český dramatik, disident, prezident Česko-Slovenska a 1. prezident Českej republiky From Wikipedia, the free encyclopedia
Václav Havel (* 5. október 1936, Praha, ČSR – † 18. december 2011, Hrádeček) bol český spisovateľ a dramatik, jeden z prvých hovorcov Charty 77, vedúca osobnosť politických zmien v novembri 1989, bývalý prezident Československej socialistickej republiky a Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, posledný prezident Česko-Slovenska a prvý prezident Česka.
O iných významoch výrazu Václav Havel pozri Václav Havel (rozlišovacia stránka).| Václav Havel | ||||||||
 | ||||||||
 | ||||||||
| 1. prezident Českej republiky | ||||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
| V úrade 2. február 1993 – 2. február 2003 | ||||||||
| Premiér | Václav Klaus (1993 – 8) Josef Tošovský (1998) Miloš Zeman (1998 – 2002) Vladimír Špidla (2002 – 4) | |||||||
| ||||||||
| 10. prezident Česko-Slovenska | ||||||||
| V úrade 29. december 1989 – 20. júl 1992 | ||||||||
| Premiér | Marián Čalfa (1989 – 1992) Jan Stráský (1992) | |||||||
| ||||||||
| Biografické údaje | ||||||||
| Narodenie | 5. október 1936 Praha, ČSR | |||||||
| Úmrtie | 18. december 2011 (75 rokov) Hrádeček, Česko | |||||||
| Politická strana | Občianske fórum (? – ?) nestraník | |||||||
| Rodina | ||||||||
| Manželka | ||||||||
| Odkazy | ||||||||
| Václav Havel na vaclavhavel.cz | ||||||||
 | Václav Havel (multimediálne súbory) | |||||||
Václav Havel sa narodil v Prahe v známej pražskej podnikateľsko-intelektuálskej rodine spätej s českým kultúrnym a politickým dianím 20. až 40. rokov. Jeho otec Václav M. Havel bol architekt, staviteľ a Rotarián. Jeho starý otec postavil pražský Palác Lucerna, jeho strýko založil Filmové štúdio Barrandov. Do svojich desiatich rokov žil čiastočne v dome, ktorý postavil jeho starý otec u Tišnova na Morave.
Po nástupe komunistov k moci v roku 1948 sa prvorepublikové aktivity rodičov stali dôvodom, prečo Havlovi nedovolili po skončení základnej školy ďalej riadne študovať. Preto nastúpil v roku 1951 do učebného odboru ako chemický laborant a večerne študoval gymnázium. Z kádrových dôvodov nebol prijatý na žiadnu vysokú školu humanitného zamerania, a preto dva roky študoval na ekonomickej fakulte Českého vysokého učení technického.
Po skončení základnej vojenskej služby (1957 – 1959) pracoval ako javiskový technik (najprv v Divadle ABC a od roku 1960 v Divadle Na zábradlí) a diaľkovo študoval dramaturgiu na divadelnej fakulte Akademie muzických umení (DAMU). Už od svojich dvadsiatich rokov Havel aktívne prispieval do literárnych časopisov „Květen“, „Tvář“ a „Sešity“. Neskôr začína „Divadlo Na Zábradlí“ uvádzať jeho alegorické hry zamerané proti súčasnej situácii v spoločnosti. V roku 1964 bola uvedená jeho prvá hra Zahradní slavnost. V roku 1964 sa Havel po osemročnej známosti oženil so svojou prvou ženou Olgou Šplíchalovou, ktorá ho sprevádzala ťažkými životnými skúškami.
Počas Pražskej jari pôsobil v Klube nezávislých spisovateľov a Klube angažovaných nestraníkov. S nástupom tzv. normalizácie, ktorá nasledovala po potlačení Pražskej jari v roku 1968 sovietskymi tankmi, musel opustiť divadlo. Sústavne vystupoval proti politickej represii. Po potlačení Pražskej jari Havel pokračoval v tvrdej kritike režimu. V tejto dobe nesmel vykonávať svoje povolanie a pracoval ako robotník v trutnovskom pivovare, súčasne písal do samizdatových „Lidových novin“.
V roku 1975 napísal otvorený list prezidentovi Gustávovi Husákovi a vyvrcholením tejto činnosti bolo publikovanie Charty 77 v januári roku 1977. Havel bol spoločne s Jiřím Hájkom a Janom Patočkom jedným z prvých troch hovorcov tejto občianskej iniciatívy, ktorá požadovala dodržiavanie základných práv a slobôd v Česko-Slovensku. V apríli 1978 sa stal spoluzakladateľom Výboru na obranu nespravodlivo stíhaných. Tieto politické aktivity mu priniesli 5 rokov vo väzení.
V druhej polovici 80. rokov bol Havel ešte dvakrát uväznený, naposledy v roku 1989. Bol spoluiniciátorom petície Niekoľko viet (Několik vět). V tej dobe už komunistickému režimu dochádzal dych. Petícia požadovala namiesto demokratizácie demokraciu aj s "pokojnými ľudovým zhromaždeniami" a ani Havel neveril, že masová nespokojnosť sa v krátkom čase prejaví v priamom strete so štátnou mocou.
V novembri 1989 sa stal vedúcim predstaviteľom „Nežnej revolúcie“. Do čela následného občianskeho hnutia sa postavili študenti a umelci. Na stretnutí v „Činohernom klube“ 19. novembra bol Havel ustanovený za vodcu „Občanského fóra“ a ako jeho kandidát bol 29. decembra 1989 ešte komunistickým Federálnym zhromaždením zvolený po 40 rokoch za prvého česko-slovenského nekomunistického prezidenta, ktorého zvolili komunisti jednohlasne.
Druhýkrát bol zvolený za prezidenta po slobodných voľbách, 5. júla 1990. Počas jeho druhého funkčného obdobia však narastali rozpory medzi vtedajšou českou a slovenskou politickou reprezentáciou v názoroch na budúce usporiadanie. Hlboký rozkol vo Federálnom zhromaždení viedol k tomu, že Havel nezískal v júlových voľbách v roku 1992 dostatok hlasov. Hoci bol požiadaný, aby zotrval vo funkcii, než bude zvolený nový prezident, odstúpil 20. júla 1992 zo svojej funkcie a na niekoľko mesiacov sa z politického života stiahol. Dňa 26. januára 1993 zvolila Poslanecká snemovňa Václava Havla za prvého prezidenta Českej republiky.
Jeho blízkym spolupracovníkom bol Ivan Medek, ktorý sa stal vedúcim prezidentskej kancelárie.[1]
Prvá žena Václava Havla Olga sa po boku hlavy štátu venovala predovšetkým charitatívnej činnosti. Inšpirovaná prácou vo „Výbore na obranu nespravedlivě stíhaných“, založila v roku 1990 „Výbor dobré vůle“, ktorého činnosť sa zamerala na pomoc telesne a mentálne postihnutým. V roku 1996 však po dlhej chorobe zomrela a Havel sám úspešne bojoval s ťažkým nádorovým ochorením. V roku 1997 sa oženil s herečkou Dagmar Veškrnovou. V roku 1998 bol znovuzvolený do funkcie prezidenta. Posledné roky jeho vlády citeľne poznamenali ako zdravotné problémy, tak aj prehlbujúci sa súboj s Václavom Klausom. Prezidentský mandát vypršal Havlovi 2. februára 2003. Jeho nástupcom sa stal bývalý premiér Václav Klaus.
V druhej polovici svojho prezidentského obdobia skorigoval svoj doterajší prevažne pacifistický postoj a vyjadril niekoľkokrát podporu vojenským zásahom, najmä útoku NATO proti Juhoslávii a vojne USA proti Iraku.
V prezidentskom úrade bol vnímaný trochu kontroverzne. Jedným z jeho prvých krokov bola rozsiahla amnestia, pri ktorej boli prepustené dve tretiny kriminálnych väzňov (politickí väzni sa na slobodu dostali ešte pred jeho nástupom do funkcie).
Havlovu popularitu u širokej verejnosti znížil i sobáš s Dagmar Veškrnovou. Politickí oponenti, napr. Václav Klaus, Havlovi vytýkali príliš aktívne zasahovanie do bežnej politiky, predovšetkým aktívne zásahy do formovania vlády (najmä zostavenie úradníckej vlády v čele s Jozefom Tošovským v roku 1997), využívanie prezidentského veta a ďalších právomocí. Ďalším predmetom kritiky sa stalo zákulisné vedenie politiky, podpora tzv. stranám Hradu (KDU-ČSL, Unie svobody – Demokratická unie) alebo Havlova podpora občianskej spoločnosti.
Zatiaľ čo v Česku jeho popularita počas doby v prezidentskom úrade skôr klesala, renomé v zahraničí to nijako neovplyvnilo. Havel zostal určitou ikonou boja za slobodu a demokraciu. Bývalá ministerka zahraničných vecí USA Madeleine Albrightová o Havlovi vyhlásila: „Prezident Havel urobil český národ hrdým, i ja som vďaka nemu hrdá na to, že som sa ako Češka narodila. Myslím si, že bude veľmi chýbať na medzinárodnej scéne. Pre mnoho ľudí na celom svete znamená slovo 'Havel' a 'Čech' jedno a to isté. Havel položil Prahu a celú Českú republiku na mapu doby po studenej vojne.“
Politickú úlohu Havla v českých dejinách sa pokúsil zbaviť mýtov John Kean vo svojej knihe Václav Havel: Politická tragédie v šesti dějstvích. John Kean, pôvodom Austrálčan, riaditeľ Strediska pre štúdium demokracie a profesor politických vied na University of Westminster v Londýne, už skôr publikoval niekoľko kníh na tému západnej demokracie. Biografia Václava Havla, ktorá vyšla v angličtine pod názvom Vaclav Havel. A Political Tragedy In Six Acts (Bloomsberry, Londýn 1999) bola ešte v tom roku preložená i do češtiny (Volvox Globator, Praha 1999). Podľa Keana bol Havel "problematický politik" , ".. v druhej polovici 90. rokov k istým rozporuplnostiam a skutočnosti, že Václav Havel pravdepodobne nesplnil všetky ciele, ktoré si kedysi predsavzal".[2]
Medzi významných slovenských kritikov Václava Havla patrí Ján Budaj. Vyčíta Havlovi spoluprácu s komunistami a ostatnými otvorenými alebo skrytými ľavičiarmi, konkrétne napríklad, keď sa on podľa vlastných slov stal obeťou spravodajskej lustračnej aféry „Sachergate“ pred voľbami v roku 1990.[3] Budaj svoje skompromitovanie pred voľbami v júni 1990 zväzkami ŠtB pripisuje na vrub dohodám Fedora Gála, Vladimíra Mečiara, Milana Čiča, Václava Havla a Mariána Čalfu. Budaj sa odvoláva aj na utajené stretnutie Havla a Čalfu 15. decembra 1989, na ktorom mali byť dohodnuté podmienky Havlovho rýchleho zvolenia za prezidenta komunistickým Federálnym zhromaždením,[4] čo sa napokon aj stalo 29. decembra 1989.
Na Slovensku bol Havel obviňovaný napr. neskorším premiérom Robertom Ficom z likvidácie slovenského zbrojného priemyslu.[5]
.jpg)
.jpg)
Za svoje literárne a dramatické dielo bol Václav Havel ocenený radom prestížnych cien, je členom mnohých svetových klubov spisovateľov. Za svoje zmýšľanie a celoživotné úsilie o dodržiavanie ľudských práv bol niekoľkokrát nominovaný na Nobelovu cenu mieru a stal sa laureátom najvyšších štátnych vyznamenaní mnohých štátov.
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
