Mikojan-Gurevič MiG-31
sovietske stíhacie lietadlo From Wikipedia, the free encyclopedia
sovietske stíhacie lietadlo From Wikipedia, the free encyclopedia
Mikoian-Gurevič MiG-31 (rus. Микоян и Гуревич МиГ-31; v kóde NATO: „Foxhound“) je dvojmiestne prepadové stíhacie lietadlo určené na získanie a udržanie vzdušnej nadvlády. Bolo vyvinuté v Sovietskom zväze v 70. rokoch 20. storočia ako náhrada za Tupolev Tu-128. Aj keď MiG-31 nemôže ponúknuť obratnosť ani stúpavosť ako MiG-29, jeho modernizovaná verzia MiG-31BM je považovaná za jedno z najrýchlejších stíhacích lietadiel na svete.
| MiG-31 | |
 MiG-31BM ruských vzdušných síl počas letu | |
| Typ | prepadové stíhacie lietadlo |
|---|---|
| Výrobca | Gorkovské letecké výrobné združenie Ordžonikidzeho |
| Prvý let | 16. septembra 1975 |
| Zavedený | 6. mája 1981 |
| Charakter | v službe |
| Hlavný používateľ | Vojenské vzdušné sily Ruskej federácie Kazašské vzdušné sily a protivzdušná obrana |
| Výroba | 1975 – 1994 |
| Vyrobených | 519 |
MiG-31 je ťažká nadzvuková stíhačka schopná bojovej činnosti za akýchkoľvek meteorologických podmienok, vo dne i v noci. Počas studenej vojny mala zabezpečiť, aby do sovietskeho vzdušného priestoru neprenikli špionážne lietadlá SR-71 Blackbird, bombardéry B-52 Stratofortress a strely s plochou dráhou letu. Dnes sú jej hlavnými „protivníkmi“ americké strategické bombardéry B-1 Lancer a B-2 Spirit.
Ministerstvo obrany Ruskej federácie očakáva, že modernizované MiGy-31BM budú v ruských vzdušných silách slúžiť minimálne do roku 2030.[1]
Vývoj amerických strategických riadených striel a ich zaradenie do výzbroje predstavoval pre Sovietsky zväz novú hrozbu, s ktorou bolo potrebné sa vysporiadať. Budúca záchytná stíhačka mala chrániť územie Sovietskeho zväzu pred raketovým útokom vedeným od Arktídy cez severné oblasti ZSSR, ktoré neboli kontinuálne pokryté radarmi. Požiadavky armády na nové lietadlo, ktoré malo nahradiť Tupolev Tu-128, boli vydané v roku 1968. Stíhačka mala mať akčný rádius 700 km pri rýchlosti letu 2 500 km/h (M = 2,35) a 1 200 km pri lete podzvukovou rýchlosťou. Mala byť schopná napádať vzdušné ciele letiace vo výškach od 100 m do 30 000 m. Práce na vývoji nového stroja, nazvaného MiG-25MP, sa začali v roku 1972. Prvý prototyp, označovaný ako Je-155MP-831, bol dokončený na jar roku 1975 a svoj premiérový let absolvoval dňa 16. septembra 1975. Po štyroch rokoch bola ukončená prvá etapa testovania a začala sa sériová výroba lietadiel MiG-31. V roku 1981 boli stroje MiG-31 oficiálne zaradené do sovietskych vzdušných síl.[2]
V roku 1985 zadržala sovietska tajná služba KGB v Moskve istého Adolfa Tolkačeva, ktorý poskytoval západným spravodajským agentúram utajované informácie o zbraňových systémoch stíhačiek MiG-29 a MiG-31. To donútilo konštruktérov urýchliť práce na vývoji novej verzie MiGu-31. Výsledkom bol MiG-31B s vylepšeným rádiolokátorom, ktorý bol vybavený výkonnejšími motormi D-30F6, ale aj novými raketami R-33S a R-40TD. V rámci tejto modernizácie získalo lietadlo tiež systém dopĺňania paliva za letu, modernejšiu avioniku a vylepšené prostriedky vedenia elektronického boja. Výroba tejto novej verzie sa začala na prelome rokov 1990 a 1991. Kvôli prezradeniu informácií o parametroch počiatočnej výrobnej série MiG-31, bolo potrebné upraviť všetky dovtedy vyrobené stroje na štandard MiG-31B. Takto prerobené lietadlá dostali označenie MiG-31BS a z celého modernizačného balíka im chýba systém dopĺňania paliva počas letu.[3]
Produkcia MiG-31 bola ukončená v roku 1994, pričom celkovo bolo vyrobených 519 kusov týchto lietadiel.[4]
V roku 1997 bol vypracovaný projekt modernizácie lietadiel MiG-31B a MiG-31BS, ktorý by rozšíril možnosti týchto strojov o schopnosť útočiť na pozemné ciele a spravil by z nich viacúčelové stíhacie lietadlá. Konverziou sériovo vyrobeného MiGu-31B tak vzniká v roku 1998 prototyp MiGu-31BM, ktorý bol verejnosti predstavený o rok neskôr. Celý vývoj sa v dôsledku nedostatku financií oneskoril, preto boli prvé stroje odovzdané ruským vzdušným silám až v roku 2008. Modernizované MiGy-31B boli premenované na MiG-31BM a modernizované MiGy-31BS boli nazvané MiG-31BSM.[5]
.jpg)
Už na prvý pohľad je jasné, že MiG-31 vychádza konštrukčne zo stroja MiG-25, avšak drak nového lietadla bol výrazne prepracovaný. Až 33% konštrukcie tvoria hliníkové zliatiny, 50% je z nehrdzavejúcej ocele a časti lietadla, ktoré sa v dôsledku vysokých nadzvukových rýchlostí najviac zahrievajú, sú vyrobené z titánu (16%). MiG-31M je hornoplošník s rozpätím krídel 13,46 m a celkovou nosnou plochou 61,60 m². Krídla sú lichobežníkového tvaru so šípovitosťou 41°. Nábežnú hranu každého z krídel tvorí štvorica klapiek a na odtokovej hrane sú štrbinové klapky a krídelká. Vzadu nad tryskami lietadla sa nachádza dvojica zvislých chvostových plôch, ktoré sú od pozdĺžnej osi lietadla vychýlené smerom von pod uhlom 8°. Mechanické riadenie zabezpečujú hydraulické posilňovače, pričom tento systém je zdvojený a kontrolu nad lietadlom je schopný prebrať aj operátor zbraňových systémov. Podvozok tvorí klasická predná podvozková noha s dvoma kolesami s rozmermi 660 x 200 mm a netradične riešený hlavný dvojnápravový podvozok s rozmermi kolies 950 x 300 mm.
Pohon lietadla zabezpečujú dva dvojprúdové motory Soloviov D-30F6, ktoré pri použití prídavného spaľovania poskytujú lietadlu maximálny ťah 152 kN. Maximálna rýchlosť letu pri zemi je 1 500 km/h, v nadmorskej výške 17 500 m je to až 3 000 km/h (Mach 2,83). Akčný rádius v nadzvukovom režime je 720 km a pri lete podzvukovou rýchlosťou je to 1 200 km. Motory umožňujú lietadlu stúpať rýchlosťou 208 m/s a do výšky 20 600 m. Lietadlo pojme 16 350 kg paliva, ktoré sa nachádza v 13 nádržiach – 7 ich je umiestnených v trupe, 4 v krídlach a 2 v kýloch. Novšie verzie ako MiG-31B sú už vybavené aj systémom na dopĺňanie paliva za letu. Zásuvný nadstavec pre tankovanie paliva počas letu sa nachádza v prednej časti naľavo od kokpitu. S dvomi prídavnými palivovými nádržami dokáže MiG-31 doletieť až na vzdialenosť 3 300 km.[6]
Dvojmiestny kokpit má tandemové usporiadanie, t. j. vpredu sedí pilot a vzadu je miesto navigátora. V kokpite sú štyri multifunkčné displeje, pričom jeden sa nachádza v kabíne pilota a zvyšné tri v kabíne navigátora.
Systém riadenia paľby pozostáva z rádiolokátora s pasívnym vychyľovaním lúča a infračerveného prieskumného a zameriavacieho systému. Rádiolokátor RP-31AM (Zaslon-AM) je schopný detegovať 24 cieľov na vzdialenosť 320 km, v prípade lietadiel s nízkou radarovou odrazovou plochou je to na viac než 189 km. Radar dokáže navádzať rakety na osem cieľov súčasne a na maximálnu vzdialenosť 280 km.[7] Palubný počítač automaticky vyberie štyri najnebezpečnejšie ciele, na ktoré je primárne vedený útok raketami dlhého dosahu. Z letovej výšky 6 000 m je radar schopný na vzdialenosť 20 km zamerať objekt s RCS 1 m² letiaci 60 m nad zemou. Môže súčasne sledovať až 10 cieľov, pričom na 4 z nich aj navádzať rakety. Štyri lietadlá MiG-31 rozmiestnené na vzdialenosť 200 km jeden od druhého dokážu kontrolovať 800 km dlhú frontovú líniu a vzájomne zdielať informácie prostredníctvom zabezpečeného datalinku APD-518. Každý MiG-31 môže pracovať buď samostatne alebo v režime vzdušného riadiaceho centra, kedy riadi a informuje ostatné lietadlá, prípadne pozemné systémy protivzdušnej obrany.[8] Infračervený prieskumný a zameriavací systém 8TK dokáže detegovať stíhačky letiace na forsáži zo zadnej polosféry na 40 km.
Model MiG-31 bol do výzbroje sovietskej PVO (protivzdušnej obrany) zaradený v roku 1981. Prvé zábery nového lietadla sa na západ dostali až v roku 1985 po tom, ako bol jeden MiG-31 vyfotografovaný nórskym pilotom. Po rozpade Sovietskeho zväzu sa objavili problémy s údržbou lietadiel. V roku 1996 bolo podľa dostupných informácií pripravených na nasadenie len 20% strojov. K zlepšeniu tohto stavu došlo až v roku 2006. Vďaka silnejúcej ruskej ekonomike sa podarilo opätovne uviesť do prevádzky ďalšie MiGy.
Od 21. decembra 1994 boli do bojovej zóny nasadené stíhačky MiG-31 a Su-27 spolu s lietadlami včasnej výstrahy a riadenia A-50. Stroje MiG-31 a Su-27 hliadkovali nad Čečenskom a priľahlými oblasťami, pričom sa snažili zabrániť vytvoreniu vzdušného koridora na dodávku zbraní alebo posíl.[9]
Dňa 24.2.2022 zahájilo Rusko na Ukrajine letecké operácie na podporu pozemných vojsk, ktoré sa snažili obsadiť niekoľko ukrajinských miest. Hlavná ťarcha taktického bombardovania ležala na pleciach lietadiel Su-25 a Su-34. 18. marca sa však do náletov zapojila stíhačka MiG-31K, ktorá hypersonickou raketou Ch-47M2 zaútočila na ukrajinský sklad zbraní pri poľských hraniciach.[10]
V septembri 2022 prevzala Ukrajina iniciatívu, v Chersone a Charkove prešla do protiofenzívy, čím prinútila ruskú armádu prejsť do defenzívy. To prinútilo ruské letectvo zaujať obranný postoj. Vzdušno-kozmické sily Ruskej federácie rozdelili ukrajinsko-ruskú frontovú líniu do ôsmich zón, v ktorých pravidelne hliadkovali dvojice stíhačiek Su-35S alebo Mig-31BM. Keďže Rusko nezabezpečovalo svojim stíhačkám pravidelné dopĺňanie paliva počas letu, je nepravdepodobné, že každá táto misia trvala dlhšie ako dve hodiny. Z toho dôvodu bolo potrebné vykonať približne 96 bojových vzletov denne, aby dokázali zabezpečiť hliadkovanie len počas denného svetla. Tieto hliadky sa však ukázali byť proti ukrajinským útočným lietadlám a stíhačkám vysoko účinné.
Obzvlášť nebezpečné sa pre ukrajinských pilotov stali rakety R-37M, ktorými boli spočiatku vyzbrojené len Migy-31BM. Extrémne vysoká rýchlosť R-37M spojená s veľmi veľkým dosahom predstavovala pre ukrajinské lietadlá v blízkosti frontovej línie značnú hrozbu. Vďaka týmto raketám dokázali piloti ruských Mig-31BM zneškodniť alebo zahnať ukrajinské útočné lietadlá, pričom sami zostávali v bezpečnej vzdialenosti a nevystavovali sa nepriateľskej paľbe.[11] Je známy prípad z októbra 2022, kedy sa ruský pilot MiGu-31BM vyjadril, že zostrelil ukrajinské lietadlo Su-24 raketou dlhého doletu. Dá sa opodstatnene predpokladať, že hovoril práve o strele R-37M.[12]
MiG-31 – počiatočná produkčná verzia.
MiG-31B – sériovo vyrábané stroje, ktoré boli vybavené vylepšeným rádiolokátorom, výkonnejšími motormi D-30F6 a novými raketami R-33S a R-40TD. V rámci tejto modernizácie získali lietadlá tiež systém dopĺňania paliva za letu, modernejšiu avioniku a vylepšené prostriedky vedenia elektronického boja. Výroba tejto novej verzie sa začala na prelome rokov 1990 a 1991.
MiG-31BS – modernizácia lietadiel počiatočnej produkcie, v rámci ktorej boli staršie stroje upravené na štandard MiG-31B. Z celého modernizačného balíka im chýba len systém dopĺňania paliva počas letu.
MiG-31BM/MiG-31BSM – modernizácia lietadiel MiG-31B/BS prispôsobená pre boj nielen so vzdušnými, ale aj s pozemnými cieľmi. Pre tieto účely boli lietadlá vybavené rádiolokátorom RP-31AM (Zaslon-AM) schopným vyhľadávať aj pozemné ciele. Zmodernizovaná bola aj kabína posádky, kde pribudli štyri multifunkčné displeje. Dôležitým vylepšením je datalink, ktorý dokáže navádzať aj protilietadlové rakety vystrelené inými lietadlami. Výzbroj bola rozšírená o strely R-37M, R-73, R-77 a rôzne rakety typu vzduch-zem.
MiG-31D – experimentálna verzia schopná niesť rakety na zostrelenie satelitov v nadmorskej výške do 120 kilometrov. V tomto variante boli vyrobené dve lietadlá.
MiG-31E – exportná verzia MiGu-31B, na ktorú môže byť integrované aj elektronické vybavenie západnej produkcie.
MiG-31K (MiG-31BP) – nosič strely vzduch-zem dlhého doletu Ch-47M2 Kinžal.
.jpg)
_летать_над_Москвой.jpg)
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
