From Wikipedia, the free encyclopedia
Goldbachova domnienka je jedným z najstarších a najznámejších nevyriešených problémov teórie čísel a celej matematiky. Domnienka tvrdí, že:
Táto hypotéza bola overená pre všetky párne čísla menšie ako 4 × 1018.[1] Napriek značnému úsiliu však ešte nikto nedokázal tvrdenie pre všetky párne čísla.
Goldbachove číslo je prirodzené číslo, ktoré sa dá vyjadriť ako súčet dvoch nepárnych prvočísiel.[2] Keďže 4 je jediné párne číslo väčšie ako 2, ktoré potrebuje 2, ak ju chceme zapísať ako súčet dvoch prvočísiel, Goldbachovu domnienku môžeme formulovať aj nasledovne: Každé párne číslo väčšie ako 4 je Goldbachove číslo.
Vyjadrenie daného párneho čísla ako súčet dvoch prvočísiel sa nazýva Goldbachov rozklad tohto čísla. Nižšie sú uvedené príklady Goldbachových rozkladov pre niektoré párne čísla:
Počet spôsobov, ktorými sa 2n dá zapísať ako súčet dvoch prvočísiel (pre n začínajúce od 1) je:
7. júna 1742, nemecký matematik Christian Goldbach napísal list Leonhardovi Eulerovi (list č. XLIII),[4] v ktorom navrhol takúto domnienku:
Na okraj listu potom ešte dopísal túto domnienku:
Je nutné podotknúť, že Goldbach považoval aj 1 za prvočíslo - táto konvencia sa v súčasnej matematike nepoužíva. Nie je známe, či sú dve spomínané domnienky ekvivalentné, ale zdá sa, že to v tom čase nebol hlavný problém. Moderná verzia Goldbachovej domnienky na okraji znie:
Euler odpovedal v liste z 30. júna 1742, a pripomenul Goldbachovi ich staršiu diskusiu (nem. „…so Ew vormals mit mir communicirt haben…“), v ktorej Goldbach poznamenal, že jeho prvá domnienka (nie tá na okraji) vyplýva z nasledujúceho tvrdenia
čo je tým pádom tiež Goldbachova domnienka.
V liste z 30. júna 1742, Euler napísal:
nem. „Dass … ein jeder numerus par eine summa duorum primorum sey, halte ich für ein ganz gewisses theorema, ungeachtet ich dasselbe nicht demonstriren kann.“ ("To ... že každé párne číslo je súčet dvoch prvočísel považujem za úplne zaručene pravdivé, hoci to neviem dokázať.")[5][6]
Práve táto tretia verzia má tvar, v ktorom sa domnienka formuluje dnes. Je tiež známa ako „silná“, „párna“, alebo „binárna“ Goldbachova domnienka, keď ju chceme odlíšiť od slabšieho tvrdenia, dnes známeho ako „slabá“ Goldbachova domnienka, „nepárna“, alebo „ternárna“ Goldbachova domnienka. Táto slabá domnienka tvrdí, že všetky nepárne čísla väčšie ako 7 sa dajú vyjadriť ako súčet troch nepárnych prvočísiel, a zdá sa, že bola dokázaná v roku 2013.[7][8] Slabá domnienka vyplýva zo silnej, pretože ak n – 3 je súčet dvoch nepárnych prvočísiel, potom pridaním trojky dokážeme nn vyjadriť ako súčet troch nepárnych prvočísiel. Nie je známe, či platí aj opačná implikácia, teda či zo slabej domnienky vyplýva silná.
Pre malé hodnoty n, môžeme skúsiť overiť Goldbachovu domnienku priamo. Napríklad, Nils Pipping v roku 1938 prácne overil, že domnienka je pravdivá pre n ≤ 105.[9] S príchodom počítačov sa domnienku podarilo overiť pre mnoho ďalších hodnôt n; T. Oliveira e Silva bežal distribuovaný výpočet, ktorý overil domnienku pre n ≤ 4 × 1018 (a dvakrát overil pre n ≤ 4 × 1017) v roku 2013. Jeden rekord z tohto vyhľadávania je, že 3,325,581,707,333,960,528 je najmenšie číslo, ktoré nemá Goldbachov rozklad s prvočíslami menšími ako 9781.[10]
Pomocou Vinogradovej metódy, Chudakov,[11] Van der Corput,[12] a Estermann[13] ukázali, že takmer všetky párne čísla sa dajú zapísať ako súčet dvoch prvočísiel (v tom zmysle, že podiel čísel, ktoré sa dajú zapísať sa pre n idúce do nekonečna blíži k 1). V roku 1930, Lev Schnirelmann ukázal,[14][15] že všetky prirodzené čísla väčšie než 1 sa dajú zapísať ako súčet najviac C prvočísiel, kde C je efektívne vypočítateľná konštanta (pozri Schnirelmannova hustota). Schnirelmannova konštanta je najmenšie číslo C s touto vlastnosťou. Schnirelmann sám dokázal, že C < 800,000. Tento výsledok postupne zlepšilo mnoho autorov, až Olivier Ramaré, ktorý v roku 1995 ukázal, že každé párne číslo n ≥ 4 je v skutočnosti súčet najviac šesť prvočísiel. Najlepší známy výsledok v súčasnosti vyplýva z dôkazu slabej Goldbachovej domnienky Haralda Helfgotta[16], z ktorej priamo vyplýva, že každé párne číslo n ≥ 4 je súčet najviac štyroch prvočísiel.[17][18]
Chen Jingrun ukázal v roku 1973 pomocou metódy preosievania, že každé dostatočne veľké párne číslo sa dá zapísať ako súčet dvoch prvočísiel alebo ako súčet prvočísla a poloprvočísla (čísla, ktoré je súčinom dvoch prvočísiel).[19]
V roku 1975, Hugh Montgomery a Robert Charles Vaughan ukázali, že "väčšina" párnych čísel sa dá vyjadriť ako súčet dvoch prvočísel. Presnejšie: ukázali, že existujú kladné konštanty c a C také, že pre všetky dostatočne veľké čísla N, je skoro každé párne číslo menšie ako N súčtom dvoch prvočísiel, pričom počet výnimiek je nanajvýš. Teda množina čísiel, ktoré nie sú súčtom dvoch prvočísiel má hustotu nula.
Linnik ukázal v roku 1951 existenciu konštanty K takej, že každé dostatočne veľké párne číslo je súčtom dvoch prvočísiel a najviac K mocnín 2. Roger Heath-Hnedé a Jan-Christoph Schlage-Puchta v roku 2002 dokázali, že tvrdenie platí pre K = 13[20] a Pintz a Ruzsa v roku 2003 dokázali, že tvrdenie platí už pre K = 8.[21]
Tak ako pri mnohých ďalších slávnych domnienkach v matematike, existuje množstvo údajných dôkazov Goldbachovej domnienky. Žiadny však nebol overený a prijatý matematickou komunitou.
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.