Mesačné more
From Wikipedia, the free encyclopedia
From Wikipedia, the free encyclopedia
Mesačné more, latinsky mare, je tmavá rovinatá oblasť na povrchu Mesiaca. Mesačné moria tvorí stuhnutá čadičová láva, podobnosť s pozemskými morami vykazujú len pri pohľade voľným okom zo Zeme. Mesačné moria neobsahujú vodu. Vznikli približne pred 3,9 až 3,2 miliardami rokov, keď dná obrovských paniev na Mesiaci zaplnila tekutá láva, ktorá časom stuhla.
Mesačné moria majú z chemického hľadiska nízky obsah hliníka, ale vyšší obsah oxidu železa a titánu ako okolitý terén.[1] Sú mladšie ako mesačné pevniny.
Slovenské názvy (okrem iného) mesačných morí (oceánov, zálivov), ktoré sú tvorené štýlom "more (oceán, záliv) + slovo v genitíve", sa do roku 1991 písali s malým začiatočným písmenom v prvom slove a veľkým začiatočným písmenom v druhom slove, od roku 1991 sa píšu s veľkým začiatočným písmenom v prvom slove a malým začiatočným písmenom v druhom slove. Napríklad: Mare imbrium - do roku 1991: more Dažďov - od roku 1991: More dažďov.[2][3][4]
Moria sú jediným povrchovým útvarom na Mesiaci, ktorý je bez problémov pozorovateľný voľným okom zo Zeme. Ich rozloženie vytvára typickú "tvár Mesiaca". Moria sú lemované svetlejšími oblasťami – staršími mesačnými pevninami. Moria zaberajú celkove 16 % mesačného povrchu. Na privrátenej strane pokrývajú asi tretinu povrchu, na odvrátenej len 2 %. Dôvodom tohoto rozdielu je fakt, že na odvrátenej strane je hrubšia mesačná kôra ako na privrátenej. Na privrátenej strane sa vyskytujú prevažne na severnej mesačnej pologuli.
Moria nesú ďalšie stopy minulej sopečnej činnosti: meandrovité brázdy, malé sopečné dómy, kužele a kaldery. Nakoľko sú moria z geologického hľadiska pomerne mladé, nachádza sa v nich len malé množstvo impaktných kráterov. Tmavé moria odrážajú len 4 % dopadajúceho slnečného svetla, kým mesačné pevniny až 11 %. Menšie útvary na povrchu Mesiaca boli pomenované jazerá (lacus), močiare (palus), zálivy (sinus). Najväčšie mesačné more sa nazýva nazýva oceán (oceanus).
Zhruba 10 % mesačného povrchu zaberajú ploché oblasti podobné mesačným moriam, ale svetlejšie. Tieto tzv. kryptomoria boli kedysi typickými mesačnými morami, ktoré neskôr prekryl materiál mesačnej pevniny vyvrhnutý z povrchu pri náraze väčšieho asteroidu. Vzorky z tohto materiálu doniesla na Zem posádka misie Apollo 16. Išlo o horniny rozdrvené a vzápätí stmelené impaktom, tzv. polymiktné brekcie. Najväčšie mesačné kryptomore je veľká impaktná panva Schiller-Schickard s rozlohou 132 000 km2.[1]
More dažďov je rozľahlé mesačne more nachádzajúce sa v severozápadnej časti privrátenej strany Mesiaca. Hneď po Oceáne búrok je to druhé najväčšie more. Má priemer 1 100 km a zaberá plochu 890 000 km². Toto more vzniklo pravdepodobne potom, ako láva zaplnila obrovský impaktný kráter. Tento kráter patrí k najväčším v slnečnej sústave. Ide o mladé, dobre zachované more, ktoré obsahuje málo kráterov: menovite sú to napríklad Helicon alebo le Verrier. V severozápadnej časti mora sa nachádza veľký záliv – Záliv dúh (Sinus Iridum). Záliv obklopuje pohorie Jura, z ktorého do mora vystupujú dva výbežky (mysy): Promontorium Heraclides a Promontorium Laplace.
Toto more, ktorého vek sa odhaduje na asi 3,9 miliardy rokov, je takisto impaktný kráter zaplavený lávou. Láva, ktorá ho zaplavila, mala mimoriadne nízku viskozitu (ľahšie tiekla) a z tohoto dôvodu je povrch mora mimoriadne zarovnaný. Výškové rozdiely nepresahujú 90 metrov. More Kríz sa nachádza v severovýchodnej časti privrátenej strany mesiaca a dívame sa naň dosť zboku. Má oválny tvar s rozmermi 450-krát 563 kilometrov. Je oddelené od systému vzájomne prepojených morí a nachádza sa izolovane, úplne obklopené mesačnou pevninou. Ležia v ňom dva význačné krátery: Picard a Peirce. V roku 1976 doniesla sonda Luna 24 z tohoto mora vzorku 170 gramov horniny.
More pokoja leží na severnej pologuli v blízkosti mesačného rovníka. Zo severozápadnej strany je prepojené s Morom jasu (Mare Serenitatis). Panva, v ktorej sa More pokoja vytvorilo, je veľmi stará, vznikla pred viac než 3,9 miliardami rokov. Lávou bola táto panva prekrytá asi pred 3,6 miliardami rokov. More pokoja sa preslávilo ako miesto prvého pristátia Američanov na Mesiaci – v roku 1969 na jeho povrch vystúpili Neil Armstrong a Buzz Aldrin pri misii Apollo 11. Okrem Apolla 11 sa toto more stalo aj miestom pristátia sond Surveyor 5 a Ranger 8.
Oceán búrok s priemerom približne 2 568 km je jednoznačne najväčšie mesačné more. Z pozemského hľadiska však nejde o nijaký oceán. Jeho rozloha je menšia ako rozloha Stredozemného mora. Oceán búrok nie je až tak dobre zachovaný ako More dažďov.
.png)
Východné more je v skutočnosti panva, ktorá vznikla pred 3 miliardami rokov nárazom nejakého vesmírneho telesa do Mesiaca. Okolo panvy sa vytvorili sústredné kruhové valy s priemerom až 965 km. Pôvod týchto prstencov nie je celkom známy. Toto more má polovičnú veľkosť v porovnaní s Morom dažďov a leží vo východnej časti Mesiaca na rozhraní privrátenej a odvrátenej strany. Zo Zeme je zreteľne viditeľné pohorie Rookovo pohorie (Montes Rook), čo je najvzdialenejší východný úsek troch zreteľných prstencov. Vonkajšie kruhové pásmo má meno Montes Cordillera. Jedna teória vzniku prstencovitých pohorí hovorí, že seizmické vlny vyvolané mohutným dopadom asteroidu premenili okolité horniny na prach s vlastnosťami kvapaliny. Vlny typu cunami, šíriace sa prachovým materiálom však cestou zmrzli a utvorili prstence.
Táto tmavá oblasť leží na okraji privrátenej strany Mesiaca, z väčšej časti sa nachádza na odvrátenej strane. Má priemer 603 km. Označenie Južné more sa používa tiež pre tmavú oblasť okolo južného pólu Marsu.
More s priemerom 373 km na nachádzajúce sa rovníku Mesiaca pri jeho západnom okraji. Taktiež presahuje z veľkej časti na odvrátenú stranu Mesiaca.
