![cover image](https://wikiwandv2-19431.kxcdn.com/_next/image?url=https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/5/5b/Bicalcarata-upperpitcher.jpg/640px-Bicalcarata-upperpitcher.jpg&w=640&q=50)
Krčiažnikovité
rod rastlín / From Wikipedia, the free encyclopedia
Krčiažnikovité (zastarano [a po česky]: láčkovkovité; lat. Nepenthaceae) je čeľaď mäsožravých rastlín s jediným rodom krčiažnik (zastarano [a po česky]: láčkovka[1]; lat. Nepenthes). Rod tvorí viac ako 100 druhov.[2]
Krčiažnikovité | |||||||||||||||
![]() Nepenthes bicalcarata, Borneo | |||||||||||||||
Vedecká klasifikácia | |||||||||||||||
---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
| |||||||||||||||
Vedecký názov | |||||||||||||||
Nepenthes Linné | |||||||||||||||
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku | |||||||||||||||
Rod opísal švédsky prírodovedec Carl Linné, pre taxonómiu kľúčovú monografiu The Nepenthaceae of the Netherlands Indies ale napísal až dánsky vedec Benedictus Hubertus Danser v roku 1928. Krčiažnikovité sú rozšírené prevažne v Malajskom súostroví, centrom výskytu je ostrov Borneo, dosiahli ale tiež napríklad Srí Lanku (Nepenthes distillatoria) alebo Indočínu, niekoľko druhov rastie aj na Madagaskare (Nepenthes madagascariensis a Nepenthes masoalensis) a v Austronézii (Nepenthes vieillardii, Nová Kaledónia; Nepenthes mirabilis, Austrália). Pre čeľaď je typický endemizmus; len na ostrove Borneo rastie 25 endemitných druhov. Vyskytujú sa do nadmorskej výšky cez 3000 m.[3][4]
Krčiažnikom vyhovuje kyslá pôda.[2] Niektoré rastú na zemi,[5] niekoľko druhov epifyticky; v takom prípade sa môžu popínať do výšky 18 metrov. Z konca listových ramien výhonkov vyrastajú farebné krčahy (ascidium)[4] s vrúbkovaným okrajom (peristom) a bočnými „krídlami“. Na ochranu pred dažďom sú kryté viečkom. Na spodnej strane viečka sa u niektorých krčiažnikov vyvinuli výrastky. Rastlina vytvára dva typy krčahov: horné a spodné.[5] Sú naplnené tráviacimi tekutinami; na okraji krčahu sa nachádzajú žľazy vylučujúce nektár, ktorým krčiažnik vábi hmyz. Ten potom padá do krčahu a je rozložený enzýmami.[4] Najväčšie krčahy merajú i niekoľko desiatok centimetrov. V takom prípade sa v nich môžu utopiť aj napríklad hlodavce.[2] Niektoré druhy (Nepenthes ampullaria) sa adaptovali na lapanie detritu.[5]
Okrem predácie uzatvárajú krčiažnikovité so živočíchmi aj iné vzťahy. Vnútri krčahu žijú niektoré larvy. Pre pavúka rodu Misumenops je tekutina v krčahu neškodná a stavia si nad ňou pavučiny, do ktorých chytá hmyz. Mravce Camponotus obývajú krčahy Nepenthes bicalcarata a hľadajú tu potravu.[4][6] Krčiažniky Nepenthes lowii, Napenthes rajah a Nepenthes macrophylla potom uzatvárajú mutualizmus s drobnými cicavcami tanou Tupaia montana a potkanom Rattus baluensis. Krčiažnikovité im poskytujú nektár a počas kŕmenia cicavce do krčahu vylučujú výživný trus.[7][8]
Krčiažnikovité sú dvojdomé rastliny, opeľovačom je hmyz. Ľahké semená potom roznáša vietor. 2n = 80 chromozómov.[5]
Nebezpečenstvo pre krčižnikovité predstavuje strata biotopov a zber z prírody, navyše ak má druh obmedzenú distribúciu. Druhý problém sa darí čiastočne riešiť pestovaním In vitro, všetky druhy sú tiež na zoznamu CITES.[5]