francúzsky dramatik From Wikipedia, the free encyclopedia
Pierre-Augustin Caron de Beaumarchais [vyslov: piér ogüsté(n) karó(n) dbomaršé] (* 24. január 1732, Paríž, Francúzsko – † 18. máj 1799, tamže) bol francúzsky dramatik, známy predovšetkým svojimi tromi hrami o Figarovi. Počas svojho života bol hodinárom, vynálezcom, hudobníkom, politikom, tajným agentom, nakladateľom, obchodníkom so zbraňami a revolucionárom v dvoch revolúciách (americkej a francúzskej).
| Pierre-Augustin Caron de Beaumarchais | |
| francúzsky dramatik | |
_-001.jpg) | |
| Narodenie | 24. január 1732 Paríž, Francúzsko |
|---|---|
| Úmrtie | 18. máj 1799 (67 rokov) Paríž, Francúzsko |
| Podpis | .png){kind=small} |
| Odkazy | |
| Projekt Gutenberg | Pierre-Augustin Caron de Beaumarchais (plné texty diel autora) |
| Commons |  Pierre-Augustin Caron de Beaumarchais |
Pierre-Augustin Caron sa narodil v neurodzenej rodine parížskeho hodinára ako jediný syn medzi piatimi dcérami. Rodina jeho otca bola dosť zámožná a tak Pierrovo detstvo prebiehalo šťastne a bezstarostne.
Ako trinásťročný sa išiel učiť za hodinára, aby mohol pokračovať v otcovom podniku. Pierre v učení dobre prospieval, medzi rokmi 1751 – 1753 dokonca vylepšil hodinový strojček v presnosti určovania času. O tento vynález sa sporil s M. Lepautom, kráľovským hodinárom, ktorý si nárokoval jeho autorstvo. Spor bol prednesený až pred Akadémiu a rozriešený v prospech mladého Carona. Táto aféra z neho urobila svojím spôsobom celebritu medzi parížskymi mešťanmi ako aj pri dvore. Kráľ si ho dal predviesť a Caron získal aj skvelé zákazky, napríklad vytvoril hodinky pripevnené na prsteň pre Madame de Pompadour, milenku Ľudovíta XV.
Caron sa pri prvej príležitosti zbavil svojej živnosti a zariadil si pri dvore sinekuru – stal sa v roku 1756, ako výborný flautista a hráč na harfu, učiteľom hry na harfu dcér Ľudovíta XV. K tomuto postu mu pomohla Marie-Madeleine, žena nižšieho kráľovského úradníka Francqueta (rodená Aubertin). O rok neskôr jej manžel zomrel a vdova sa čoskoro – 22. novembra 1756 – vydala znova – za Pierre-Augustina Carona. Caron tak získal podstatný majetok a podľa vyženených pozemkov le Bois Marchais začal po skorej manželkinej smrti (na týfus) používať meno Pierre-Augustin Caron de Beaumarchais.
V rokoch 1759 – 1760 sa spriatelil s M. Pâris-Duverneym, starnúcim podnikateľom a bankárom a pod jeho vedením sa pustil do špekulácií. S Pâris-Duverneyho pomocou získal roku 1760 úrad kráľovského sekretára. V roku 1763 si zakúpil ďalší úrad a stal sa správcom kráľovských loveckých revírov v okolí Paríža (franc. "lieutenant-général des chasses aux baillage").[1]
Dôležitou udalosťou pre jeho budúce literárne dielo sa stala jeho niekoľkomesačná návšteva Španielska. Roku 1764 odišiel do Madridu a strávil tam 10 mesiacov, aby pomohol svojej sestre Lisette, ktorú opustil jej snúbenec – španielsky literát José Clavijo. Beaumarchais ho preto vyzval na súboj, ale keď Clavijo požiadal španielske úrady o ochranu, skončil nakoniec vo väzení, kde strávil celý mesiac. Potom sa už mohol starať o obchodné záležitosti pre Pâris-Duverneyho a oslňovať v salónoch a pri kráľovskom dvore.
Dôležité je, že si zo Španielska priviezol nápady týkajúce sa jeho prvej divadelnej hry, a vo všeobecnosti vo svojom diele ťažil z typických postáv, s ktorými sa v Španielsku stretol. Sestrine nepodarené zásnuby boli podnetom k vzniku jeho prvotiny „Eugenie“, ktorá mala premiéru v Comédie-Française 29. januára 1767. Hra o provinčnej dievčine, ktorá sa v túžbe po spoločenskom postupe chce vydať za bohatého lorda, ten ju zavrhne potom, ako si nájde partnerku spoločensky seberovnú. Hra v Paríži nemala úspech, negatívne ju hodnotil aj Diderot, ale v zahraničí úspešná bola. Napríklad Goethe ju preložil a uviedol na nemeckú scénu.
Beaumarchais sa roku 1768 druhý raz oženil s Geneviève-Madeleine Lévêque (rodená Wattebled), ale ani toto manželstvo netrvalo dlho – jeho žena v roku 1770 zomrela zhodou okolností tiež na týfus. Z manželstva sa narodil syn Augustin, ktorý zomrel v roku 1772. Zhoda okolností to bola natoľko nápadná, že sa v určitých kruhoch objavili špekulácie, že sa svojich manželiek potom, ako získal majetok, zbavil jedom. Aj keď sa Beaumarchais klebete bránil, zostala dlho v pamäti a dokonca aj Puškin na ňu naráža v „Mozartovi a Salierim“.
Rok 1770 nebol pre Beaumarchaisa šťastný. Okrem smrti manželky, klebete okolo travičstva a finančných problémov, stratil aj dlhodobého obchodného partnera. 17. júla zomrel Pâris-Duverney. Niekoľko mesiacov pred jeho smrťou Beaumarchais a Pâris-Duverney uzatvorili zmluvu, podľa ktorej bol na Pâris-Duverneyho prenesený Beaumarchaisov dlh 75 000 libier, Beaumarchais navyše získal 15 000 libier. Po smrti Pâris-Duverneyho jeho jediný dedič gróf de la Blanche dostal Beaumarchaisa pred súd pre podvod a falšovanie listín. Verdikt z roku 1772 obvineného oslobodil, ale o rok neskôr bol vplyvom de la Blanchových známostí zrušený.
V tejto kritickej dobe sa Beaumarchais navyše zaplietol do hádky s vojvodom de Chaulnes na nanajvýš citlivú tému – vojvodovu milenku. Žiarlivý de Chaulnes mu vnikol do bytu a počas hádky o herečku ho musel Beaumarchais vlastnoručne vyhodiť z domu. Výsledkom hádky bol pobyt vo väzení pre urážku šľachtica medzi februárom a májom 1773. V tom čase však prebiehalo obnovené konanie ohľadom zmluvy s Pâris-Duverneym a de la Blanche a jeho ochranca, sudca Goezman využili Beaumarchaisovu absenciu počas procesu a dosiahli rozhodnutia, podľa ktorého mal zaplatiť celý dlh aj s úrokmi, rovnako ako súdne náklady. Tento rozsudok pre Beaumarchaisa prakticky znamenal bankrot.
Beaumarchais sa po návrate z väzenia bránil spôsobom sebe vlastným. Spísal štvordielny pamflet Mémoires contre Goezman, ktorý z neho v predrevolučnom Francúzsku urobil (nie naposledy) hrdinu dňa a symbol sociálnej nespravodlivosti a útlaku. Goezman odpovedal vznesením ďalších obvinení, ktoré vyriešil súd 26. februára 1774 tak, že Beaumarchaisa zbavil jeho občianskych práv (kvôli urážkam, ktoré obsahoval pamflet), Goezman prišiel o miesto pri súde a súd zrušil rozsudok nariaďujúci zaplatenie dlhu de la Blanchovi. Prípad sa stal takým populárnym, že Goezman musel opustiť súdnu budovu tajne zadným vchodom, aby sa na neho nevrhol rozzúrený parížsky dav.
Beaumarchais sa dal do služieb Ľudovíta XV. a Ľudovíta XVI. dúfajúc, že mu za zásluhy budú vrátené jeho občianske práva. V nasledujúcich rokoch v kráľovských službách v podstate ako tajný agent podnikol mnoho ciest do Londýna, Amsterdamu a Viedne. Jeho prvá veľká cesta smerovala do Londýna, kde bol poverený získať rukopis pamfletu Les mémoires secrets d'une femme publique, ktorý sa týkal milenky Ľudovíta XV. Madame du Barry.
V tom čase sa stal aktívnym stúpencom americkej revolúcie, po tom, ako mu Ľudovít XVI., ktorý nechcel spôsobiť otvorenú roztržku s Anglickom, ale na druhú stranu sa snažil o čo najväčšie oslabenie Anglicka, dovolil založiť spoločnosť Roderigue Hortalez and Co., ktorá za podpory francúzskej a španielskej koruny zásobovala Američanov muníciou, zbraňami a ďalšou potrebnou výbavou. Tento dobrodružný podnik opäť priniesol Beaumarchaisovi v určitých kruhoch popularitu, na druhú stranu ho takpovediac zruinoval, pretože americkí povstalci neboli schopní plniť svoje pohľadávky. V roku 1776 mu francúzsky parlament udelil späť občianske práva a v roku 1779 jeho zásluhy ocenil v osobnom liste predseda Kongresu.
V roku 1778 v Paríži zomrel Voltaire. Beaumarchais sa rozhodol publikovať kompletné Voltairove dielo napriek tomu, že bolo vo Francúzsku prísne cenzurované. Aby získal ozaj všetky Voltairove práce, precestoval celú Európu a nakoniec založil nakladateľstvo v nemeckom Kiehle – vyhol sa tak francúzskej cenzúre. V rokoch 1783 – 1790 bolo vydaných sedemdesiat zväzkov Voltairovho diela, ale celý podnik sa nakoniec ukázal ako stratový. Beaumarchaisovi vďačíme za zachovanie Voltairových prác, ktoré by bez neho boli pre súčasnosť stratené.
V roku 1786 sa Beaumarchais po tretí a posledný raz oženil, tentoraz s Marie-Thérèse de Willer-Mawlaz (aj Willermaulaz)– ženou, ktorá bola už 12 rokov jeho milenkou a s ktorou mal dcéru Eugéniu.
V roku 1787 sa Beaumarchais dostal znovu do konfliktu s francúzskou justíciou. Zoznámil sa s pani Kormanovou, ktorej manžel ju krivo obvinil z cudzoložstva s vidinou získania jej vena. Celý prípad sa dostal pred súd, Beaumarchais tu vystupoval na strane pani Kormanovej. Pán Korman do svojich služieb získal úspešného advokáta Nicolasa Bergassa. 2. apríla 1790 boli pán Korman a Bergasse uznaní vinnými z ohovárania, ale paradoxne aj Beaumarchaisova reputácia bola poškodená, pretože sa v súvislosti s procesom začali prepierať okrem iného Beaumarchaisove tajné služby korune.
Medzitým vypukla francúzska revolúcia, ale Beaumarchaisova popularita začala upadať. Nemal síce finančné problémy, pretože získal dosť finančných prostriedkov zásobovaním Paríža pitnou vodou, a mohol si teda v roku 1791 dovoliť kúpiť prepychové sídlo v samom centre Paríža. V auguste 1792 bol opäť len krátko väznený.
Snažil sa spolupracovať s republikánskou armádou, keď sa im pokúsil predať 60 000 pušiek, ktoré získal v Nizozemsku. Nebol ich však schopný ozaj dodať. Zatiaľ čo kvôli tomuto obchodu nebol v Paríži, bol zahrnutý do zoznamu emigrantov (teda vlastne royalistov). Nemohol sa do Francúzska vrátiť a dva a pol roka bol v exile, väčšinou v Nemecku, kým nebolo jeho meno zo zoznamu odstránené. V roku 1796 sa vrátil do Paríža, kde strávil v relatívnom pokoji zvyšok života. Zomrel v roku 1799 vo veku 67 rokov na mŕtvicu a bol pochovaný na cintoríne Père Lachaise v Paríži.
Tri hry, v ktorých vystupuje Beaumarchaisova najznámejšia postava Figaro nesú názvy „Le Barbier de Séville“ (Barbier zo Sevilly), „Le Mariage de Figaro“ (Figarova svadba), and „La Mère coupable“ (Previnilá matka). Patria medzi najdôležitejšie francúzske hry, ktoré dôkladne vystihujú epochu v ktorej sa odohrávajú. Vo všetkých troch sa objavujú len dve postavy: Figaro a gróf Almaviva. Obe postavy vznikli na základe Beaumarchaisových ciest po Španielsku. V ich vzájomnom vzťahu sa odrážajú sociálne skutočnosti pred, počas a po francúzskej revolúcii. Vzťah začína ako tradičný vzťah pána a sluhu v Barbierovi zo Sevilly, vo Figarovej svadbe sa z nich stávajú rivali v boji o Zuzanku (personifikácia triedneho boja v predrevolučnom Francúzsku) a nakoniec v ?Previnilej matke? sa spoja, aby odvrátili Begéarassove intrigy. Previnilú matku Beaumarchais nazýval druhým Tartuffom na znak pocty Moliérovi a jeho hre.
Do určitej miery sú Figarovské hry autobiografické. Don Guzman Brid'oison vo Figarovej svadbe a Begéarass v Previnilej matke boli karikatúrami dvoch Beaumarchaisových súperov: Goezmana a Bergassa. Páža Cherubín vo Figarovej svadbe sa podobá mladému Beaumarchaisovi, ktorý sa pokúsil z nešťastnej lásky spáchať samovraždu. Zuzanka bola vytvorená podľa Beaumarchaisovej tretej ženy Marie-Thérèse de Willer-Mawlazovej.
Barbier zo Sevilly vznikol v roku 1775, ale potom, ako ho počas súkromného čítania počul Ľudovít XVI. a pochopil satiru týkajúcu sa aristokracie, bola hra zakázaná. Napriek tomu sa stala známou vďaka súkromným čítaniam. V roku 1784 bola hra kráľom konečne povolená a rýchlo sa stala veľmi populárnou, dokonca aj medzi aristokraciou. Mozartova opera mala premiéru len o dva roky neskôr.
Previnilá matka mala premiéru v roku 1792 v Paríži v čase, keď už bola Beaumarchaisova sláva minulosťou. Všetky tri hry sú dodnes obľúbené a často hrané.
V 60. rokoch 18. storočia vytvoril niekoľko jednoaktoviek:
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
