Tretia bitka o Ypres

Tretia bitka o Ypres alebo bitka o Passchendaele (31. júl - 6. november 1917) bola jednou z najvýznamnejších bitiek prvej svetovej vojny. Na strane Dohody sa jej zúčastnili jednotky britskej, kanadskej, novozélandskej, juhoafrickej a francúzskej armády. Ich protivníkom boli nemecké vojská. Cieľom ofenzívy bola obec Passchendaele v západnom Flámsku (Belgicko), prebiť sa k belgickému pobrežiu a obsadiť ponorkové základne Nemecka a zároveň odľahčenie napadnutých jednotiek francúzskej armády v južnej časti frontu.

Tretia bitka o Ypres bitka o Passchendaele
Súčasť bojov na západnom fronte prvej svetovej vojny
Austrálske oddiely 4. divízie pri Hooge, 29. október 1917.
Dátum 31. júl až 10. november 1917 Miesto Passendale, Belgicko Výsledok Víťazstvo Dohody
Protivníci
Britské impérium Austrália Kanada Nový Zéland Južná Afrika Francúzsko Belgicko	Nemecko
Velitelia
Douglas Haig Hubert Gough Herbert Plumer François Anthoine Louis Ruquoy	Erich Ludendorff Korunný princ Ruprecht z Bavorska Friedrich Sixt von Armin
Sila
50 britských 6 francúzskych divízií	77 - 83 nemeckých divízií
Straty
448 000 padlých	410 000 padlých 24 000 zajatcov
Zoznam bitiek I. svetovej vojny
Historický portál

Hoci počasie počas bitky bolo pomerne priaznivé, boje o Passchendaele sa stali synonymom pre utrpenie v blate. Väčšina bitky sa odohrávala v oblasti s ílovitou pôdou a podložím na močiaroch, ktoré nevysychali ani v dobách sucha, navyše extrémne ťažké prípravné delostrelecké ostreľovanie rozbilo terén takým spôsobom, že sa zmenil na hrubý koberec mazľavého blata. Nemecké vojska mali dobre pripravenú obranu opierajúcu sa o betónové bunkre, ktoré ostreľovanie nepoškodilo. Po troch mesiacoch sa bitka skončila dobytím Passchendaele kanadskými oddielmi. Vojská Dohody prišli o takmer pol milióna mužov, pričom Nemci o asi štvrť milióna. Dohoda získala asi 8 km terénu za cenu 140 tisíc ľudských životov. Paradoxné a tragické na celej bitke je to, že o štyri mesiace neskôr Nemci túto oblasť znovu získali v priebehu troch dní, keď Dohoda sústredila svoje jednotky proti Lyskej ofenzíve Nemcov v južnom sektore.

Passchendaele bolo otrasným príkladom toho, ako sa Spojenci pokúšali prelomiť patovú situáciu masívnym útokom na opevnené pozície. Obrovské počty obetí spolu s otrasnými podmienkami, v ktorých boj prebiehal, sa stali odstrašujúcim príkladom hrôz zákopovej vojny.

Dôvod bitky

V tej dobe mali velitelia spojeneckých armád, poľný maršal Douglas Haig, nemecký generál Erich Ludendorff a francúzsky generál Philippe Pétain, o západnom fronte predstavu ako o jednej nekonečnej bitke, ktorá začala v júli 1916 bitkou na Somme, takže než skončili boje v jednom sektore, už sa začalo bojovať v inom. Poľný maršal Haig rozhodol o dobytí mostu severne od Ypres, ktorý bol stratený po prvej bitke o Ypres, výsledkom by nebolo iba obsadenie nemeckých ponorkových základní, ale tiež skrátenie spojeneckých línií a teda uľahčenie zásobovania a obrany, a okrem toho by sa v obkľúčení ocitla časť nemeckých jednotiek. Velením akcie bol poverený generál Sir Hubert Gough. Dnes je toto rozhodnutie považované za chybu, pretože Gough nemal ani skúsenosti, ani temperament pre zvládnutie takejto úlohy. Zhromažďovanie spojeneckých jednotiek pravdaže neušlo pozornosti nemeckého velenia, a generál Ludendorff poveril svojho stratéga, plukovníka von Lossberga, aby velil štábu 4. armády, ktorá líniu bránila. Von Lossberg stiahol jednotky zo zákopov do bunkrov.

Bitka o Messines

Po neúspechu Nivellovej ofenzívy a množstve vzbúr v radoch francúzskych vojakov, prevzali hlavnú úlohu bojov na západnom fronte definitívne Briti. Douglas Haig sa chystal prelomiť línie svojou dlho plánovanou ofenzívou pri Ypres. Najprv však ešte chcel získať malý frontový výbežok, ktorý mal poskytnúť nástupné územie pre nadchádzajúce boje, hrebeň pri Messines, na juh od Ypres. Útokom bol poverený generál Plumer, premýšľavý a starostlivý veliteľ, ktorý bol pre túto úlohu ideálny, pretože oblasť Flámska veľmi dobre poznal.

Útok plánoval už rok a za tú dobu zhromaždil množstvo trhavín, ktoré oddiely Royal Engineers umiestňovali pod nemecké zákopy a opevnenia, do podkopov - mín. Zvláštne ženíjne oddiely kopali podkopy vyše roka a za toto obdobie vybudovali 21 veľkých podkopov (resp. 24)^[1], v ktorých bola umiestnená väčšina výbušnín. Nemci síce o týchto aktivitách vedeli a podnikali proti nim protiakcie ale rozsah britskej činnosti výrazne podcenili.

Delostrelecká príprava sa začala už 21. mája 1917^[1] a trvala skoro dva týždne. Paľbu viedlo asi 2260 diel a húfnic a 300 mažiarov, ktoré prinútili nemecké vojská vyhľadať úkryt v bunkroch, pod ktorými boli umiestnené míny.

7. júla o 3:10 ráno britského času časované nálože so 450 tonami výbušnín rozmiestnených pod viacerými hlavnými opornými bodmi nemeckej obrany explodovalo pod nemeckými zákopmi na hrebeni Messines. Explodovalo 19 z 21 mín. Výbuchy boli natoľko silné, že ich bolo počuť až za kanálom La Manche v Anglicku.^[2] Vzduchom lietali kusy zeminy a šľahali plamene. Vrchol hrebeňa sa na niektorých miestach zmenil na mesačnú krajinu zrovnanú so zemou. Výbuch okamžite usmrtil skoro 10 000 nemeckých vojakov. Jednotky BEF a ANZAC okamžite západnú časť hrebeňa obsadili prakticky bez boja. V nemeckých pozíciách našli len niekoľkých explóziou otrasených a dezorientovaných vojakov.

Väčšie straty však mali Dohodové vojská počas bojov na východnej časti hrebeňa, kde boli vystavené nemeckej delostreleckej paľbe. Celý následujúci týždeň sa pokúšali Nemci dobyť hrebeň späť, ale Briti ho dokázali obrániť. Pripísali si tak neobvyklé (na pomery prvej svetovej vojny) víťazstvo, kedy útočiace jednotky mali nižšie straty ako obrancovia. Briti počas boja stratili 17 000 vojakov, Nemci 25 000, z toho 7 500 ich padlo do zajatia.

Útok na Ypres

Odnos raneného do bezpečia počas bojov o Pilckemský hrebeň.

Po úspechu pri Messines veril veliteľ BEF maršal Haig, že nemecká armáda je na pokraji zrútenia. Pokiaľ by sa im pri Ypres podaril prielom, nasledovalo by ťaženie naprieč Belgickom a získanie nemeckých ponorkových prístavov, z ktorých bol ohrozovaný britský námorný obchod. Víťazstvo by tak už bolo na dosah.

Nevyhnutná delostrelecká príprava trvala asi od 18. júla do konca mesiaca a samotná bitka začala na 18 km dlhom fronte 31. júla 1917 o 3:50 ráno. Ako už ale bolo známe z praxe, delostrelecká príprava predznamenávala útok, a tak Nemci začali posilňovať svoju obranu. Problém však nebol v dômyselnom obrannom komplexe, budovanom vlastne celú vojnu, ale tiež v samotnom teréne. Flámsko predstavuje rovinatú nízkopoloženú krajinu, ktorá by bez komplikovaného odvodňovacieho systému bola len jedným veľkým močiarom. Tento systém bol počas vojny neudržiavaný a silne narušený, navyše silná delostrelecká príprva, jedna z najväčších v doterajšej vojne, ktorá útokom Dohodových vojsk predchádzala, tento problém ešte zhoršila. Pri každom daždi sa tak krajina zmenila na nepriestupný močiar.

Britské jednotky 2. armády (Plummer), časť francúzskej 1. armády a časť britskej 5. armády pod vedením generála Gougha s vysokými stratami dobyl hneď prvý deň pomerne veľké územie vrátane Pilckemského hrebeňa. Obranný systém bol však prešpikovaný malými nemeckými železobetónovými opevneniami, ktoré presne s týmto vývojom udalostí počítali. Zatiaľčo vyčerpaní útočníci stratili dych, vrhol sa na nich nemecký protiútok. Nemci tak dobyli väčšinu strateného územia späť a Britov zatlačili späť. V noci sa navyše pustil dážď a premenil bojisko v bahnité jazero s krátermi plnými vody. 16. až 18. augusta museli Goughove jednotky na čas prerušiť boj a čakať kým blato trochu vyschne.

Maršal Douglas Haig vymenil neúspešného Gougha za Plumera, víťaza z Messines. Ten namiesto jedného veľkého, naplánoval sériu menších útokov typu „zahryzni sa a drž“, teda tú istú taktiku ako pri Messines. Cieľom bol hrebeň pri Passchendaele. Umúdrilo sa aj počasie a tak Briti postupovali pomaly vpred, bez toho aby hrali Nemcom do kariet. V priebehu septembra a októbra získali pomerne veľké územia a úspešne sa bránili nemeckým protiútokom. 20. až 15. septembra získali hrebeň cesty pri Menin. Následne 26. septembra obsadili Polygonový les a 4. októbra Broodseinde. Plummerove útoky boli vedené menšími údernými skupinami s podporou delostrelectva a ďalších jednotiek, ktorých úlohou bolo likvidovať obídené nemecké opevnenia.

Nemecké zákopy v auguste alebo septembri 1917.

Maršalovi Haigovi tieto úspechy dodali odvahu a aj napriek neúspechu v prvej fáze bojov, vsadil opäť na väčšiu operáciu. Neodradil ho ani dážď. Prudké lejaky tak premenili terén zase v nepriestupný močiar. Jednotky Kanaďanov a ANZACu sa brodili na mnohých miestach až po pás v bahne, smerom k vrcholu posledného hrebeňa vo Flámsku a k dedine Passchendaele. Mnoho vojakov sa v kráteroch plných vody utopila, keď sa snažili dostať cez klzké steny von. Nemci, ktorí navyše proti Britom použili po prvýkrát novú zbraň - horčičný plyn, bojový plyn, známy aj ako yperit. Plyn dráždil sliznice spôsoboval pľuzgiere, poškodzoval pľúca a oči a spôsoboval silnú bolesť, ktorá napadnuté osoby bez ochranných prostriedkov rýchlo a účinne vyradila z boja.

Kanaďanom sa nakoniec úplne zničenú dedinu Passchendaele podarilo dobyť 6. novembra 1917 a tretia bitka o Ypres sa tak skončila.

Následky

Britom sa nepodarilo splniť všetky ciele. Nedosiahli belgické pobrežie ani nevyradili z činnosti nemecké ponorkové základne a navyše najsevernejší úsek hrebeňa Passchendaele zostal stále pevne v nemeckých rukách.^[1] Počas ofenzívy pri Ypres stratili Briti asi 310 000 vojakov, ktorí zahynuli, boli zajatí alebo ranení. Francúzi stratili 85 000 mužov. Nemecké straty predstavovali asi 260 000 mužov.^[3]

Briti v bitke dobyli územia, ktoré Nemci takmer nepretržite držali od začiatku vojny. Celkový význam dobytia pruhu územia širokého iba okolo 8 km za tak vysokých strát bol však prinajmenšom diskutabilný. Stalo sa tak za ťažkých strát a ohromného utrpenia - táto bitka sa tak právom stala symbolom utrpenia vojakov počas prvej svetovej vojny. Maršal Haig bol kritizovaný najmä za pokračovanie tretej fázy ofenzívy v jesennom období, kedy bolo jasné, že obsadenie Passchendaele, už nemá veľký význam.^[3]

Referencie

1. Simkins, P., Jukes, G., Hickey, M., 2003, The First World War. The War to End All Wars. Osprey Publishing, Londýn, s. 127
2. Banks, A., 2001, A Military Atlas of the First World War. Leo Cooper, Londýn, s. 171
3. Westwell, I., 2004, První světová válka den po dni. Naše vojsko, Columbus, Praha, s. 143

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Tretia bitka o Ypres