominátneho poddruhu má táto rasa čiernu kostrč a na bruchu má široké čierne pásy.

Remove ads