Tohoto sa ja nechytám, takúto prácu ja konať nebudem!
18. marec 1939 po predložení prvotných požiadaviek Nemecka, ktorými Hitler podmienil vzatie Slovenska pod ochranu Ríše a znamenali praktické obsadenie veľkej časti západného Slovenska a jeho úplné podriadenie Nemecku
Nedávno naši páni dostali do rúk starú knihu, v ktorej boli napísané mestá uhorské i hornouhorské. Tam bolo napísané, koľko vtedy v roku 1840 bolo Židov na Slovensku v mestách. Vo veľkých mestách ako je Žilina, Nitra a iné, bolo vtedy 30-40 Židov. A za sto rokov sa to zdesaťnásobilo! Bolo ich stále viac a akých? Nie na poli, ale v úradoch, v bankách a na všelijakých iných miestach sedeli Židia. Vtedy, keď tri milióny národa mali 62%, vtedy 5% Židov malo 38% národného dôchodku! A ten pomer medzi národom a židovstvom sa stále rozširoval. Bolo by to vyzeralo ešte horšie, keby sme sa neboli vzchopili včas a keby sme sa neboli od nich očistili. A urobili sme to podľa príkazu Božieho: Slovák, zhoď, zbav sa svojho škodcu!
Prejav na cirkevno-národných slávnostiach v Holíči, 16. august 1942.[1]
Toľko ráz som to už povedal a teraz opätovne zdôrazňujem, že my nebojujeme proti Rusom, ale bojujeme proti boľševikom. Dnes na tomto fronte nie sú Rusi, ale boľševici. A ja s boľševikmi ani vtedy nechcem mať nič, keby ten boľševik bol Slovák a tobôž ruský boľševik.
jún 1943
Naša vina tkvie v našej vďačnosti a vernosti voči Nemcom, ktorí nielenže uznávali a schvaľovali existenciu nášho národa a jeho prirodzené právo na nezávislosť a národnú slobodu, ale pomáhali mu aj proti Čechom a Židom, nepriateľom nášho národa. Sme si však celkom istí, že táto „vina“ je v očiach katolíkov našou najväčšou cťou.
Tiso je prekážkou pre národnosocialistický vývoj Slovenska.
Referent nemeckého veľvyslanectva v správe do Berlína, 16. august 1940
V skutočnosti nezávislosť a sloboda Slovenska sú už iba slová bez významu a dá sa z istotou tvrdiť, že Dr. Tisu ponechali vo funkcii iba pre jeho popularitu, a to je okolnosť, ktorú musí mať Nemecko na zreteli, aby nevzbudilo príliš prudké reakcii vo svojej taktike infiltrácie a pacifistického podmaňovania. Otázka je, dokedy mu jeho politické presvedčenie a najmä jeho svedomie kňaza dovolia kráčať ruka v ruke so svojimi národno-socialistickými pánmi. Robí to prirodzene nerád a iba preto, že ho k tomu nútia okolnosti, je presvedčený, alebo aspoň dúfa, že keď ostane pri moci, zachráni, čo sa zachrániť dá, a že uplatňovanie národnosocialistických metód sa neuskutoční do krajných dôsledkov.
Giuseppe Burzio, chargé d’affaires Svätej Stolice na Slovensku, kardinálovi Maglionemu, 5. septembra 1940.[3]
Dr. Tiso sa staval pokiaľ mohol proti zavedeniu tohoto zákona, ale na nátlak zvnútra, predovšetkým zvonka bol veľmi silný a napokon bol nútený sa podvoliť. No iba s podmienkou, že bude mať právo udeľovať výnikmy, ako to skutočne stanovuje paragraf 255 nariadenia. (...) V rozhovore s Dr. Tisom mi neostávalo nič iné, ako vyjadriť poľutovanie, že iných bodoch spomínaného kódexu sa popierajú práva cirkvi a katolíkov a vysloviť vieru, že prezident vhodne využije možnosti, ktoré má, aby sa odčinili alebo zmiernili najzjavnejšie neprávosti.
Giuseppe Burzio, chargé d’affaires Svätej Stolice na Slovensku, kardinálovi Maglionemu o zavedení rasového zákonodárstva, 5. septembra 1940.[4]
Posledné udalosti ukazujú, že Tisa zatlačili do kúta a že skutočnými pánmi na Slovensku sú, po Nemcoch, predseda vlády Dr. Tuka a minister vnútra pán Mach. (...) Obaja bojujú proti Tisovi a vytvoriť mu neudržateľné postavenie. To vysvetluje tvrdošijnosť pri presadzovaní protižidovských perzekúcií do posledných dôsledkov. Nemci z toho ťažia: Tisu ponechávajú vo funkcii pre jeho popularitu a pre ciele zahraničnej propagandy; zároveň naplno podporujú Dr. Tuku a pána Macha, lebo vedia, že sú oduševnenými vykonávateľmi ich rozkazov.
Giuseppe Burzio chargé d’affaires Svätej Stolice na Slovensku, kardinálovi Maglionemu o Tisovej pozícii v čase začiatku deportáci, 31. marca 1942.[5]
Na základe určitých signálov, ktoré som dostal, som ochotný uveriť, že Dr. Tiso sa chce vymaniť z tohoto nešťastného postavenia, hoci aj gestom, ktoré by vzbudilo rozruch, aby zachránil svoju časť, česť Hlinkovu, ako aj celého Slovenska. Ale jeho stúpenci a priatelia ho od toho odradzujú tvrdiac, že sa treba pridržiavať hesla: "Nedať sa vyprovokovať". Možno nechápu, že takým správaním nahrávajú protivníkom, ktorý bez škrupúľ uskutočnia svoje zámery a v príhodnom čase sa zbavia Tisu i jeho priateľov.
Giuseppe Burzio chargé d’affaires Svätej Stolice na Slovensku, kardinálovi Maglionemu o Tisovej pozícii v čase začiatku deportáci, 31. marca 1942.[6]
Telegrafovať Msgr. Burziovi - odpoveďou na jeho telegramy - informovať o krokoch, ktoré sa urobili tu a poveriť ho, aby osobne zakročil u Tisa. (Neviem, či zákroky dokážu zastaviť ... bláznov! A blázni sú dvaja: Tuka, ktorý koná, a Tiso kňaz, ktorý necháva konať.)
Arcibiskup Domenico Tardini, 25. marec 1942 v komentári k príkazu Svätej stolice intervenovať proti deportáciám, ktorý bol určený Giuseppe Burziovi, chargé d’affaires Svätej stolice na Slovensku.[7]
Navrhujem zastaviť nepolitický boj proti Tisovi a jeho táboru, lebo Tisov tábor je odporcom nacizmu a odporcom zotročovania slovenského života.
…Tiso jim [Slovákom] zabezpečil, že žijí. Nepodepsal žádný z vynesených rozsudků smrti, takže se posud na Slovensku nepopravovalo. Podepsal 2000 výjimek ze židovského kodexu. Okleštil moc [Hlinkovej] gardy, takže je z ní fraška. Tiso odstranil Tuku z předsednictva strany. Macha tam nepustil. Politických škol strany využil k orientaci strany proti Tukovi, který nedostal ani z jedné pozdravný telegram. Ve státní správě potírá maďarony, kteří se tam dostali s autonomisty…
Jedna z pravidelných tajných správ o situácii na Slovensku písaná Dr. Jaromírom Kopeckým do Londýna, 9. marec 1943
Krivdy a násilie páchané za jeho prezidentovania zaťažujú jeho dušu kňaza, zneucťujú jeho vlasť, diskreditujú klérus a poškodzujú cirkev doma i v zahraničí.
Táto sekcia obsahuje zoznam literatúry, v ktorej sa daný citát tiež vyskytol:
↑ Jozef Tiso - Prejavy a články (1938-1944), Fabricius M., Hradská K.. Bratislava: AEPress, 2007. 696 s. ISBN 80-88880-46-7. str. 492. Ďalej len Fabricius, Hradská 2007.
↑ Vatikán a Slovenská republika (1939-1945.) Dokumenty, zostavil I. Kamenec, V. Prečan, S. Škorvánek, Slovac Academic Press, Bratislava 1992, ISBN 80-85665-00-X. str. 207. Ďalej len Kamenec 1992.