From Wikipedia, the free encyclopedia
Šógunat Ašikaga (iné názvy: Šógunát Muromači, Bakufu Ašikaga, Bakufu Muromači; jap.足利幕府 - Ašikaga bakufu), trval od roku 1336 do roku1573, bola feudálna militantná diktátorská vláda riadená šógunmi z rodiny Ašikaga.
 |
| Dejiny Japonska |
|
Toto obdobie je známe aj ako obdobie Muromači, ktoré dostalo svoje meno podľa kjótskej štvrti Muromači , kde si založil svoje sídlo tretí šógun Jošimicu. Táto rezidencia dostala prezývku "Hana no Gošo" (花の御所) ale "Kvetinový palác" (postavený v roku 1379) pre nadbytok kvetín v jej okolí.
Počas obdobia Kamakura (1185–1333), sa klan Hódžó tešil absolútnej moci nad Japonskom. Tento monopol moci, ako aj nedostatok území na odmeňovanie po porážke mongolskej invázie, viedli k nevôli medzi vazalmi Hódžó. Nakoniec v roku 1333 Cisár Go-Daigo prikázal lokálnym vládnucim vazalom postaviť sa vláde Hódžó v prospech cisárskej reštaurácie – v reštaurácii Kemmu.
Bakufu Kamakura nariadila Takaudžimu Ašikaga postaviť sa a zastaviť povstanie. Z dôvodov, ktoré sú nejasné no pravdepodobne preto, že Ašikaga bol de facto vodca klanu Minamoto (ktorý stratil moc), kým klan Hódžó pochádzal z klanu Taira , ktorý klan Minamoto porazil, sa Ašikaga obrátil proti bakufu Kamakura a bojoval za záujmy cisárskeho dvoru.
Po úspešnom zvrhnutí bakufu Kamakura v roku 1336, založil Takaudži Ašikaga svoju vlastnú bakufu v Kjóte.
Po tom ako sa Takaudži Ašikaga vymenoval za šóguna, vznikla hádka s cisárom Go-Daigom o tom ako vládnuť krajine. Táto hádka viedla Takaudžiho k tomu, že Jutahito, druhý syn cisára Go-Fušimiho, bol vyhlásený za cisára Kómjó. Go-Daigo ušiel a krajina bola rozdelená na Severný dvor (v priazni Kómjóa a Ašikagu) a Južný dvor (v priazni Go-Daiga). Toto obdobie Severného a Južného dvoru (Nanboku-čó) pokračovalo 56 rokov, až do roku 1392, keď Južný dvor sa vzdal a prijal nadvládu Jošimicua Ašikagu.
Aj preto, že Takaudži Ašikaga založil svoj šógunát popri cisárovi, na rozdiel od predchádzajúceho šógunátu Kamakura, Ašikaga sa výraznejšie delil o vládu s cisárom ako šógunát Kamakura. To bol dôvod, prečo bol slabší ako šógunát Kamakura alebo Tokugawský šógunát. Centralizovaný vazalský systém zaužívaný v Kamakura bol nahradený vysoko decentralizovaným systémom daijmjóv (lokálnych pánov) a vojenská moc šógunátu Ašikaga silno závisela na lojalite daimjóv.
V týchto dobách bolo rozšírené pirátstvo, keď japonskí piráti, ktorí sa niekedy zaoberali aj obchodom, napadali prímorské osady v Kórei a Číne. Číňania ich označovali ako ‘wakó’ (“japonský zlodej“). Jošimicuovi Ašikaga sa podarilo ‘wakó‘ potlačiť a Čína následne súhlasila s prijatím japonského posolstva a znovuotvorením obchodu, z čoho Jošimicuovi plynuli výrazné zisky.[1]
Vzájomné spory daimjóv v snahe o získanie moci vo vojne Ónin rástli, až vyústili do otvoreného vojnového stavu v neskorom období Muromači tiež známom aj ako obdobie Sengoku.
Keď bol posledný skutočný šógun Ašikaga Jošiteru zavraždený v roku 1565 ambicióznym daimjóm Nobunagom Oda, tento sa chytil príležitosti a ustanovil Jošiteruovho brata Jošiakiho Ašikaga za pätnásteho Ašikagaského šóguna. No Jošiaki bol iba bábkový šógun.
Ašikagaský šógunát bol úplne zničený v roku 1573, keď Nobunaga vypudil Jošiakiho z Kjóta, keď sa tento zo zlosti, že nemá skutočnú moc, postavil proti svojmu patrónovi. Na začiatku Jošiaki ušiel na Šikoku. Následne Jošiaki hľadal a dostal ochranu od klanu Móri na západe Japonska. Nakoniec Hidejoši Tojotomi požiadal Jošiakiho, aby ho akceptoval ako adoptívneho syna a šestnásteho Ašikagaského šóguna, no Jošiaki to odmietol.
Rodina Ašikaga prežila šestnáste storočie a jej vetva sa stala daimjóm rodiny v oblasti Kicuregawa.
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.