From Wikipedia, the free encyclopedia
2S3 Akacija (rus. akacia - akácia; v kóde NATO: SO-152) je pancierovaná sovietska samohybná húfnica kalibru 152 mm. Je určená na ničenie nepriateľskej živej sily, delostreleckých a mínometných batérií, raketometov, tankov a veliteľských stanovíšť.
| 2S3 Akacija | |
|---|---|
 | |
| Základná charakteristika | |
| Posádka | 4 |
| Dĺžka | 7,765 m |
| Šírka | 3,25 m |
| Výška | 3,05 m |
| Hmotnosť | 27,5 t |
| Pancierovanie a výzbroj | |
| Pancierovanie | do 30 mm |
| Hlavná zbraň | 152 mm húfnica 2A33 46 ks munície |
| Sekundárne zbrane | guľomet PKT kalibru 7,62 mm |
| Pohon a pohyb | |
| Pohon | dvanásťvalcový V-59U 382 kW 520 hp |
| Odpruženie | torzné tyče |
| Max. rýchlosť | 60 km/h |
| Pomer výkon/hmotnosť | |
| Dojazd | 500 km |
| Priechodnosť | |
V roku 1965 sa na Ľvovskom cvičisku uskutočnili veľké manévre, do ktorých sa zapojilo okrem inej techniky samohybné delostrelectvo z čias druhej svetovej vojny - SU-152, SU-100 a IS-2, ako aj vlečné delostrelectvo z povojnového obdobia. Na vojenské podujatie boli pozvaní traja hlavní špecializovaní konštruktéri z Konštrukčnej kancelárie Volgogradského traktorového závodu - Igor Gavalov, Fedor Petrov a Georgij Efimov, namiesto ktorého dorazil jeho prvý zástupca Jurij Tomašov.
Bojová technika bola v rámci cvičenia testovaná sedem dní po sebe, vo dne aj v noci. V prípade delostrelectva sa jednoznačne preukázalo, že jeho parametre absolútne nespĺňali požiadavky vtedajších potrieb. Hlavným dôvodom bol extrémne malý uhol elevácie samohybných zbraní, v dôsledku čoho nebolo možné viesť paľbu na veľkú vzdialenosť a s dostatočnou účinnosťou. Preto bola vypracovaná správa, v ktorej sa konštatovalo, že delostrelectvo z čias druhej svetovej vojny nespĺňa podmienky moderného boja, a že je potrebné vytvoriť nové samohybné húfnice s veľkým elevačným uhlom a zvýšenou rýchlosťou paľby. Na základe toho bol prijatý výnos Rady ministrov ZSSR, ktorým bol nariadený vývoj štyroch nových delostreleckých systémov - samohybnej húfnice 2S2 Fialka kalibru 122 mm, samohybnej húfnice 2S1 Gvozdika kalibru 122 mm, samohybnej húfnice 2S3 Akacija kalibru 152 mm a samohybného mínometu 2S4 Ťuľpan kalibru 240 mm.[1]
V rámci urýchlenia vývoja 2S3 bola použitá hlaveň z vlečnej húfnice D-20, ktorá bola pre potreby montáže na nový podvozok upravená na verziu D-22. Bola umiestnená na pásovom podvozku GM-123 z protilietadlového raketového systému 2K1 Krug.
Prvé dve experimentálne vozidlá vznikli už koncom roku 1968. Počas testovania sa však objavilo niekoľko vážnych nedostatkov, z ktorých najvážnejším bola silná kontaminácia bojového priestoru plynmi unikajúcimi po výstrele. Pre rovnaký nedostatok neprešli testom ani ďalšie štyri prototypy postavené do leta 1969. Po zlepšení ventilačného systému bol tento problém vyriešený a prvá séria strojov bola vyrobená už v roku 1970. Po ukončení všetkých typov skúšok bola samohybná húfnica 2S3 v roku 1971 zaradená do výzbroje.
Sériová výroba húfnic 2S3 Akacija prebiehala až do roku 1993 a celkovo ich bolo vyrobených približne 4 000 kusov. Okrem Sovietskeho zväzu sa nachádzali vo výzbroji ďalších 25 krajín.[2]
Pohybové ústrojenstvo je tvorené na každej strane šiestimi pojazdovými kolesami s hnacím kolesom vpredu a napínacím kolesom vzadu. 2S3 poháňa dvanásťvalcový dieselový motor V-59U s maximálnym výkonom 382 kW (500 koní), ktorý sa nachádza v pravej prednej časti. Ten umožňuje Akaciji vyvinúť na ceste maximálnu rýchlosť 60 km/h a v teréne 25 - 30 km/h. Vozidlo dokáže prekonať zvislú prekážku o výške 0,7 m a zákopy so šírkou 3 m. Zvláda svah s uhlom stúpania 30°. Osádku vozidla tvorí vodič, ktorý sedí vpredu vľavo, strelec, veliteľ a nabíjač, ktorí sedia v zadnej časti.
Čelo korby je vyrobené z valcovaných plechov hrúbky 30 mm, veža a ostatné časti korby z valcovaných plechov hrúbky 15 mm.
Kanón má odmer 360° a námer sa pohybuje v rozsahu od -4° po 60°. Na streľbu sa používajú sa trieštivotrhavé granáty OF-540 a OF-25 s dostrelom 17,4 km alebo raketové granáty s dostrelom 25 km. Akacija môže vystreľovať aj niekoľko druhov protipancierových granátov ako BP-540, ktorý na vzdialenosť tri kilometre prerazí pancier hrúbky 250 mm, či Br-540 ktorý prerazí 120 mm pancier na vzdialenosť kilometra. Môže tiež viesť paľbu jadrovou muníciou o sile 1 kT. Rýchlosť paľby je 3-4 rany za minútu, za desať minút je to potom 30 výstrelov. Ak je húfnica zakopaná v palebnom postavení a má pridelených ďalších dvoch mužov, rýchlosť paľby môže byť vyššia. Doplnkovú výzbroj predstavuje guľomet PKT kalibru 7,62 mm, ktorý sa nachádza nad prielezom veliteľa.
Počas vojny v Afganistane sa mimoriadne dobre osvedčili samohybné húfnice 2S1 Gvozdika a 2S3 Akacija. Vďaka veľkej palebnej sile, manévrovateľnosti a balistickej ochrane sa tieto vozidlá stali na bojisku nepostrádateľnými. Typickým príkladom použitia húfnic 2S3 Akacija bola palebná podpora pri operácii v provincii Baghlan v roku 1985. Plánom operácie bolo dôsledne sústrediť paľbu na front s dĺžkou 1,5 km a do hĺbky 3 km.[3]
Pri okupácii Ukrajiny nasadilo Rusko do bojov húfnice 2S3 Akacija. Za prvý rok vojny stratilo Rusko minimálne 103 týchto húfnic.[4]
Alžírsko
Angola
Arménsko
Azerbajdžan
Bielorusko
Gruzínsko
Južný Sudán
Kazachstan
Kongo
Kuba
Rusko - armáda mala k januáru 2018 v prevádzke 800 húfnic 2S3M1 a M2 a námorníctvo malo v prevádzke 50 kusov.
Sýria
Ukrajina - k januáru 2018 prevádzkovala 235 húfnic 2S3.[6]
Uzbekistan
VietnamSeamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
