Ateizmus
absencia viery v existenciu Boha alebo bohov / From Wikipedia, the free encyclopedia
Ateizmus (iné názvy: pejoratívne bezbožnosť; expresívne bohaprázdnosť, neznabožstvo, neznajbožstvo; z gr. atheos = bezbožný (a = ne- + theos = boh) môže byť:[1][2][3]
- v najširšom zmysle absencia viery v existenciu boha alebo bohov
- v užšom zmysle odmietnutie viery, že Boh alebo bohovia existujú
- v najužšom zmysle presvedčenie, že žiaden boh/bohovia neexistujú
- slabá forma ateizmu zvykne byť zamieňaná s: nezastávaním žiadneho konkrétneho postoja ohľadom existencie boha či bohov (teda apateizmus), odmietaním možnosti dokázať alebo vyvrátiť existenciu boha (teda agnosticizmus), alebo s odmietaním zmysluplnosti vety „Boh existuje“ (teda ignosticizmus)
- pôvodne: popieranie uznávaných vládnucich bohov (napríklad keď prví kresťania odmietali vykonávať kult pohanských bohov)
Zástanca ateizmu sa nazýva ateista (iné názvy: neverec, neveriaci; pejoratívne bezbožník; expresívne bohaprázdnik, neznaboh, neznajboh). Za protiklad ateizmu sa najčastejšie považuje teizmus, čo je v najširšom zmysle viera, že existuje minimálne jeden boh.[4]
Výraz ateizmus používali už grécki básnici v 5. storočí pred Kr., v zmysle ἄθεος (atheos) – "bez boha (bohov)". V staroveku mal viaceré použitie ako urážlivé označenie tých, ktorí odmietali bohov uctievaných väčšinovou spoločnosťou, ktorí boli bohmi opustení, alebo tých, ktorý neboli v žiadnom záväzku v zmysle viery/uctievania bohov. Pojem označoval sociálnu kategóriu vytvorenú ortodoxnými religionistami, do ktorej bol zaradený každý, kto nezdieľal ich náboženské predstavy.[5] Obsahovo bližšie súčasnej podobe sa objavil prvý krát v 16. storočí.[6] So šírením voľnomyšlienkárstva, vedeckého skepticizmu a následnému vzostupu kritiky náboženstva sa jeho použitie obsahovo postupne zužovalo. Prvé osobnosti, ktoré sa samé identifikovali ako ateisti žili v 18. storočí počas osvietenstva.[6] Francúzska revolúcia, známa svojim "bezprecedentným ateizmom," bola prvou veľkou politickou zmenou v dejinách, ktorá obhajovala zvrchovanosť ľudského rozumu.[7]
Argumenty podporujúce ateizmus sú široké: od vedeckých a filozofických až po sociálne či historické. Logické či rozumové dôvody pre nevieru v boha/bohov zahrňujú argumenty ako chýbanie empirických dôkazov,[8] problém zla a ďalšie morálne argumenty, argument z nekonzistentných odhalení, odmietanie konceptov, ktoré nemôžu byť falzifikovateľné, či argument z neviery.[9][10] Neveriaci tvrdia, že ateizmus lepšie prechádza testom Occamovej britvy ako teizmus a že každý sa narodí bez viery v božstvá;[1] z tohto dôvodu argumentujú, že ťarcha dôkazu neleží na ateistoch, ktorý majú dokazovať neexistenciu božstiev, ale na teistoch, ktorí majú poskytnúť dôkazy pre ich existenciu.[10][11] Hoci niektorí ateisti prijali sekulárne filozofie (napr. sekulárny humanizmus, naturalizmus alebo materializmus),[12] neexistuje žiadna ideológia alebo spôsob správania, ku ktorému by sa všetci prikláňali.[13] Podobne nemajú zástancovia ateistického svetonázoru žiadne inštitucionalizované rituály a správanie, ktoré by sa dalo porovnať s rôznymi náboženskými smermi. Ateizmus je inšpirovaný mnohými rozličnými zdôvodneniami, zahrňujúcimi osobné, vedecké, spoločenské, filozofické či historické názory a úvahy.
Keďže koncepcie ateizmu sú rôzne, určiť presné odhady počtu ateistov nie je jednoduché.[14] Podľa medzinárodných prieskumov Win-Gallupovho inštitútu bolo v roku 2012 13% respondentov "presvedčených ateistov",[15] v roku 2015 11%[16]. Starší prieskum British Broadcasting Corporation (BBC) z roku 2004 uvádza zo svetovej populácie 8% ateistov.[17] Ďalšie staršie odhady uvádzajú 2% svetovej populácie, kým nenáboženskí k nim pridávajú ďalších 12%.[18] Podľa týchto prieskumov sú Európa a Východná Ázia oblasťami s najväčším výskytom ateistov. V roku 2015 sa 61% obyvateľov Číny označovalo za ateistov.[19] Výsledky Eurobaromtra z roku 2010 v Európskej únii (EU) ukázali, že 20% jej populácie neverí "v žiaden druh ducha, Boha alebo životnej sily", na čele s Francúzskom (40%) a Švédskom (34%).[20]