Silúr (podľa keltského kmeňa Silúrov) je perióda paleozoika, v poradí tretia po ordoviku. Po nej nasledoval devón. Začal sa pred 443 miliónmi rokov a skončil pred 419 miliónmi rokov.[1]
| Silúr | |||
|---|---|---|---|
| Zaradenie | |||
| Perióda paleozoika | |||
| Časové rozpätie silúru (v miliónoch rokov) | |||
| Začiatok | 443,7 (± 1,5) | ||
| Koniec | 416 (± 2,9) | ||
| Trvanie | 27,7 | ||
| Charakteristika atmosféry silúru (hodnoty veličín sú priemery za celé obdobie trvania) | |||
| Priemerný obsah kyslíka | 14 obj. % (70 % oproti dnešku) | ||
| Priemerná koncentrácia CO2 | 4 500 ppm (16-násobok oproti dnešku) | ||
| Priemerná teplota | 17 °C (3 °C nad dneškom) | ||
| |||
| (nadeón) | eón | éra | perióda |
|---|---|---|---|
| fanerozoikum | kenozoikum | kvartér (štvrtohory) | |
| neogén (mladšie treťohory) | |||
| paleogén (staršie treťohory) | |||
| mezozoikum (druhohory) |
krieda | ||
| jura | |||
| trias | |||
| paleozoikum (prvohory) |
perm | ||
| karbón | |||
| devón | |||
| silúr | |||
| ordovik | |||
| kambrium | |||
| predkambrium | proterozoikum (starohory) |
neopro- terozoikum |
ediakar |
| kryogén | |||
| tón | |||
| mezopro- terozoikum |
sten | ||
| ektas | |||
| kalym | |||
| paleopro- terozoikum |
statér | ||
| orosir | |||
| ryak | |||
| sider | |||
| archaikum (prahory) |
neoarchaikum | ||
| mezoarchaikum | |||
| paleoarchaikum | |||
| eoarchaikum | |||
| hadean | |||
Označenie silúr zaviedol škótsky geológ Roderick Murchison, pre vrstvy, ktoré sú dnes považované iba za jednu z častí silúru. Hranice silúru potom upravil Charles Lapworth.
Podobne ako v predošlom ordoviku spočiatku pretrvávalo rozširovanie – transgresia mora. Počas silúru sa južný superkontinent Gondwana ďalej pohyboval na juh, rozsah jej zaľadnenia sa však v porovnaní s predošlým obdobím mierne zmenšil. Od Gondwany sa odtrhla platňa budúcej južnej Európy, ktorá začala driftovať na sever k Baltike. Severné kratogény sa začali spájať do kontinentu Euramerika (Kontinent Old red). Zrážkou Európskej a Severoamerickej platne zanikol oceán Iapetus. Prebehla tak posledná fáza kaledónskeho vrásnenia, ktorú na veľa miestach sprevádzal prevažne bázický vulkanizmus. Rozsiahle oblasti Európy aj Severnej Ameriky však zostali naďalej zaliate morom a mohla tu v plnej miere prebiehať sedimentácia vápencov, graptolitových, ílovitých a kremitých bridlíc. Kaledónske vrásnenie vybudovalo pohoria, ktorých zvyšky možno dnes nájsť v americkom štáte New York a rôznych častiach Európy: v Nórsku a Grónsku. Rovnaké horniny v týchto pohoriach sú dôkazmi, že tieto oblasti kedysi tvorili súčasť jedného horského celku. V Európe boli počas silúru vynorené okrem kaledónskych horstiev aj oblasti ruskej tabule. To či boli vynorené aj ďalšie oblasti nemožno presne preukázať.
Koncom silúru v dôsledku zmien klímy a rozloženia pevnín nastal ústup – regresia mora. Hladina morí poklesla a vytvorili sa tak podmienky pre vznik evaporitov napr. v Severnej Amerike, kde sedimentačné panvy týchto usadenín siahajú od Michiganu do Západnej Virgínie. Koniec silúru bol vymedzedný na přídolského súvrstvia v barrandiéne v Česku. Je typický s rôznymi druhmi karbonátových sedimentov, najmä vápencami.
Obrovský oceán Panthalassa zalieval väčšiu časť severnej pologule. Ďalšími menšími oceánmi boli Prototethys, Paleotethys, Rheický oceán, a zvyšok oceánu Iapetus, ktorý sa nachádzal medzi Avaloniou a Laurentiou a nedávno vzniknutý Uralský oceán.
Počas tohto obdobia sa Zem dostala do dlhého teplého obdobia, vyznačujúceho sa postupom morí a zaplavovaním nižšie položených oblastí kontinentov. Silúrske ľadovce ustúpili viac na juh a koncom periódy takmer zmizli. Celosvetová klíma sa v porovnaní s predošlými obdobiami, kedy teploty výrazne kolísali, relatívne stabilizovala. Počasie v príbrežných oblastiach bolo neraz veľmi búrlivé o čom svedčia vrstvy rozbitých lastúr (tzv. lumachely).
Na začiatku silúru boli organizmy obmedzené stále iba na vodné prostredie. Až koncom silúru nastal prienik najprv rastlín a za nimi aj živočíchov najprv do plytkých pobrežných oblastí a neskôr celkom na súš. Na rozhraní silúru a nasledujúceho devónu sa udialo výrazné vymieranie organizmov.
Flóra
Vo vrchnom silúre sa na súši objavujú prvé zložitejšie rastlinné organizmy a papraďorasty (Psilophyta) ako boli rhýnie a cooksonie. Tieto prvé rastliny boli ešte veľmi primitívne a nemali listy.
Fauna
V moriach sa vyvinuli prvé morské šťúry pavúkovce (Arachnida), ktoré patrili k podkmeňu klepietkavce (Chelicerata). Objavujú sa prvé čeľustnaté ryby. K nim patrili jednak panciernaté ryby plakodermy, neskôr pribudli tŕňoplutvé ryby acanthodi a koncom silúru aj kostnaté ryby (Osteichthyes). Je pravdepodobné, že tieto sa vyvíjali na horných tokoch riek, pretože dané oblasti boli intenzívne erodované, čím sa vysvetľuje nedostatok nálezov postupného evolučného prechodu z primitívnejších foriem rýb. Vyvinuli sa tiež drsnokožce, ryby s chrupkovitou kostrou ako sú napríklad žraloky. Postupne vymierali graptolity, ktoré predstavovali živočíchy typické pre hlbokomorské oblasti. Pri pobrežiach sa vyskytovali trilobity, ramenonožce, mäkkýše – lastúrniky aj ulitníky.
Wikiwand in your browser!
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
