From Wikipedia, the free encyclopedia
Pichliač[3] (lat. Cirsium)[2] je rod rastlín z čeľade astrovité (Asteraceae). Akceptovaných je okolo 500 druhov a ďalších cez sto hybridov a variet.[2] Pichliač má v Európe viac ako 15 zástupcov. Sú to väčšinou pichľavé rastliny s ostnato zubatými listami často v prízemných ružiciach a s ostnitými zákrovnými listeňmi. Významným znakom druhov rodu pichliač je perovitý chocholec na nažkách, ktorý slúži na rozširovanie vetrom. Mnohé pichliače majú skon k vzájomnému kríženiu.[4][3]
Pichliač | |
Pichliač zelinový; kvitnúce súkvetie a listy na vrchole (august) | |
Vedecká klasifikácia | |
---|---|
Vedecký názov | |
Cirsium Mill.[1][2], 1754[1][2] | |
Synonymá | |
Zoznam
| |
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku | |
Rod pichliač zastupuje dvojročné až trvalé rastliny. Byle, pokiaľ sú vyvinuté, sú priame, rozkonárené a listnaté. Listy sú striedavé, nedelené až perovito strihané, ostnato zubaté. Úbory rastú jednotlivo alebo v chocholíkoch, zákrovné listene sú škridlicovité, zakončené väčšinou ostňom, lôžko je husto štetinaté. Kvety sú obojpohlavné, zriedka samčie a samičie. Väčšinou sú purpurové alebo žltkasté, zriedka biele. Peľnice sú na báze s 0,3-1,5 mm dlhými príveskami. Nažky sú podlhovasté, na vrchole s prstencovitou korunkou a uprostred s kužeľovitou vyvýšeninou. Chocholec je viacradový, štetinky sú perovité, vnútorné sú dlhšie a niekedy jednoduché, na konci rozšírené. Chocholec okrajových kvetov sa skladá z niekoľko málo jednoduchých štetiniek. Druhy tohto rodu sa veľmi často krížia a často utvárajú populácie hybridov i mimo náleziska rodičov.[5]
Druhy rodu pichliač sú rozšírené po celej Európe, v severnej Afrike, východnej, strednej a juhozápadnej Ázii a v Severnej a Strednej Amerike.[6] Pichliač roľný, ktorý patrí medzi najnebezpečnejšie buriny, je eurázijský druh v súčasnosti rastúci takmer na všetkých kontinentoch.[4]
Pôvodné druhy rodu pichliač sa vyskytujú v mnohých biotopoch vrátane močiarov, lesov, lúk, prérií, pieskov, sutín, stepí a púští a obsadzujú stanovištia od hladiny mora po vysokohorský vegetačný stupeň.[6] Z poľnohospodárskeho hľadiska je najvýznamnejší pichliač roľný, ktorý patrí medzi najnebezpečnejšie buriny. Má mohutnú a rozvetvenú koreňovú sústavu s prídavnými púčikmi takže dobre regeneruje po mechanickom poškodení a je odolný aj voči herbicídom. Burinou na lesných cestách, rúbaniskách i krovinatých stráňach je aj pichliač obyčajný. Pichliač bielohlavý rastie na opustených a zarastajúcich pasienkoch. Viacero druhov pichliačov rastie na podmáčaných lúkach – pichliač potočný, pichliač sivý a pichliač močiarny. Pri potokoch v horských oblastiach rastie pichliač zelinový.[4]
Viac ako desať druhov z rodu pichliač využíva tradičná čínska medicína už stovky rokov v ľudovom liečiteľstve. Moderné farmakologické štúdie ukázali, že niektoré majú antioxidačné, protinádorové, protizápalové a antibakteriálne účinky. Z rastlín bolo izolovaných viac ako 200 chemických zložiek, medzi nimi aj flavonoidy, triterpény, steroly, pričom niektoré zložky vykazujú širokú škálu bioaktivít.[7] Korene rastlín sa využívali aj pri liečbe žíl, kŕčových ochoreniach a na zmiernenie bolesti. Samotné pomenovanie rodu Cirsium pochádza z gréckeho slova „khirsos“, s významom „opuchnutá žila“, teda ochorenie žíl.[6]
V prirodzenom prostredí na Slovensku rastú tieto druhy:[5][3][8][4]
Ohrozené (EN) a kriticky ohrozené druhy (CR) podľa IUCN:[9]
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.