slovenský spisovateľ From Wikipedia, the free encyclopedia
Jozef Cíger-Hronský, pred zmenou priezviska Jozef Cíger (* 23. február 1896, Zvolen – † 13. júl 1960, Luján, Argentína), bol slovenský spisovateľ, učiteľ, maliar, redaktor, nakladateľ, publicista, autor literatúry pre mládež, neskôr tajomník a správca Matice slovenskej, po roku 1945 v emigrácii.
 |
Tomuto článku alebo sekcii chýbajú odkazy na spoľahlivé zdroje, môže preto obsahovať informácie, ktoré je potrebné ešte overiť. Pomôžte Wikipédii a doplňte do článku citácie, odkazy na spoľahlivé zdroje. |
| Jozef Cíger-Hronský | |
| slovenský spisovateľ | |
 Jozef Cíger-Hronský v roku 1937 | |
| Osobné informácie | |
|---|---|
| Rodné meno | Jozef Cíger |
| Narodenie | 23. február 1896 |
| Zvolen, Rakúsko-Uhorsko | |
| Úmrtie | 13. júl 1960 (64 rokov) |
| Luján, Argentína | |
| Rodičia | Peter Pavol Cíger Jozefína, rod. Marková |
| Súrodenci | 6 |
| Manželka | Anna Valéria, rod. Ružináková |
| Deti | Juraj |
| Podpis |  |
| Odkazy | |
 | Jozef Cíger-Hronský (multimediálne súbory na commons) |
Narodil sa vo Zvolene v rodine tesára Petra Pavla Cígera a Jozefíny Cígerovej, rodenej Markovej. Pochádzal zo siedmich detí. Mal troch bratov a tri sestry. Za manželku si vzal Annu Valériu, rodenú Ružinákovú, s ktorou mal syna Juraja.
V rokoch 1902 – 1907 navštevoval ľudový školský odbor vo Zvolene, neskôr pokračoval v rokoch 1907 – 1910 na meštianskej škole v Krupine, a napokon v rokoch 1910 – 1914 dokončil svoje vzdelanie na maďarskom učiteľskom ústave v Leviciach.
Po skončení učiteľského ústavu pôsobil od roku 1914 ako učiteľ na viacerých miestach (Horné Mladonice, Senohrad, Krupina, Kremnica). V rokoch 1917 – 1918 sa ako vojak pechoty zúčastnil na vojenských operáciách na talianskom fronte prvej svetovej vojny. Nakoniec sa v roku 1927 na dlhšie usadil v Martine – najskôr ako učiteľ, od r. 1933 tajomník a od r. 1940 ako správca Matice slovenskej, v ktorej pôsobil až do r. 1945.
Zaslúžil sa o založenie tlačiarne Neografia v Martine, ktorá mala šíriť slovenskú literatúru medzi dedinskými ľuďmi. Vznikla arizovaním tlačiarne patriacej židovskému majiteľovi.
Veľa sa venoval aj zakladaniu a redigovaniu niekoľkých časopisov. Keď učil v Krupine, spolupracoval s P. Bujňákom pri založení časopisu Hontiansky Slovák. Na meštianke v Kremnici zase s Jaroslavom Kejzlarom založil a redigoval edíciu Mládež. 19 rokov tiež redigoval časopis pre deti Slniečko. Na jeho návrh sa uskutočnila v rokoch 1935 – 1936 cesta pracovníkov Matice slovenskej do USA za slovenskými vysťahovalcami a krajanskými organizáciami. Ako predseda Matice slovenskej priviedol túto vrcholnú národnú inštitúciu na nebývalý stupeň rozvoja a prosperity a naplno rozvinul jej vydavateľskú a výskumnú činnosť.
Jozef Cíger Hronský sa netajil kladným postojom k Slovenskému štátu a mal jednoznačne pozitívny vzťah k režimu Jozefa Tisa. V mene Matice slovenskej arizoval podnik židovského tlačiara Oskara Horského, konkrétne zinkografiu v Žiline,[1] ktorá sa po arizácii stala súčasťou matičnej Neografie.
„Matica slovenská podala si pred troma mesiacmi žiadosť o arizáciu židovského podniku Cinkografia Horský. Doteraz sme nedostali nijaké vyrozumenie, či tento podnik budeme môcť arizovať. Spomenutý podnik veľmi dobre prosperuje a Žid zarába ako dosiaľ nikdy,“ písal matičný správca Cíger Hronský 4. januára 1941. „Prosíme, aby ste túto arizáciu vzali v najkratšom čase do programu.“ Pôvodného majiteľa neskôr popravili nacisti za spoluprácu s odbojom.
Slovenské národné povstanie označil ako nezmyselnú vzburu Slovákov proti vlastnému samostatnému štátu. Svoj postoj neskôr v exile prezentoval v románe Svet na trasovisku, ktorý čechoslovakistická literárna kritika označuje za tendenčný a umelecky slabý, má však špecifické postavenie v hanobení povstania. V knihe vystupujú sploštené postavy, partizáni a evanjelici sú zloduchovia, Nemci vždy upravení a čistí. Tento román sa za komunizmu na Slovensku neobjavil, hoci iný s názvom Jozef Mak sa dostal do povinnej literatúry.
V roku 1944 ho počas povstania povstalci zatkli a uväznili, no po krátkom čase bol prepustený. Ešte v marci 1945 prijal Cíger-Hronský vtedajšiu Štátnu cenu. Začiatkom roku 1945 sa potom presťahoval z Martina do Bratislavy, odkiaľ onedlho utiekol do emigrácie z protestu pred obnoveným Česko-Slovenskom.
V roku 1945 sa vydal najskôr do Rakúska, kde žil v americkej zóne. Neskôr sa rozhodol odísť do Talianska, kde v Ríme ostal až do februára 1948. Po zatknutí talianskou políciou sa mu podarilo utiecť a odísť do Argentíny, kde sa usadil v meste Luján. Spočiatku sa mu tam žilo veľmi ťažko, na živobytie si zarábal ako kreslič pre textilnú továreň. Naďalej však publikoval, najmä v časopisoch. V roku 1956 sa stal predsedom Slovenskej národnej rady v zahraničí a bol vymenovaný za čestného predsedu Spolku slovenských spisovateľov a umelcov v zahraničí. Až do smrti obhajoval vojnový režim. V roku 1959 založil Zahraničnú Maticu slovenskú. Rozvíjal priateľstvo so saleziánom Gorazdom Zvonickým, básnikom katolíckej moderny, ktorý ho i pochovával.
Po páde komunizmu bola jeho osobnosť plne rehabilitovaná. Znova a v úplnosti začína vychádzať aj jeho literárne dielo. V roku 1993 previezli jeho telesné pozostatky do Martina a uložili ich na Národnom cintoríne. Symbolicky ho pochovali spolu so Štefanom Krčmérym.
Začínal písaním noviel a krátkych próz, ktoré neskôr vyšli v zbierkach U nás, Domov, Medové srdce alebo Podpolianske rozprávky. Vo svojich dielach často opisuje obyčajných slovenských ľudí, vracia sa i k spomienkam na detstvo, takže niektoré jeho diela sú silne autobiografické. Do svojich diel pre deti zas vkladá dobrodružstvá a učenie o kresťanskej láske. Často sa sústreďoval na historickú látku, no väčšinou skĺzol do oblasti legiend, hoci v jeho príbehoch vystupujú reálne postavy z histórie. Taktiež upravoval slovenské ľudové rozprávky, no vytváral aj svoje vlastné, ktoré úplne odbočujú od klasickej schémy ľudových rozprávok, ale skôr dávajú vyniknúť fantázii a humoru, a tak vytvárajú pre deti svoj vlastný príťažlivý svet. Niektoré jeho diela vyšli v angličtine, maďarčine, češtine, poľštine a ruštine.
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
