From Wikipedia, the free encyclopedia
Grécko-perzské vojny, starogr. Ελληνο-Περσικοί πόλεμοι (Helleno-Persikoi polemoi), bola séria konfliktov medzi Perzskou ríšou a gréckymi mestskými štátmi v období 499 – 449 pred Kr., ktorá vyvrcholila úspešnou snahou Grékov zastaviť perzskú inváziu.[2]
| Grécko-perzské vojny | |||||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
 Perzská invázia do Grécka počas Grécko-perzských vojen | |||||||||
| |||||||||
| Protivníci | |||||||||
| grécke mestské štáty | Staroperzská ríša | ||||||||
| Velitelia | |||||||||
| Leonidas I. † Kimon † Miltiades Themistokles Eurybiades Pausanias Perikles |
Mardonius † Xerxes I. Dareios I. Datis Artafernes Artabazus Megabyzus Hydarnes | ||||||||
| Straty | |||||||||
| nie sú známe | nie sú známe | ||||||||
| nie sú známe | |||||||||
| Zoznam bitiek pred rokom 601 | |||||||||
| Grécko-perzské vojny |
|---|
| Prvé obliehanie Naxosu – Obliehanie Sardisu – Efezos – Ladé – Druhé obliehanie Naxosu – Obliehanie Eretrie – Maratón – Termopyly – Artemision – Salamína – Plataje – Mykalé – Eurymedon – Cyprus |
Perzská, presnejšie Staroperzská ríša bola v 5. storočí pred Kr. regionálna veľmoc s centrom v oblasti dnešného Iránu, zaberajúca územie od Pakistanu na východe po Macedóniu na západe, na juh siahala až do Egypta. V jej hraniciach žila pätina vtedajšej svetovej populácie (20 miliónov ľudí). Išlo o vyspelú civilizáciu, ktorá budovala obchodné cesty, mala rozvinutú architektúru a zaviedla prvý skutočne rozšírený mincový systém na svete. Čo sa týka charakteru vlády, išlo o čisto autokratickú krajinu, ktorej panovník bol považovaný za „jediného vládcu všetkých ľudí na svete“.[3]
Gréci na rozdiel od Peržanov netvorili jednotný štátny útvar či ríšu, boli rozdelení do početných mestských štátov. Napriek tomu ich zjednocoval spoločný pôvod, presadzovanie osobnej slobody jednotlivca a odpor voči autokratickej vláde. To ich výrazne odlišovalo od Staroperzskej ríše.[3]
Perzská ríša koncom 6. stor. pred Kr. rozšírila svoj vplyv až do Malej Ázie, kde na západnom pobreží ležali grécke mestské štáty. Tie sa tak dostali do jej záujmovej sféry. Roku 512 pred Kr. perzský kráľ Dareios I. podnikol výpravu cez Hellespont proti Skýtom. Dal vybudovať drevený most, po ktorom jeho vojsko prešlo do Európy a pozdĺž pobrežia Čierneho mora postupovalo do vnútrozemia Skýtie. Výprava však skončila neúspešne, pretože Dareiovo vojsko nedonútilo Skýtov k otvorenému boju. Využil však príležitosť a ovládol Tráciu. Zvrchovanosť perzského kráľa uznal aj macedónsky vládca Amyntas. Takisto sa na stranu perzského kráľa pridali niektorí vládcovia gréckych miest v Malej Ázii.
Aténčania sa obávali, že Dareios ovládne čiernomorské úžiny, a tým aj dovoz obilia zo severného pobrežia Čierneho mora. Preto podporovali odpor niektorých maloázijských mestských štátov proti Perzii.
V roku 499 pred Kr. vypuklo na západnom pobreží Malej Ázie povstanie iónskych mestských štátov.[4] Na jeho čele stálo mesto Milét, ktorého vládca tyran Aristagoras slúžil perzskému vládcovi. V roku 494 pred Kr. utrpelo povstalecké loďstvo porážku v bitke pri Ladé. Po víťazstve Dareios úplne zničil Milét ako odplatu za vypálenie Sárd a ostatné grécke mestá v Malej Ázii sa dostali opäť pod perzskú nadvládu. Navyše sa rozhodol pomstiť gréckym mestským štátom aj v materskom Grécku za podporu, ktorú poskytli povstalcom.
Roku 492 pred Kr. perzský veliteľ Mardonios, Dareiov synovec a zať, podnikol prvú výpravu proti Grécku. Jeho vojsko sa cez Bospor dostalo do Trácie a postupovalo po severnom pobreží Egejského mora. Popri pobreží sa plavilo aj jeho loďstvo. Pri polostrove Atos však jeho polovicu zničila veľká búrka, preto sa Mardonios obmedzil na obsadenie Trácie.
Medzitým Dareios pripravoval ďalšiu výpravu. Najskôr však poslal do gréckych miest poslov, ktorí žiadali „vodu a zem“ na znak podriadenia sa perzskému vládcovi. Časť gréckych miest sa podrobila, v Aténach a Sparte perzských poslov zabili.
Dareios pripravil mohutné loďstvo, v čele ktorého stál skúsený veliteľ a jeho synovec Datis a Dareiov syn Xerxes. Odborného poradcu im robil Hippias, vyhnaný syn aténskeho tyrana Peisistrata. Tentokrát sa neplavilo perzské loďstvo pozdĺž pobrežia, ale priamo cez Egejské more k ostrovu Eubója, kde Peržania zničili mesto Eretria. Potom sa perzské vojsko vylodilo v Atike, na planine blízko mestečka Maratón. Aténsky veliteľ Miltiades presadil plán okamžitého útoku na perzské vojsko. Aténski hopliti svojimi dlhými kopijami zaútočili na perzské ľahké oddiely a pretože obávaná perzská jazda sa ešte nevylodila, Aténčania zatlačili nepriateľa do mora. Na strane Aténčanov bojovali obyvatelia mesta Plataje. Peržanom hrozilo, že im Aténčania podpália lode, preto urýchlene stiahli svojich vojakov a odplávali preč. Pokúsili sa oboplávať aj mys Sunion, aby napadli Atény zo západnej strany, ale aténske vojsko sa urýchlene presunulo od Maratónu k Aténam a Peržania definitívne odplávali preč.
Straty v boji neboli príliš veľké. Na strane Peržanov zahynulo podľa Herodota 6400 vojakov, Aténčania mali 192 padlých.
Bitka pri Maratóne znamenala významné víťazstvo gréckych slobodných občanov nad despotickým štátom. Stala sa symbolom hrdinstva prostých aténskych občanov voči obrovskej orientálnej ríši. Po víťazstve aténsky bežec hneď po boji prebehol vzdialenosť z Maratónu do Atén (asi 42 kilometrov), na námestí (gr. agora) oznámil občanom „Zvíťazili sme!“ a padol mŕtvy na zem. Na pamiatku tejto udalosti bol do moderných olympijských hier zavedený beh maratón, ktorý má symbolickú dĺžku 42 195 metrov.
Roku 485 pred Kr. zomrel kráľ Dareios a na trón nastúpil jeho syn Xerxes I. Niekoľko rokov sa pripravoval na novú odvetnú výpravu proti Grécku.
Xerxes svoje obrovské vojsko previedol cez Hellespont po pontónových mostoch do Európy a v Trácii urobil jeho prehliadku. Grécky historik Hérodotos, ktorý vo svojom diele Dejiny opísal celý konflikt medzi Grékmi a Peržanmi, uviedol, že vojsko Peržanov malo asi 1 700 000 pešiakov a 1700 lodí, takže spolu s námorníkmi, zásobovacími oddielmi, služobníctvom a ďalšími húfmi dosahoval počet ľudí v ňom viac ako päť miliónov.[5] Opäť postupovalo pozdĺž severného pobrežia Egejského mora, na polostrove Atos dal Xerxes prekopať šiju, aby jeho loďstvo neohrozovali búrky, zúriace na juhu polostrova.
Proti perzskému útoku sa Gréci zjednotili, hoci niektoré grécke mestá stáli na strane Peržanov. Pôvodne sa chceli brániť v Tesálii v severnom Grécku, ale napokon sa stiahli k priesmyku v Termopylách. Aténske loďstvo sa rozmiestnilo pri myse Artemision na severe ostrova Eubója. Sparťania poslali do boja len tristo vojakov, ktorým velil kráľ Leónidas I., s nimi tam ostali bojovníci z Tespií a Téb, ktorých bolo asi 800.[6] Ostatné grécke vojsko sa stiahlo až na Korintskú šiju.
Peržania nemohli naplno rozvinúť svoju vojenskú silu, pretože pri Termopylách (gr. „Teplé brány“) bola úzka cesta, z jednej strany lemovaná nepriechodnými horami, z druhej strany boli močiare a more. Sparťania sa 3 dni hrdinsky bránili a odolávali dovtedy, kým Grék Efialtes neprezradil Peržanom tajný chodník cez hory, ktorým sa dostali za chrbát Sparťanov. V nasledujúcom boji všetci Sparťania zahynuli.
Na pamiatku hrdinského odporu Sparťanov postavili padlým pomník s veršami:
V novoveku sa obyvatelia miest Tespie a Téby cítili zabudnutí, hoci rovnako statočne bojovali proti Peržanom, preto bol v Termopylách postavený pomník aj padlým z týchto miest.
Zároveň pri Artemisiu prebiehala celé dva dni námorná bitka so striedavými úspechmi.[6] Po porážke Sparťanov v Termopylách sa grécke loďstvo stiahlo k ostrovu Salamína.
Peržanom sa otvorila cesta do stredného Grécka. Obyvatelia Atén sa vysťahovali na ostrov Salamína a Aegina. Nepriateľské vojsko prešlo bez boja Atikou a vpadlo do Atén.[6] Tie spustošilo a vyplienilo, znesvätiac aténske chrámy.
V roku 480 pred Kr. pokračovali námorné boje pri Salamíne. Sparťania sa chceli stiahnuť na obranu Peloponézu, ale aténsky veliteľ Themistokles presadil, že sa námorné vojsko, pôvodne tvorené 270 trirémami,[6] sústredilo na boj pri Salamíne. Perzské početnejšie (pôvodne 1200), no ťažké a neobratné lode podľahli menším a rýchlejším gréckym lodiam. Xerxes sa z obavy, aby nestratil všetko vojsko, stiahol do Ázie, ale v Grécku ponechal Mardonia so silnými oddielmi, ktoré prezimovali v strednom Grécku a v roku 479 pred Kr. opäť pustošili Atiku a Atény. Na pomoc Aténčanom nakoniec prišli Sparťania, ktorých viedol Pausanias a v bitke pri Platajach bol v roku 479 pred Kr. Mardonios porazený. Gréci sa zmocnili aj bohatej koristi, ktorú Peržania ulúpili v Grécku. Na znamenie vďaky venovali desatinu získaných pokladov bohovi Apolónovi v Delfách a ďalším bohom.
Námorné boje sa preniesli k pobrežiu Malej Ázie. Spartský kráľ Leótychidas II. a aténsky veliteľ Xantippos porazili zvyšky perzského loďstva pri myse Mykalé. Odvtedy sa grécki spojenci pokúšali oslobodiť Maloázijských Grékov spod perzskej nadvlády.
V roku 478 pred Kr. vznikol Délsky námorný spolok, v ktorom sa postupne spojilo asi 400 gréckych mestských štátov, aby sa bránili pred útokmi Peržanov a na ochranu gréckych miest pred Peržanmi. Roku 469 pred Kr. aténsky veliteľ Kimón, Miltiadov syn, zvíťazil v bitke pri Eurymedóne a roku 450 pred Kr. v bitke pri cyperskej Salamíne. Aténčania chceli zasiahnuť aj proti perzskej nadvláde v Egypte a poslali tam vojsko, ktoré však bolo roku 454 pred Kr. porazené.
V roku 449 pred Kr. uzavreli obe strany tzv. Kalliov mier,[6] ktorý sa nazýva podľa aténskeho vyslanca, ktorý viedol mierové rokovania. Perzský kráľ Artaxerxes I. (465-425 pred Kr.) uznal nezávislosť maloázijských gréckych miest a Egejské more ako záujmovú sféru Grékov, Gréci sa zriekli zásahov proti Perzskej ríši.
Grécko-perzské vojny podrobne opísal grécky historik Hérodotos vo svojom diele Dejiny ako boj vyspelej gréckej civilizácie proti barbarskej civilizácii Peržanov. Okrem toho sa grécke víťazstvo stalo námetom divadelných hier (napr. grécky dramatik Aischylos - Peržania) a symbolom hrdinstva malých gréckych mestských štátov proti obrovskému kolosu.
Konečné víťazstvo gréckych mestských štátov, ktorých zriadenie bolo prvým zárodkom demokracie, nad autokraticky riadenou Perzskou ríšou malo zásadný kultúrny i politický dopad. Grécka kultúra tak dostala možnosť zásadne ovplyvniť celé európske dejiny.[7]
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
