ústredná postava kresťanstva From Wikipedia, the free encyclopedia
Ježiš Kristus (iné mená pozri v kapitole Meno; * asi 6 až 4 pred Kr., Herodovo kráľovstvo – † 30 až 33, Jeruzalem) bol židovský kazateľ a náboženský vodca z 1. storočia. Je ústrednou postavou kresťanstva, najväčšieho náboženstva na svete. Kresťania považujú Ježiša za Židmi očakávaného Mesiáša, Spasiteľa ľudstva a Božieho Syna. Od dátumu Ježišovho narodenia, hoci nepresne vypočítaného, sa tradične odvodzuje dnes používaný kresťanský letopočet. Ježiš verejne pôsobil asi od roku 28 ako pocestný kazateľ v oblasti dnešného Izraela a západného brehu Jordánu. Hlásal skorý príchod Božieho kráľovstva a vyzýval k obráteniu a pokániu. Okolo roku 30 ho Rimania v Jeruzaleme ukrižovali.
| Ježiš Kristus | |
 Kristus Pantokrator z Kláštora sv. Kataríny na hore Sinaj, 6. storočie | |
| Narodenie | asi 6 – 4 pred Kr. Herodovo kráľovstvo, Rímske cisárstvo (dnešný Izrael) |
|---|---|
| Úmrtie | 30 – 33 (33 alebo 38 rokov) Jeruzalem, Judea, Rímske cisárstvo (dnešný Izrael) |
| Národnosť | Žid |
| Známy vďaka | ústredná postava kresťanstva hlavný prorok islamu a drúzskej viery Boží prejav v bahájskej viere |
| Rodičia | Mária, Jozef (podľa kresťanstva bol len adoptívnym otcom) |
| Odkazy | |
| Commons |  Ježiš Kristus |
Slovenské mená tejto osoby sú: Ježiš Kristus[1][2], [v pravosláví] Isus Christos[3], Ježiš Nazaretský[1], Ježiš z Nazareta[2][4] (staršie aj: Ježiš z Nazaretu[5]), Ježiš Galilejský[1], Ježiš[6][2], Kristus[7], Kristus Pán[7][2], Pán Ježiš[6], Pomazaný[8][2], Mesiáš[2][1], Vykupiteľ (sveta)[9], Spasiteľ (sveta)[9] ; zastarano alebo nárečovo Jéžiš (Kristus)[10][11]; zastarano Jezu(s)[12], Jésus[12], Ježyš[12], Jezuš[10], Krystus[13].
Meno Ježiš pochádza z gréckeho mena Ἰησοῦς (Iésous, iný prepis: Iésús) polatinčeného v stredovekých verziách Biblie. Tvar Iésous sa uvádza v gréckej Septuaginte ako prepis hebrejského mena Jehošua alebo skrátene Ješua (Jahve je spasenie, Spasiteľ, Záchranca). Jeho pôvodné meno bolo s istou pravdepodobnosťou aramejské, ale nezachovalo sa – no je dôvod veriť, že bolo hebrejské, ako je uvedené. Toto meno bolo v tom čase v oblasti, v ktorej Ježiš žil, veľmi rozšírené.
Ježiš sa nazýva aj Ježiš Nazaretský (alebo z Nazareta) podľa mesta Nazaret, kde prežil detstvo.
Kresťania ho nazývajú aj Ježiš Kristus (lat. Iesus Christus; hebr. ישוע, ישו Joszue; aram. ܝܫܘܥ, ܝܫܘ Jeszua = "JHWH"; gréc. Ιησους Χριστος - Iésous Christos). Kristus však pôvodne nie je meno, ale titul pochádzajúci z gréckeho Christós (grécky: Χριστός), čo znamená Pomazaný. Toto slovo je pravdepodobne prekladom hebrejského Mesiáš (heb. מָׁשִיַח), čo doslovne znamená „pomazaný Jahvem“ resp. „pomazaný Bohom“.
Starí kresťania často Ježiša nevolali Christos, ale používali grécke Chrestos, čo znamená dobrý. Toto bolo zároveň bežné grécke meno, hlavne u spodných vrstiev a otrokov (kde sa kresťanstvo zozačiatku najviac šírilo). Túto formu mena spomínajú už najstarší zachovaní kresťanskí autori: Justín Mučeník (Apol., I, 4), Klement Alexandrijský (Strom., II, iv, 18), Tertullianus (Adv. Gentes, II), a Lactantius (Int. Div., IV, vii, 5)[14]. Najstarší zachovaný datovaný kresťanský nápis (318) taktiež obsahuje túto formu[15]. Dve najstaršie zachované biblie zo štvrtého storočia (Codex Vaticanus a Codex Sinaticus) nazývajú kresťanov „chrestianos“ a „chreistianos“. V niektorých jazykoch (vrátane slovenčiny, alebo francúzštiny) sa doteraz Kresťania nazývajú slovom s „e“, nie slovom odvodeným od slova „Kristus“.
O Ježišovi Kristovi sa v Biblii hovorí zvlášť v 4 kánonických evanjeliách uvedených v Novom zákone. Biblia hovorí, že Ježiš bol židovský učiteľ, ktorý kázal evanjelium, uzdravoval choroby a vyháňal démonov mocou Ducha Svätého (Mt 9,35[16]; Sk 10,38[17]). Uvádza sa tu, že Ježiš sa narodil z panny menom Mária a že bol nevinne odsúdený Pontským Pilátom na žiadosť židovskej veľrady. Evanjeliá ďalej uvádzajú, že Ježiš zomrel na kríži pri Jeruzaleme. Ďalej sa tu uvádza, že na tretí deň po svojej smrti vstal zmŕtvych. Po zmŕtvychvstaní sa ukázal apoštolom a iným ľuďom a na 40. deň vystúpil na nebesia. Podľa Biblie jeho smrť a vzkriesenie priniesli spasenie každému, kto v neho uverí.
Evanjeliá pridávajú tieto tvrdenia:
Ježišovo pôsobenie zaznamenané v evanjeliách možno zhrnúť nasledujúcimi udalosťami:
Evanjeliá uvádzajú Ježišov rodokmeň siahajúci až k Adamovi.[35] Narodil sa v Betleheme panne menom Mária, ktorá ho počala zo Svätého Ducha. Za jeho pozemského otca bol považovaný Jozef Nazaretský, ktorý bol tesárom. Po Ježišovom narodení sa mu prišli pokloniť Mudrci z východu.[36] Kráľ Herodes sa po správe od nich rozhodol povraždiť všetky deti v Betleheme. Jozef po varovaní, ktoré dostal vo sne prostredníctvom anjela, zobral Máriu a Ježiša a utiekli na istý čas do Egypta. Po návrate z Egypta sa usadili v Nazarete. Ako dvanásťročný sa raz Ježiš počas sviatkov Márii a Jozefovi stratil. Našli ho až po troch dňoch v jeruzalemskom chráme, kde sa rozprával s dospelými Židmi, a tí žasli nad jeho múdrosťou.
.jpg)
Verejné vystúpenie Ježiša sa začalo Jánovým pokrstením Ježiša v Jordáne.[37] Pri krste zostúpil na Ježiša v podobe holubice Svätý Duch a z neba zaznel hlas hovoriaci "Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie". Po krste zaviedol Duch Ježiša do pustatiny, kde sa 40 dní postil a kde ho pokúšal diabol.[38]
Prvý zázrak vykonal na svadbe v Káne, kde premenil vodu na víno.[39] Neskôr v Káne uzdravil aj syna kráľovského úradníka.[40] Na začiatku svojho verejného pôsobenia povolal aj prvých učeníkov.[41] Vyvolil si predovšetkým dvanástich apoštolov.[42]
Počas svojho pôsobenia Ježiš vykonal aj zázrak rozmnoženia chlebov a rýb.[43] Druhýkrát tak urobil tiež.[44]
Ježiš vykonal aj mnoho uzdravení. Uzdravil napr. Petrovu svokru,[45] malomocného,[46] porazeného,[47] človeka s vyschnutou rukou,[48] hluchonemého,[49] slepého v Betsaide,[50] slepého od narodenia.[51]
Pri príležitosti reči na vrchu sú zaznamenané mnohé časti jeho učenia.[52] Patria medzi ne napr. blahoslavenstvá. Vyzýva ku konaniu dobrých skutkov. Ježiš vyhlasuje, že neprišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov, ale ich naplniť. Podáva tu aj výklad prikázaní Zákona. Vyzýva nielen na lásku k blížnym, ale aj k nepriateľom a k modlitbe za nich.
Svojich učeníkov učil, ako sa majú modliť.[53] Naučil ich modlitbu Otče náš. Pri modlitbe a postení varuje pred pokryteckým správaním.
Počas svojho účinkovania okrem uzdravení niekoľkokrát aj vzkriesil mŕtvych. Keď sa Ježiš priblížil k bráne mesta Naim, práve vynášali mŕtveho mládenca. Ježišovi prišlo ľúto jeho matky, ktorá bola vdovou, a mládenca vzkriesil.[54] Ďalší prípad bolo vzkriesenie Jairovej dcéry,[55] Lazára, brata Márie a Marty, vzkriesil, keď už bol Lazár 4 dni v hrobe.[56]
Evanjeliá zaznamenávajú aj podobenstvá, ktoré povedal počas svojho účinkovania, napr. podobenstvo o rozsievačovi,[57] o kúkoli,[58] o Samaritánovi,[59] o milosrdnom otcovi (známe tiež ako podobenstvo o márnotratnom synovi).[60]
V gerazskom kraji vyslobodil posadnutého.[61] V tom človekovi bolo mnoho zlých duchov, ktorých Ježiš poslal do čriedy svíň, ktorá sa tam pásla. Keď nečistí duchovia vošli do svíň, celá črieda sa hnala dolu vrchom do mora. Obyvatelia kraja ho však začali prosiť, aby odišiel z ich kraja. Vyslobodil aj ďalšieho posadnutého, ktorý bol nemý.[62]
Ešte pred svojím utrpením vystúpil s Petrom, Jakubom a Jánom na vysoký vrch a tam sa pred nimi premenil.[63] Zjavili sa pritom aj Mojžiš a Eliáš a zhovárali sa s ním. Z jasného oblaku, ktorý ich zahalil, zaznel hlas: "Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie; počúvajte ho".
Evanjeliá zaznamenávajú, že Ježiš je Boží Syn.[22]
Ešte pred svojím posledným príchodom do Jeruzalema Ježiš predpovedal svoju smrť.[64]
Pred svojím utrpením vošiel na oslici a osliatku do Jeruzalema a zástupy mu volali: "Hosana, Synovi Dávidovmu".[65]
V Jeruzaleme povedal aj svoje podobenstvo o zlých vinohradníkoch.[66]
Jeho protivníci ho chceli podchytiť v reči ohľadom platenia dane cisárovi.[67] So saducejmi mal spor o vzkriesení.[68]
Vo svojej eschatologickej reči[69] Ježiš varoval učeníkov pred tým, že budú prenasledovaní. Spomína v nej aj znamenia, ktoré budú predchádzať príchod Syna človeka.
Judáš Iškariotský, jeden z Dvanástich, sľúbil veľkňazom, že Ježiša zradí, za čo mu oni sľúbili peniaze - 30 strieborných, čo bola cena otroka.[70] Pri veľkonočnej večeri Ježiš lámal chlieb, vzdával vďaky a hovoril "Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás. Toto robte na moju pamiatku".[71] Potom išli na Olivovú horu, kde ho židia zajali.[72]
Po zajatí priviedli Ježiša pred veľradu a zháňali svedectvo, ako by ho mohli odsúdiť na smrť.[73]
Potom ho vzali pred Piláta, ktorý ho dal zbičovať a vydal na ukrižovanie.[74]
Vojaci ho potom korunovali tŕním a vyviedli na Golgotu na ukrižovanie.[75] Keď ho ukrižovali, spolu s ním ukrižovali aj dvoch zločincov. Keď Ježiš zomrel, roztrhla sa chrámová opona, triasla sa zem a mnohé telá zosnulých svätých vstali z mŕtvych.[76]
Po Ježišovej smrti si Jozef z Arimatey vyžiadal od Piláta Ježišovo telo a pochoval ho do hrobu vytesaného do skaly.[77]
Keď prešla sobota po Ježišovom ukrižovaní, prišli k jeho hrobu Mária Magdaléna a iné ženy, aby pomazali jeho mŕtve telo. Boli ustarostené o to, kto im odvalí kameň od vchodu do hrobu. Nastalo veľké zemetrasenie, lebo z neba zostúpil anjel a odvalil kameň. Strážnici zo strachu z neho strnuli a zostali ako mŕtvi. Anjel ženám povedal, že vie, že hľadajú Ježiša, ktorý bol ukrižovaný, no ten vstal z mŕtvych, ako povedal, a šiel pred nimi do Galilei. Tam ho uvidia.[78][79]
Ježiš bol po zmŕtvychvstaní s tými ženami, s apoštolmi a s veľkým množstvom ďalších ľudí.[80][81][82][83] Napokon na 40. deň vystúpil do neba.[84]
Nepoznáme presný dátum jeho narodenia, ani jeho smrti. Niekoľko časových údajov z evanjelií poskytuje ostatne oporné body pre približné zaradenie biblických udalostí do rámca starých dejín.
Narodenie Ježiša sa kladie do obdobia od 6 pred Kr. do roku 6, v Betleheme. Biblia neponúka práve mnoho oporných bodov pre výpočet narodenia. Evanjeliá Marka a Jána nehovoria o narodení nič, a evanjelium Matúša a evanjelium Lukáša podávajú navzájom rôzne príbehy o jeho narodení. Najdôležitejšie sú tri nasledovné miesta: Mt 2,11[85]; Lk 1,15; 2,1 a nasl.[86] Podľa toho pripadlo Ježišovo narodenie do doby kráľa Herodesa, teda pred rok 4 pred Kr. Tomu však odporuje zmienka o Quiriniovom sčítaní v Lk 2,2[87], ktoré bolo v roku 6 po Kr. Viac sa s istotou nedá povedať, pretože histórie detstva nie sú historickými prameňmi. Keď sa na ne nazeralo ešte historicky, myslelo sa, že dátum Ježišovho narodenia musí pripadnúť aspoň dva roky pred dátum Herodesovej smrti. Tak sa prišlo na rok 6/7 pred Kr. Lebo mudrci – tak sa argumentovalo – potrebovali istý čas do svojho príchodu do Jeruzalema. Rovnako pobyt Svätej rodiny v Egypte trval zaiste nejakú dobu. Zdá sa, že aj pozabíjanie všetkých chlapcov až do dvoch rokov hovorí za časový úsek dvoch rokov.
V súčasnosti sa ukazuje, že určenie Herodesovej smrti na rok 4 pred Kr. bolo možno nesprávne, pretože bolo určené na základe údaju o zatmení Mesiaca krátko pred Herodesovou smrťou. Takéto zatmenie však nastalo (dva razy) aj v roku 1 pred Kr. Toto posúva Ježišovo narodenie bližšie k začiatku nášho letopočtu.[88]
Ohľadne dátumu narodenia v ranom kresťanstve existovali rôzne tradície. Niektorí kresťania narodenie Ježiša neoslavovali a odmietali takéto oslavy ako pohanský zvyk[89]. Medzi tými čo oslavovali, najrozšírenejší bol dátum 6. januára, a neskôr sa do popredia dostal dátum 25. decembra (ale zďaleka neboli jediné[90]). Obidva však vychádzajú z povery že bohovia sa rodia (resp. sú počatí) a umierajú v rovnaký deň. V tomto prípade za "zrod Krista" považovalo počatie (oplodnenie Márie Duchom Svätým), a samotné narodenie teda pripadalo o 9 mesiacov neskôr. Pre dátum narodenia 6. január by počatie a smrť Krista takto vyšla na 6. apríl, ktorý bol tradičným začiatkom sviatku ukrižovania[91], a ktorý sedí na ukrižovanie počas sviatku Pesah v roku 30 po Kr.[92]. Pri dátume narodenia 25. decembra (zimný slnovrat) počatie a ukrižovanie pripadá na 25. marca (jarná rovnodennosť). Toto datovanie vychádza zo slnečnej symboliky (Ježiša Kresťania v tomto období často identifikovali so slnkom), ako hovorí najstarší dokument spomínajúci tento dátum, De Pascha Computus[93]. Najstaršia priama zmienka o 25. decembri ako dátume jeho narodenia pochádza až zo štvrtého storočia, za vlády prokresťanského cisára Konštantína[94], a ten istý dokument hovorí o 25. decembri aj ako o oslavách pohanského božstva "neporaziteľného slnka", Sol Invictus[95]. Dátum 25. december sa postupne rozširuje, najmä na západe Rímskej ríše. V oblastiach na východe Rímskej ríše, kde bola cisárova moc menšia, sa doteraz zachoval dátum 6. január.
Úmrtie sa podľa biblických údajov kladie do obdobia rokov 31 – 36 v Jeruzaleme. Opornými bodmi sú nasledovné údaje:
V súčasnosti najviac akceptované dátumy Kristovho ukrižovania sú piatky 7. apríla 30 a 3. apríla 33.[104] Biblickým prameňom (ak sa v nich uvedené časové údaje plne akceptujú) viac vyhovuje druhý dátum (viď. vyššie).
Všetky záznamy, kde sa spomína Ježiš alebo Ježišovi stúpenci, pochádzajú z obdobia až po jeho smrti. To sa týka aj Nového zákona.
Významným podkladom pre tvrdenie o Ježišovej historickej existencii je samotná Biblia, ktorá je kresťanmi považovaná za autentický materiál z nasledovných dôvodov:
Čím je čas kratší a počet rukopisných kópií vyšší, tým je dielo autentickejšie. Z nasledujúceho porovnania je na prvý pohľad jasné, že texty Novej zmluvy autentickosťou vysoko prevyšujú ktorýkoľvek zo starovekých dokumentov.
| Autor/Dokument | Čas vzniku diela | Najstaršia uchovaná kópia | Časové rozpätie | Počet kópií |
|---|---|---|---|---|
| Caesar | 100 – 44 pr. Kr | 900 po Kr. | 1000 rokov | 10 |
| Platón (Tetralógia) | 427 – 347 pr. Kr | 900 po Kr. | 1200 rokov | 7 |
| Thukydides | 460 – 369 pr. Kr | 900 po Kr. | 1300 rokov | 8 |
| Sofokles | 496 – 406 pr. Kr | 1000 po Kr. | 1400 rokov | 100 |
| Catullus | 54 pr. Kr | 1550 po Kr. | 1600 rokov | 3 |
| Euripides | 480 – 406 pr. Kr | 1100 po Kr. | 1500 rokov | 9 |
| Aristoteles | 384 – 322 pr. Kr | 1100 po Kr | 1400 rokov | 5 |
| Nová zmluva | 40 – 100 po Kr. | 130 po Kr.[105] | 30 rokov | 5000 [106] |
Žiadny z uvedených dokumentov staroveku sa svojimi údajmi veľmi nepribližuje k údajom Novozmluvných textov. Historici nespochybňujú autentickosť uvedených starovekých textov, ale Biblie často áno, hoci zväčša z ideologických dôvodov. Na druhom mieste spoľahlivosti je Homérova “Ilias”, a to s iba 643 rukopisnými kópiami a s časovým rozpätím iba 500 rokov od napísania diela až do času, keď vznikla najstaršia dosiaľ zachovaná kópia.
Okrem Biblie existuje niekoľko prameňov, ktoré spomínajú existenciu osoby Ježiša Krista. Žiaden z ich autorov však nebol jeho súčasníkom. Najdôležitejšie z nich sú texty židovského dejepisca Jozefa Flávia, ktorý vo svojich spisoch okrem iného tvrdí: V tomto čase tam bol Ježiš, múdry človek, ak je vôbec legitímne ho nazývať človekom.[107] Existuje tiež názor, že táto pasáž bola do diela pridaná neskôr nejakým príliš horlivým kresťanským opisovačom, keďže pasáž je evidentne pro-kresťanská a Flávius bol farizej.
Rímsky historik Tacitus okolo roku 115 v diele Annales, v súvislosti s Neronovou perzekúciou hovorí, ako kresťania, ktorých už bol „veľký zástup“ (ingens multitudo), si odvodili svoj názov z nejakého Krista, ktorý bol odsúdený za vlády Tibéria prokurátorom v Judei, Pontiom Pilátom [108]. Hlavný spor sa vedie o to či Tacitus čerpal túto informáciu od kresťanov (a teda nie je nezávislým zdrojom) alebo čerpal z rímskych archívov. Tacitus je všeobecne známy ako veľmi dôsledný a skeptický historik, ale tu nesprávne uvádza, že Pilát bol prokurátor a nie prefekt.
Ďalší dôležitý zdroj informácii o Ježišovi a rannom kresťanstve môže byť nájdený v listoch Plinia mladšieho cisárovi Trajanovi. Plinius bol správcom Bitánie v malej Ázii. V jednom z jeho listov datovaným roku 112 nášho letopočtu, si pýta od Trajana radu, ako správne previesť legálne súdne konanie proti obvineným z kresťanstva. Plinius hovorí, že to potrebuje konzultovať s cisárom, pretože boli obvinení ľudia rôzneho veku, postavenia a pohlavia.
Na jednom mieste vo svojom liste odhaľuje informácie, ktoré získal o kresťanoch:
„Schádzali sa v určitý deň pred úsvitom, spievali piesne na oslavu Krista ako Boha a zaväzovali sa prísahou, nie k nejakému zločinu, ale že sa nedopustia krádeží, lúpeží ani cudzoložstviev, že dodržia dané slovo a nezaprú majetok im zverený, keď budú požiadaní o jeho vrátenie. Potom sa rozchádzali a opäť sa stretávali k požívaniu pokrmu, úplne obyčajného a nevinného.“[109]
Napokon, Suetonius, vo svojom opise Claudia, hovorí o židoch, ktorí boli vyhnaní z Ríma kvôli tomu, že vytvorili rozruch podnietený nejakým Chrestom (impulsore Chresto), čo biblickí učenci považujú za chybu alebo preklep miesto Kristom. Popisovaná udalosť sa zvyčajne identifikuje s popisom dvoch židov vyhnaných z Ríma v Skutkoch Apoštolov 18.2[110]. Chrestus bolo síce bežné grécke meno, ale vieme že veľká časť kresťanov nazývala Ježiša týmto menom, nie slovom Kristus.
Väčšina kresťanov verí, že Ježiš je božský a vo svojej podstate rovný Bohu Otcovi ako druhá osoba Trojice (Jn 1,1; 8,58; 10,30[111]).
Kresťanstvo: "odmietol byť politickým vodcom, ale ponúkol oslobodenie od hriechu a jeho dôsledkov: neustanovuje pozemské izraelské kráľovstvo, ale kráľovstvo Božie. Ježiš je definitívnym Božím zdelením. Boh v ňom neoznamuje niečo, ale sám seba. Nielen tým, čo hovorí, ale celým svojim konaním, ba celou svojou osobnou históriou je Ježiš oznámením Boha. V ňom je Boh s nami. Ako Božie sebazdelenie bol Ježiš označený ako Slovo, ktoré sa stalo telom".[112]
Katolicizmus: "má byť poznaný a jeho poznaním majú byť všetci ľudia zachránení – to chce Boh[...]. Preto je nevyhnutné, aby Kristus bol hlásaný všetkým národom a všetkým ľuďom, aby tak zjavenie dospelo do všetkých končín sveta".[113]
Tri božie podstaty – Otec, Syn a Duch Svätý, sú podľa Arianizmu tri rozdielne bytosti. Ide o prvé ekumenické vyznanie (do zásahu cisára Konštantína). Arianisti popierali Božstvo Ježiša Krista.
Marción (cca 110 po Kr.) nedokázal nájsť spoločný jazyk pre pomstychtivého boha Starého zákona a mierumilovného boha Nového zákona. Odmietol spisy Starého zákona a učil, že Ježiš nebol Synom Boha Židov. Katolícka encyklopédia považuje stúpencov marcionizmu za "azda najnebezpečnejších nepriateľov, akých kresťanstvo kedy poznalo." Marcionizmus nespochybňoval svätú Trojicu alebo cirkev, ale prepojenie medzi rôznymi tvárami Boha, ktorý mal byť spoločný pre židov aj kresťanov.
V islame je Ježiš (nazývaný Isa) chápaný ako jeden z najvýznamnejších prorokov.
Manicheizmus hovorí, že "nebol nikdy skutočným človekom, vždy bol iba Bohom a zomrel v zdanlivom tele".[114]
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
