Vojvodstvo Archipelagos
From Wikipedia, the free encyclopedia
From Wikipedia, the free encyclopedia
Vojvodstvo Archipelagos (iné názvy: Vojvodstvo Dodekanesos/Dodekanésos/Dodekanézos, Vojvodstvo Naxos, Aigeon Pelagos; Ducato dell' Egeopelagi a Δουκάτο της Νάξου; 1207 – 1579/1617/1714) bol jeden zo štátov, ktoré vznikli po dočasnom zániku Byzantskej ríše (1204). Nachádzal sa na niektorých ostrovoch v Egejskom mori. Prvý vládca a zakladateľ prvej dynastie bol Marco Sanudo (synovec benátskeho dóžu, ktorý zorganizoval dobytie Carihradu roku 1204). Štát bol vazalom: Latinského cisárstva, neskôr Achájskeho kniežatstva, neskôr vazalom kráľov Neapolu a po roku 1418 vazalom Benátok. 1579 ho z väčšej časti získali osmanskí Turci. Posledné ostrovy boli dobyté v 18. storočí.
| Vojvodstvo Archipelagos Ducato dell' Egeopelagi Δουκάτο της Νάξου
| |||||||
Geografia
| |||||||
Naxos | |||||||
Rozloha |
2 600 km² (15. storočie) | ||||||
| Obyvateľstvo | |||||||
Národnostné zloženie |
|||||||
| Štátny útvar | |||||||
rôzne obeživá cudzej i vlastnej razby | |||||||
Vznik |
|||||||
Zánik |
1579 (sultán Selim II. dobyl ostrovy v Egejskom mori) | ||||||
| |||||||
Talianske mestské štáty, medzi nimi najmä Janovská republika, Pisa a Benátska republika sústredili svoj imperiálny záujem na egejské ostrovy už dávno pred štvrtou križiackou výpravou. Talianski obchodníci mali svoje obchodné stanice v Konštantínopole a talianski piráti často v 12. storočí útočili na osadníkov v Egejskom mori. Po páde Konštantínopolu a rozpade Byzantskej ríše križiakmi roku 1204 Benátčania, ktorí na tejto výprave mali leví podiel, mohli svoje plány v Egejskom mori realizovať.
Vojvodstvo Archipelagos bolo založené v roku 1207 vodcom benátskej flotily, ktorá štvrtú krížovú výpravu do Konštantínopola sprevádzala, Marcom Sanudom, synovcom benátskeho dóžuEnrica Dandola. Dobytie Kyklád bolo od Marca Sanuda nezávislý a veľmi riskantný podnik, ku ktorému nemal od latinského cisára Henricha Flanderského dovolenie. Na jeho výprave Marca sprevádzal jeho bratranec Marino Dandolo, bratia Ondrej a Jeremiáš Ghisiovci, tiež Ravano Dalle Carceri, pán z Euboja, a Philocalo Navigaioso, pán z Lemnosu. Pre svoju kampaň si Sanudo zariadil zapožičanie deviatich galér z benátskej flotily. Sanudova flotila zakotvila v prístave Potamidides na severozápade Naxu a odtiaľ Benátčania dobyli väčšinu ostrova.
Východní ortodoxní Gréci napriek tomu pokračovali v odpore a zriadili si tábor okolo pevnosti Apalyros. Marco Sanudo Apalyros obliehal a po piatich až šiestich týždňoch obliehania pevnosti, napriek podpory hlavných rivalov Benátok v Taliansku Janovčanov, padla.
Potom, čo bol v roku 1210 obsadený celý ostrov, Marco a jeho spolubojovníci čoskoro dobyli Milos a ostatné ostrovy v kykladskom súostroví a Marco Sanudo sa vyhlásil za vojvodu Egejského mora alebo tiež vojvodu z Naxu a centrum svojej moci zriadil na ostrove Naxos. Sanudo tu vybudoval mocnú pevnosť a Kyklady rozdelil na päťdesiat šesť provincií, ktoré podelil ako léna medzi svojich spolubojovníkov. Väčšina z nich vládla veľmi autonómne a pravdepodobne platili Sanudovi nejaké dávky. Carcerimu a Navigaoisovi potom boli ich ostrovy udelené ako léno samotným latinským cisárom, vďaka čomu sa fakticky stali vazalmi Latinského cisárstva. Marco Sanudo sa potom tiež stal vazalom cisára v Konštantínopole radšej, ako byť vazalom Benátok.
Dobyvateľ Marco Sanudo vládol dvadsať rokov (1207 – 1221). Vo svojom osobnom vlastníctve mal ostrovy Naxos, Paros, Antiparos, Milos, Sifnos, Kythnos, Ios, Amorgos, Kimolos, Sikinos, Syros a Folegandros. Bratranec Dandolo držal ostrovy Andros, Tinos, Mýkonos, Skyros, Skopelos a Serifos. Bratia Ghisiovci mali v držbe ostrov Cea. Théru spravoval Jacopo Barozzi, Anafi Leonardo Foscolo, Kythiru Marco Venier a Antikytheru držal Jacopo Viaro.
Spolu s novými pánmi prišiel do krajiny západoeurópsky feudalizmus, čo spôsobilo pretrhnutie starého byzantského systému vlastníctva pôdy zvaného Pronoia. Obyvatelia poväčšinou žili so svojím novým Benátskym panstvom relatívne v pokoji a mieri. Marco Sanudo a jeho nástupcovia na tróne vykonávali voči Grékom veľmi zmierlivú a uvedomelú politiku, udeľujúc im dokonca léna v snahe ich k štátu viac pripútať.
Benátčania so sebou do krajiny priniesli tiež katolíctvo, ale ako vo všetkých križiackych štátoch boli kresťania západného vyznania v Naxoskom vojvodstva iba menšinou, väčšinu tvorili pôvodní Gréci východoortodoxného vyznania. Marco Sanudo na Naxe vymenoval ako hlavného oficiálneho náboženského predstaviteľa latinského arcibiskupa, ale ani Sanudo ani jeho nástupcovia sa nepokúšali ortodoxnú grécku väčšinu na katolícku vieru obrátiť násilím. Napriek tomu však vojvodovia z Naxu obmedzili vplyv východného kléru a nechali vylúčiť všetkých východných kresťanov z významných štátnych pozícií. Takto, náboženským kľúčom rozdelení kresťania postupne vytvorili sociálne vrstvy, kde katolíci tvorili vládnucu vrstvu v mestách, zatiaľ čo grécki ortodoxní prevažovali na vidieku.
Veľkou starosťou egejských Benátčanov boli nákladné obchodné cesty na ostrovy ďaleko od Anatólie, ktoré teraz mohli ovládať, hoci zostávali súčasťou Latinského cisárstva a neskôr obnovenej Byzantskej ríše až do doby, keď ich v 14. storočí definitívne dobyli Turci a pripojili sa k Osmanskej ríši. Mimo zabezpečovania ochrany obchodných námorných trás pre obchodné lode Benátčania exportovali do Benátok korund a mramor, ktoré sa ťažili na Naxe. Niektoré latinské feudálne práva na Naxe a ďalších ostrovoch sa zachovali až do roku 1720, keď ich zrušili osmanskí Turci.
Ešte predtým, než bol posledný vojvoda z Naxu Giacomo IV. sultánom Selimom II. porazený, bolo vojvodstvo prinútené platiť tribút osmanským Turkom. Sultán vymenoval za posledného zástupcu Egejského vojvodstva, portugalského Žida Josefa Nasiho, ktorý vládol v rokoch 1566 – 1579.
Nasi sa oženil so svojou sesternicou, doñou Reynou Nasi, dedičkou rodu Mendes, ktorý poskytol Nasimu a jeho majetku útočisko po Alhamberskom dekréte o vyhnaní Židov. Po Jozefovej smrti roku 1579 sultán vyvlastnil väčšinu vdovinho majetku, ktorý mal hodnotu asi deväťdesiattisíc dinárov, ktoré mala vyhradené vo svojej ketuba. Spolu so zvyškom svojho dedičstva Doña Reyna vlastnila tiež hebrejskú kníhtlač, najprv vo svojom paláci v Belvedere a neskôr na predmestí Konštantínopolu.
Vláda západných kresťanov po tomto dátume však nebola úplne odstránená. Rod Gozzadini z Bologne, ktorý vládol na ostrove Siphnos ďalej niesol titul „vojvoda z Naxu“ a pod benátskou správou zostali aj niektoré ďalšie menšie ostrovy v Kykladskom súostroví. Ostrov Tenos Benátčania držali až do roku 1714. Posledné benátske prístavy v Morei boli dobyté v roku 1718. Dalmatínsky šľachtic Gaspar Graziani začal niekedy po roku 1519 nosiť titul „vojvoda z Naxu“, ktorý pravdepodobne stratil buď v roku 1619, keď získal titul moldavského kniežaťa, alebo o rok neskôr, keď bol popravený.
Niektoré ďalšie územia kontrolovala Benátska republika priamo ako svoju kolóniu a nie ako súčasť Vojvodstva Naxos či Latinského cisárstva. Od vodcu štvrtej križiackej výpravy Bonifáca z Montferratu roku 1204 Benátky odkúpili Krétu a od roku 1207 do roku 1211 ju dobývali od Maltézana Enrica Pescatore, ktorý Krétu ovládol roku 1206. Ako prvý vojvoda tu bol vymenovaný Giacomo Tiepolo. Benátky tiež kontrolovali väčšinu ostrova Eubója, kde mali svoje obchodné kolónie a ďalej ovládali niekoľko prístavov na gréckej pevnine.
Dynastia SanudoDynastia Crisp
|
Osmanský reprezentant |
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Vévodství Naxos na českej Wikipédii.
.svg){kind=small}
