Bitka o Stalingrad
významná bitka počas druhej svetovej vojny / From Wikipedia, the free encyclopedia
Bitka o Stalingrad (iné názvy: stalingradská bitka, bitka pri Stalingrade) bolo ozbrojené stretnutie na juhozápade európskej časti Sovietskeho zväzu, v ktorom bojovali vojská Osi, predovšetkým nacistického Nemecka, Rumunska, Maďarska a Talianska, proti sovietskym silám. Bojové operácie prebiehali vo vysokom tempe viac než šesť mesiacov od 21. augusta 1942, keď sa začal útok na mesto, do 2. februára 1943, keď sa vzdali posledné zvyšky nemeckých síl obkľúčených v meste Stalingrad (dnes Volgograd). Dobytie Stalingradu malo byť jedným z čiastkových cieľov pre postup nemeckej ofenzívnej kampane južným smerom na Kaukaz. Bitka bola jedným z rozhodujúcich momentov v bojoch na východnom fronte[2] a celej druhej svetovej vojny. Bola jednou z najkrvavejších a najväčších bitiek a v histórii vojenstva vôbec, keďže v jednotlivých etapách bitky bojovalo na oboch stranách dovedna vyše 2 milióny vojakov, 2 000 tankov, do 25 000 delostreleckých zbraní a 2 300 lietadiel[3]. V dôsledku sovietskej zimnej protiofenzívy padla do obkľúčenia a neskôr bola zničená veľká skupina nemecko-rumunských vojsk o sile asi 300 000 mužov.
Bitka o Stalingrad | |||||||
---|---|---|---|---|---|---|---|
Súčasť bojov východného frontu cez druhú svetovú vojnu | |||||||
Útok sovietskej pechoty v ruinách mesta február 1943 | |||||||
| |||||||
Protivníci | |||||||
Sovietsky zväz | Nemecko Taliansko Rumunsko Maďarsko Chorvátsko | ||||||
Velitelia | |||||||
G. K. Žukov A. M. Vasilevskij N. N. Voronov (koordinátori Stavky) S. K. Timošenko (Juhozápadný front) K. K. Rokossovskij (Donský front) A. I. Jeriomenko (Stalingradský front) V. I. Čujkov (62. armáda) R. J. Malinovskij (2. gardová armáda) |
M. von Weichs (Skupina armád B) E. von Manstein (Skupina armád Don) F. Paulus (6. armáda) H. Hoth (4. tanková armáda) W. von Richthofen (4. letecká armáda) P. Dumitrescu (3. rumunská armáda) C. Constantinescu (4. rumunská armáda) I. Gariboldi (8. talianska armáda) G. Jany (2. maďarská armáda) | ||||||
Sila | |||||||
Stalingradský front Juhozápadný front Donský front Na začiatku: 187 000 mužov 2 200 diel 400 tankov 300 lietadiel Počas sovietskej ofenzívy: 1 103 000 mužov 15 501 diel 1 463 tankov 1 115 lietadiel |
Skupina armád B neskôr Skupina armád Don: Na začiatku: 270 000 mužov 3 000 diel 500 tankov 600 lietadiel Počas sovietskej ofenzívy: 1 011 000 mužov 10 250 diel 675 tankov 732 lietadiel | ||||||
Straty | |||||||
Spolu okolo 1 200 000 mŕtvych, nezvestných a ranených. Obranná fáza bitky: (17. júl – 18. november) 323 856 mŕtvych alebo zajatých 319 986 ranených najmenej 40 500 mŕtvych civilistov Útočná fáza bitky: (19. november – 2. február) 154 885 mŕtvych a nezvestných 330 892 ranených[1] |
1 050 000 mŕtvych, zranených alebo zajatých | ||||||
Zoznam bitiek 2. svetovej vojny | |||||||
Východný front |
---|
Barbarossa – Pokračovacia vojna – Za polárnym kruhom – Leningrad – Rostov – Moskva – Sevastopoľ – Kerč-Feodosia - 2. Charkov – Voronež-Vorošilovgrad – Ržev-Viazma – Stalingrad – Kaukaz – Ržev-Syčovka – Velikije Luki – Ostrogošsk-Rossoš – Voronež-Kastornoje – 3. Charkov – Kursk – Smolensk – Donbas – Dneper – Pravobrežná Ukrajina – Leningrad-Novgorod – Krym – Bagration – Ľvov-Sandomierz – Jassy-Kišinev – Východné Karpaty – Pobaltie – Kurónsko – Laponsko – Rumunsko – Bulharsko – Debrecín – Kosovo – Belehrad – Budapešť – Visla-Odra – Západné Karpaty – Východné Prusko – Horné Sliezsko – Dolné Sliezsko – Viedeň – Berlín – Praha |
Bojové operácie možno rozdeliť na dve fázy. Prvá fáza sa začala 17. júla 1942 radom ťažkých bojov medzi Donom a Volgou, pri ktorých sovietske sily utrpeli rad porážok, no neumožnili Nemcom dostatočne rýchlo postúpiť. V rozhodujúcom momente nemecké velenie rozdelilo svoje sily na dve časti. Skupina armád A sa pokúsila preraziť na Kaukaz a Skupina armád B mala prekročiť Volgu v oblasti Stalingradu a dosiahnuť pobrežie Kaspického mora. V oblasti mesta Stalingrad (dnes Volgograd) sa následne rozpútali ťažké pouličné boje trvajúce niekoľko mesiacov. Začiatkom zimy 19. novembra 1942 sovietske velenie zorganizovalo pre Nemcov nečakanú protiofenzívu, v dôsledku ktorej uviazla v meste a jeho okolí celá nemecká 6. armáda a časti ďalších jednotiek. Výsledkom protiofenzívy bola strata asi 1 050 000[4] vojakov Osi (600 000 Nemcov, 200 000 Rumunov, 130 000 Talianov a 120 000 Maďarov padlo, bolo ranených alebo zajatých[5]). V dôsledku toho stratilo nacistické Nemecko na fronte dovtedajšiu strategickú iniciatívu, ktorú už nikdy viac nedosiahlo. Pre Sovietsky zväz, ktorý v bojoch utrpel rovnako ťažké straty (okolo 1 200 000 mŕtvych, nezvestných a ranených[1]) bolo víťazstvo počiatkom oslobodzovania strateného územia a viedlo k celkovému víťazstvu v roku 1945.