From Wikipedia, the free encyclopedia
Toyen (vlastným menom Marie Čermínová; * 21. september 1902, Praha – † 9. november 1980, Paríž)[1] bola česká maliarka, predstaviteľka európskeho surrealizmu.
| Toyen | |
| česká maliarka | |
 Toyen v roku 1930 | |
| Rod. meno | Marie Čermínová |
|---|---|
| Štát pôsob. | Česko-Slovensko, Francúzsko |
| Narodenie | 21. september 1902 Praha, Rakúsko-Uhorsko |
| Úmrtie | 9. november 1980 (78 rokov) Paríž, Francúzsko |
| Bydlisko | Praha, Paríž |
| Národnosť | česká |
| Profesia | akademická maliarka |
| Partner | Jindřich Štyrský Jindřich Heisler |
| Podpis |  |
| Odkazy | |
| Commons |  Toyen |
Vyštudovala Umelecko-priemyselnú školu v Prahe v období 1919 – 1922. Okrem umeleckých aktivít bola členkou skupiny mladých, ľavicovo orientovaných českých umelcov Devětsil a Spolku výtvarných umelcov Mánes. Bola tiež spoluzakladateľkou Skupiny surrealistov v ČSR (1934). Počas pobytu v Paríži sa stala členkou okruhu okolo André Bretona a Paula Éluarda spolu s Jindřichom Štyrským.
Zo začiatku tvorby bola ovplyvnená kubizmom, purizmom a eroticizmom, sú viditeľné znaky štylizovaného naivizmu. V rokoch 1925 – 1928 žila spolu s Jindřichom Štyrským v Paríži, kde nazvali svoju v podstate minimalistickú tvorbu artificializmom. Zoznámili sa v roku 1922 a úzko spolupracovali vo výtvarníctve.
Toyen začala tvoriť prvé surrealistické obrazy koncom 20. rokov 20. storočia. Prvú výstavu mala v Paríži roku 1926 v Galerie Vavin. Prvú výstavu v Čechách mala v roku 1935 v Prahe. S výnimkou vojnových rokov vystavovala na všetkých medzinárodných surrealistických výstavách.
Počas vojny nacistická cenzúra prenasledovala surrealizmus, preto nemohla vystavovať. Po vojne do roku 1947 nadviazala na svoju tvorbu. V období protektorátu umrel Štyrský. Zoznámila sa s Jindřichom Heislerom, ktorého schovávala pred nacistami. V roku 1947 spolu opustili Česko-Slovensko a odišli do Paríža.
V Paríži zostala natrvalo a zúčastnila sa všetkých surrealistických medzinárodných výstav. Na svoju vlasť pamätala vo svojej tvorbe cyklom obrazov Pražská domovní znamení.
Toyen je pochovaná na cintoríne v Batignolles v Paríži. Na jej úmrtnom oznámení je napísané: „Pozorujem, že môj biely list sa stal zeleným“.[2]
História českej avantgardy je predovšetkým odborom pre pôsobenie mužov. Zatiaľ čo veľa pozoruhodných umelkýň pracovalo v oblasti dekoratívneho umenia, oblasti takzvaného vysokého umenia vrátane maliarstva a sochárstva boli výhradne doménami mužov. Toyen bola jedinou celkom rešpektovanou členkou ženského rodu v predvojnovom českom umení.
Toyen protestovala proti meštiackym konvenciám svojím príklonom k anarchistickému hnutiu, protestovala proti rodinným, spoločenským a kultúrnym autoritám, popierala tradičnú „ženskú úlohu“ prijatím neutrálneho „bezpohlavného“ pseudonymu Toyen, rovnako tak, ako dôsledne nezávislým spôsobom života, vysokými nárokmi na vlastnú tvorbu a „cross-dressingom“: chodila veľmi netradične oblečená ako muž navzdory súdobým tendenciám, v smokingu a s motýlikom, ostrihaná nakrátko, hovorila o sebe v mužskom rode.
„Práve tak, ako nemala v láske svoje priezvisko, nemala rada ani svoj ženský rod. Hovorila len v mužskom rode. Bolo nám to zo začiatku trochu nezvyklé a groteskné, ale časom sme si zvykli.“ – Jaroslav Seifert.
V roku 1922 sa vzdala svojho dievčenského mena. Od tej doby ju s výnimkou niekoľkých blízkych priateľov, ktorí ju oslovovali familiárne „Manko“, nikto neoslovil inak ako Toyen. Pseudonym Toyen pre ňu podľa jej tvrdenia vymyslel Jaroslav Seifert, ktorý ju stretával, keď chodila z dielne na mydlo na Husovej triede na Žižkove (dnešná Husitská) a bola oblečená do pánskych robotníckych nohavíc, vesty a čiapky. Potom ju stretol po niekoľkých rokoch a vymyslel jej pseudonym Toyen, ktorý bezmyšlienkovite napísal na obrúsok v „Národní kavárně“.
„Marie Čermínová nás dlho žiadala, aby sme pre ňu vymysleli s Nezvalom nejaký vhodný pseudonym. Napadlo nás tucet mien, žiadne sa jej však nepáčilo. Nám, ostatne, tiež nie. Až raz. Sedel som s Mankou sám v Národní a Manka mala pred výstavou. A nechcela ani za nič vystavovať pod vlastným menom. Keď na chvíľu odišla pre nejaký časopis, napísal som na obrúsok veľkými písmenami TOYEN. Keď si meno po svojom návrate prečítala, bez rozmýšľania ho prijala a nosí ho dodnes. Nikto ju inak neosloví a jej pravé meno je zrejme len v cestovnom pase, ktorý je už dávno neplatný...“. – Jaroslav Seifert. Tento seba odcudzujúci akt možno chápať ako výraz túžby po novej identite, ktorou si v modernej dobe veľa žien chce vydobyť priestor, v ktorom mohli fungovať ako ženy aj ako aktívne umelkyne.
Keď vysvetľoval Toyenin pseudonym André Breton, označil ho ako „nie spoločný/ani napolovicu, ani pre troch, ani pre dvoch“. Toyen: vôbec nie „medzi“ tou a tou vecou, nie „spoločný tým a tým veciam, ale paprskovitý“. Meno Toyen bolo preňho metaforou nejednoznačnej identifikácie znaku a predmetu, keď ľudská subjektivita odcudzená v modernom svete vyžaruje svoju túžbu všetkými smermi – k okolitému svetu, k druhým aj sama k sebe. Toyen je občas spojovaná s francúzskym pojmom citoyen (občan).
„Omnoho skôr sa jedná o identitu v pohybe, ktorá svojmu nositeľovi dovoľuje stotožňovať sa s rôznymi ‚ja‘ a v ktorej sa genderová ‚inverzia‘ mení na genderovú ‚diverziu‘“ – Martina Pachmanová.
Bohuslav Brouk interpretoval Toyen ako anagram vety „to je on“.
Toyen vychádza na začiatku tvorby z puristicky modifikovaného kubizmu, ktorý neskôr opúšťa, aby namaľovala sériu naivných básnických obrazov inšpirovaných dielami nedeľných maliarov a poetickou atmosférou Devětsilu. Obrazy Toyen sa po odchode do Paríža a pod vplyvom artificializmu zmenili na krehké, pavučinovo jemné diela stavané podľa vlasových kriviek, tlmených prísvitov a dymových clon, ktoré boli v ďalších rokoch nahradené surovými, ťažkými pastami, nepravidelne členenými štrukturálnymi plochami konkretizovanými len metaforickým názvom obrazu.
Na začiatku 30. rokov sa z plošnej bezpredmetnej farebnej štruktúry začali vydeľovať plastické novotvary a záhadné objekty (mušle, vajcia, kryštály, očné buľvy). Týmto obdobím imaginárnych krajín sa uzavrela vývojová fáza artificializmu a zároveň sa tak pripravil prechod k surrealizmu.
V prvých surrealistických dielach Toyen nachádzame jednak neurčito definované objekty, jednak iluzívne spodobené reálne predmety, ktoré ich zapojením do neskutočného prostredia dostávajú nové symbolické významy. Je však dôležité zmieniť sa, že Toyenina účasť v medzinárodnom surrealistickom hnutí bola viac než umelecká. Rovnako ako väčšina ostatných umelcov chápala surrealizmus ako hybnú silu predstavivosti a sociálneho a politického pokroku.
Mnoho jej obrazov z druhej polovice 30. rokov malo silný politický podtext a jej protivojnová téma vyvrcholila v niekoľkých cykloch výkresov. V deštruktívnych vidinách kresleného cyklu „Přízraky pouště“ sa po prvýkrát prejavila jej agresívna imaginácia, ktorej útočnosť a zároveň bezmedzná zúfalosť sa ešte vystupňovali vo vojnových dielach, ako sú cykly „Střelnice“ a „Schovej se válko!“. Tieto evokujú hrôzy druhej svetovej vojny premietnuté v prvom prípade do nevinného sveta detských hier a zmrzačených hračiek, v druhom prípade do sveta opustených vecí zničených vojnou, do prázdnych klietok a monštróznych skeletov. V Paríži Toyen pokračovala ešte nejaký čas v rozvíjaní metódy magického realizmu, s ktorým sa rozlúčila až na začiatku 50. rokov.
V poslednom období, ktoré začalo pred polovicou 50. rokov sa Toyen ponorila do hlbokého priestoru noci, do mätúceho priestoru snov, halucinácií a prchavých preludov, ktoré sa premietli do fascinujúcich hádankových obrazov nabitých silným erotickým potenciálom.
V šesťdesiatych rokoch spolupracovala na publikáciách krúžku Maintenant s Radovanom Ivsicom a Annie Le Brun.
Artificializmus vytvorili ako nový umelecký smer Toyen spolu s Jindřichom Štyrským v parížskom období. V manifeste tohto smeru vyšli z teórie poetizmu, keď vyhlásili artificializmus za stotožnenie maliara a básnika. Podľa Toyen a Štyrského „kubizmus otáčal realitu, namiesto toho, aby uviedol do pohybu imagináciu; artificializmus nechávajúc realitu v pokoji sa usiluje o maximum imaginatívnosti“.
Hlavný záujem je sústredený na poéziu. Na artificiálnych obrazoch Štyrského sa obrazové prvky premenili z nosičov pomenovaných obsahov na samotné skutočnosti a podnecovače emócií, kubistické tvaroslovie na lyrickú reč abstraktných foriem, ktorá dostala zmysel maliarskej metafory. Maliar používal novú techniku: striekanie farieb cez predmety, siete a šablóny. Artificiálne obrazy Toyen predstavujú plochy s lineárnymi prvkami a krivkami, tlmenými prísvitmi a neurčitými textúrami. Názvy obrazov Toyen a Štyrského inšpirovali Vítězslava Nezvala, ktorý im vo svojej zbierke poézie „Hra v kostky“ venoval niekoľko básní.
Provokatívnejšie než jej vzhľad boli práce Toyen prestúpené úprimnými erotickými motívmi, mnoho z nich predstavuje najväčšie tabu obrazu vrátane lesbickej túžby. U Toyen sa často objavuje lesbická autoštylizácia, dodnes nie je však vysvetlené, či išlo len o pózu, ktorou chcela mladá maliarka vtedajšiu spoločnosť šokovať.
Pre Toyen bolo maľovanie prirodzenou vnútornou potrebou oprostenou od akejkoľvek ctižiadosti. Sama sa nikde nepresadzovala, neprispôsobovala sa požiadavkám galeristov a výtvarných kritikov. Svoje samostatné výstavy obvykle poňala ako manifestáciu priateľstva so surrealistickými básnikmi, ktorí pre ňu písali verše či texty do originálne upravených katalógov. Hoci život a dielo Toyen veľmi prispelo k histórii feministického umenia a umeleckej kritiky, Toyen nikdy otvorene nevyjadrila svoje sympatie alebo podporu feminizmu, rovnako tak ako nikdy otvorene nehovorila o svojej sexuálnej orientácii. Je však považovaná za priekopníčku ženského umenia ako umelkyňa, ktorá reprezentuje a mení ženskú sexualitu, zároveň predstavila aj radikálne nový pohľad na to, ako môžu ženy vnímať, premýšľať a rozumieť samé sebe v modernom svete.
Rok 1934, kedy Toyen podpísala prehlásenie o založení Surrealistickej skupiny v Československu, znamenal definitívny zlom v jej práci. Poetika a politika surrealizmu ovplyvnila umelkyňu do konca života. Bola fascinovaná symbolizmom surrealistov odhaľujúcich skryté alebo potlačené libido a sexuálne túžby, ktorý pomáhal budovať jej predstavivosť. Jej obrazy a kresby z roku 1930 sú plné strašidiel, fantómov, snových objektov, ale majú aj silný erotický akcent.
Výjavom erotického charakteru sa ženy-umelkyne často vyhýbajú, okrem Toyen, ktorá predstavila v roku 1925 „Ráj černochů“ a v „Legendách a pověstech z Melanésie“ (1933) otvorene spája exotiku s erotikou. Toyen je známa svojím obľúbeným a slobodným zobrazovaním erotických motívov a erotickým humorom v tvorbe. Zachycovala aj tabuizované sexuálne praktiky a pornografiu. Toyen nikdy nepodpisovala dráždivé erotické artefakty vlastným menom alebo pseudonymom. Väčšinou zverejňovala svoje práce pod skratkou T alebo XX.[3]
Režisér Jan Němec natočil o Márii Čermínovej experimentálnu drámu Toyen (Česko, 2005, 63 min) so Zuzanou Stivínovou v úlohe Toyen a Janom Budařom v úlohe Jindřicha Heislera.[4]
Andrea Sedláčková o nej natočila televízny dokument Toyen, baronka surrealismu (Česko / Francúzsko, 2022, 69 min).[5]
Astronóm Antonín Mrkos po nej pomenoval planétku 4691 Toyen, objavenú v roku 1983.[6]
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
