Dejiny Poľska
From Wikipedia, the free encyclopedia
Dejiny Poľska zahŕňajú históriu súčasného Poľska, ktorá sa začala formovať príchodom prvých Slovanov na územie južne od Baltského mora. Územie Poľska sa počas storočí svojej existencie výrazne menilo. Svoju maximálnu rozlohu dosiahlo po vládnutí dynastií Piastovcov a Jagelovcov v Republike oboch národov. V tom čase predstavovalo Poľsko pre kresťanov i židov útočisko – Kališský štatút z roku 1264 im garantoval osobnú a náboženskú slobodu. Pre Slovensko malo významný dopad zapojenie sa poľského panovníka Jána III. Sobieskeho do bitky pri Viedni.
Deleniu Poľska medzi Ruskú ríšu, Prusko a Rakúsko-Uhorsko v 18. storočí predchádzalo storočie úpadku, ale aj pokusov o reformy – 3. mája 1791 tu vznikla prvá európska písaná ústava založená na princípoch delenia moci medzi zákonodárnu a výkonnú zložku. Nasledovali neúspešné povstavnia, z ktorých najvýznamnejšie sa odohrali v rokoch 1794, 1831 a 1863.
Po prvej svetovej vojne vznikla Druhá poľská republika, nezávislý poľský štát, ktorý zanikol v septembri 1939 po invázii Nacistického Nemecka zo západu a Sovietskeho zväzu z východu. Na poľskom území nacisti založili koncentračné tábory, sovieti masakrovali v Katyni. Armija Krajowa sa počas Varšavského povstania pokúsila oslobodiť hlavné mesto.[1]
Po druhej svetovej vojne sa Poľsko stalo súčasťou Východného bloku ako Poľská ľudová republika a jeho územie sa opäť zmenilo. V rokoch 1956 a 1970 sa v Poľsku odohrali veľké demonštrácie robotníkov. V roku 1978 bol za pápeža zvolený Ján Pavol II., ktorý rok na to navštívil Poľsko. V auguste 1980 vznikli prvé uznané nezávislé odbory, Solidarita, ktorá zvíťazila vo voľbách 4. júna 1989. Tento vývoj odštartoval proces demokratizácie a hospodárskych reforiem, ktoré umožnili tretej poľskej republike vstúpiť v roku 1999 do NATO a následne v roku 2004 do Európskej únie.