Organizácia Severoatlantickej zmluvy
medzivládna obranná organizácia / From Wikipedia, the free encyclopedia
Organizácia Severoatlantickej zmluvy[1] (angl. North Atlantic Treaty Organization; skratka: NATO; franc. Organisation du traité de l’Atlantique nord; skratka: OTAN; najmä v 90. rokoch 20. storočia názov prekladaný ako Severoatlantická aliancia a do roku 1989 ako Severoatlantický pakt) je medzivládna obranná organizácia (aliancia), založená 4. apríla 1949 podpisom tzv. Washingtonskej zmluvy ako reakcia západných demokratických štátov na vzniknutú povojnovú situáciu v Európe a eskaláciu napätia zo strany Sovietskeho zväzu. Z vojenského hľadiska je NATO jedinou súčasnou organizáciou kolektívnej obrany na svete.
North Atlantic Treaty Organization (NATO) | |
Logo | |
Mapa | |
---|---|
Členské štáty NATO | |
North Atlantic Treaty Organization Organisation du traité de l’Atlantique nord | |
Základné informácie | |
Krátky názov | NATO OTAN |
Motto | Animus in consulendo liber |
Vznik | 4. apríl 1949 |
Typ | vojenská aliancia |
Ústredie | Brusel, Belgicko |
Ďalšie informácie | |
Členstvo |
|
Rokovací jazyk | angličtina francúzština |
Generálny tajomník | Jens Stoltenberg |
Zástupca generálneho tajomníka | Mircea Geoană |
Predseda vojenského výboru | admirál Rob Bauer |
Podpredseda vojenského výboru | Scott A. Kindsvater |
Hlavný orgán | Severoatlantická rada |
Webstránka | www.nato.int |
Na svojom začiatku bola Severoatlantická aliancia len o trochu viac ako politické združenie. Kórejská vojna ale podnietila členské štáty k vytvoreniu vojenskej štruktúry pod dohľadom dvoch amerických veliteľov. Slovami prvého generálneho tajomníka Hastingsa Ismaya bolo úlohou NATO „udržať Ameriku v Európe, Rusko mimo západnú Európu a Nemecko pri zemi“. V roku 1966 odišlo Francúzsko z vojenských štruktúr NATO kvôli snahe o udržanie si vojenskej nezávislosti od Spojených štátoch. Kvôli tomu sa sídlo presunulo z Paríža do Bruselu.
Jej členské krajiny si formálne zachovávajú suverenitu a nezávislosť. NATO vytvára fórum, na ktorom sa spoločne konzultujú problémy a prijímajú rozhodnutia k politickým a vojenským otázkam týkajúcich sa ich bezpečnosti. Bezpečnosť je prijímaná komplexne ako súhrn politických, ekonomických a energetických faktorov, nie je zúžená len na vojenskú bezpečnosť. Z vojenského hľadiska je NATO jedinou organizáciou kolektívnej obrany na svete. NATO je názoru, že najväčšia hrozba preň samotné je Rusko.[2]
Článok 3 zaväzuje členské krajiny k individuálnemu aj spoločnému rozvíjaniu obranyschopnosti, článok 4 zabezpečuje konzultácie medzi členskými krajinami v prípade ohrozenia. Článok 5 hovorí, že akýkoľvek útok proti jednému alebo viacerým členským štátom sa bude považovať za útok proti všetkým. V prípade útoku každá zmluvná strana uplatní právo na obranu podľa článku 51 Charty OSN, a spraví kroky, ktoré považuje za nutné, vrátane použitia vojenskej sily, ďalej bezodkladne informuje bezpečnostnú radu OSN (v praxi to môže znamenať, že v prípade napadnutia člena ostatné krajiny zašlú diplomatickú nótu v ktorej to odsudzujú; očakáva sa však vojenská pomoc). Casus foederis bol aktívny jedenkrát, po útoku na WTC v New Yorku.
Predchodcom Aliancie bola Západná únia, vytvorená na základe podpisu Bruselskej zmluvy 17. marca 1948. Jej podpisom Belgicko, Francúzsko, Luxembursko, Holandsko a Spojené kráľovstvo posilnili vzájomné vzťahy a vytvorili systém spoločnej obrany. Nasledovali rokovania s Kanadou a Spojenými štátmi. V júni 1948 bola v americkom Senáte prijatá Vandenbergova rezolúcia, ktorá umožňovala prezidentovi USA uzatvárať vojenské spojenectvá s neamerickými štátmi aj v čase mieru. V júli začali oficiálne rokovania, ku ktorým boli prizvané aj Kanada, Dánsko, Island, Taliansko, Nórsko a Portugalsko.