Svišť vrchovský

Svišť vrchovský^[3][4] (iné názvy pozri nižšie; lat. Marmota marmota) je veľký hlodavec z čeľade vevericovité, Európsky endemit.^[4] Obýva hornaté oblasti Strednej a Južnej Európy. Žije medzi 800 až 3 200 m n. m. v Alpách, Tatrách, Pyrenejach, Rumunských Západných Karpatoch, Mount Baldou na Baldo Rive del Garda v Taliansku. V Pyrenejach, kde vyhynul už v období štvrtohôr bol úspešne reintrodukovaný v roku 1948 ^[5]. Výskyt na Slovensku bol doložený na 3 % územia.^[4]

Svišť vrchovský
Stupeň ohrozenia
globálne[1] na Slovensku[2]
Vedecká klasifikácia
Doména eukaryoty Ríša (regnum) živočíchy (Animalia) Kmeň (phylum) chordáty (Chordata) Podkmeň (subphylum) stavovce (Vertebrata) Nadtrieda (superclassis) čeľustnatce (Gnathostomata) Stupeň štvornožce (Tetrapoda) Trieda (classis) cicavce (Mammalia) Podtrieda (subclassis) živorodé (Theria) Nadrad (superordo) placentovce (Eutheria) Rad (ordo) hlodavce (Rodentia) Čeľaď (familia) vevericovité (Sciuridae) Podčeľaď (subfamilia) vevericorodé (Sciurinae) Rod (genus) svišť (Marmota) Druh (species) svišť vrchovský (M. marmota)
Vedecký názov
Marmota marmota Linnaeus, 1778
Mapa rozšírenia svišťa vrchovského
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku
Biologický portál

Svišť vrchovský v charakteristickom biotope.

Svišť vrchovský v Massif des Écrins, Francúzsko

Mláďa svišťa – Vysoké Tatry

Slovenské názvy

• svišť vrchovský^[6] / hvizdák vrchovský^[7]
• staršie: svišť horský^[8] / hvizdák horský^[9]
• staršie: svišť hôrny / hvizdák hôrny^[10]
• ľudovo: hvizdák^[11][12][13]
• zastarano: hvizdoš^[13][14]
• zastarano alebo nárečovo: mercuň / mercúň / mercún^{[7][13][15][16]}
• ostatné zastarané názvy: piskáč, mrmota, bobak/bobák, hvižď, svistak/svisták, popolica/popelica/popelice, svištová myš, murmutír (murmetir^[17]), skalná myš, hôr­ny sysel, hôľny suslík, surec, surček, mrmloň.^[13][18][19]

Poddruhy

• svišť vrchovský tatranský/svišť tatranský (Marmota marmota latirostris Kratochvíl, 1961)
• svišť vrchovský alpský/svišť alpský (Marmota marmota marmota Linnaeus, 1758)

Opis

Svišť vrchovský je so svojou dĺžkou 42 – 84 cm (okrem chvostu, ktorý je dlhý približne 13 – 16 cm) a s hmotnosťou medzi 4 až 8 kg najväčším zástupcom čeľade vevericovité (Sciurudae). Zadné labky merajú 8 – 9,5 cm, ušnica 2,5 – 3,5 cm. Má krátku a širokú hlavu, končatiny s veľmi ostrými pazúrmi a veľmi hustú srsť, ktorá je na chrbte sivohnedá alebo žltohnedá, na bokoch a bruchu svetlejšia a na tvári okolo očí a na temene hnedočierna.

Rozšírenie na Slovensku

Zo 429 mapovacích kvadrátov DFS sa celkovo vyskytol v 13 (3 % rozlohy Slovenska, do roku 1964 len v 11, 2,6 %) v nadmorských výškach 1500 – 2 350 m n. m. (Vysoké Tatry, existuje pozorovanie z roku 2008 vo výške 2 600 m n. m. na Lomnickom štíte). Obýva Západné, Východné a Nízke Tatry.^[4]

Spôsob života

Žije v norách, ktoré vyhrabáva pomocou svojich končatín so silnými pazúrmi, ktoré fungujú podobne ako rýľ. Pomerne hravo si dokáže poradiť aj s veľkým kameňom, ktorý dokáže odstrániť pomocou svojich pevných zubov. Nory sú pre svišťa veľmi dôležité, pretože sa v nich ukrýva pred nepriateľmi, slnkom, ale vychováva v nej aj svoje mláďatá. Koniec svojej nory svišť zvyčajne vystelie senom alebo trávou. Výnimkou nie sú ani tunely, ktoré svišť využíva ako miesto na toaletu. Jednu noru obýva zvyčajne jedna rodina, ale časom býva nastávajúcimi generáciami stále zväčšovaná a to až do tej miery, že vznikne obrovský komplex prepletených chodieb a komôr. Svište vrchovské žijú väčšinou v skupinách, tvorených obvykle 5 – 15 členov, pod vedením dominantného páru. Staré samce sú samotári. Ak vyliezajú za potravou, často sa stavajú na zadné končatiny a sledujú možné nebezpečenstvo zo strany predátorov. Ak predátora zbadajú, vydajú výstražné pišťanie^[20] a razom zmiznú všetci členovia skupiny vo svojich norách. Votrelca, ktorý vstúpi na ich teritórium, ktoré si značkujú pomocou pachov, upozorňujú najprv tlkotom chvosta do zeme, cvakaním zubov a prskaním.

Potrava

Živia sa takmer všetkými dostupnými rastlinami, zrnom, ale aj hmyzom, pavúkmi alebo červami. Za potravou sa vydávajú prevažne počas rána a neskorého popoludnia, kedy nie je také teplo, ktoré môže vo vyššom štádiu vyústiť aj k ich hladovaniu. Ak je však počasie vhodné, dokážu skonzumovať neuveriteľné množstvo potravy s úmyslom nazhromaždiť si čo najviac podkožného tuku, ktorý im umožňuje prečkáva dlhé hibernačné obdobie. Teda absolvujú zimný spánok.

Rozmnožovanie

Pária sa na jar, až po hibernácii, čo umožňuje mláďatám vyššiu možnosť prežitia tým, že sa vyhnú zimnému obdobiu. Pohlavnú dospelosť dosahujú vo veku dvoch rokov. Samice koniec svojej nory dôkladne vystelú, najčastejšie trávou, a raz za rok po 33 – 34 dňoch gravidity do nej rodia mláďatá.

V jednej znáške býva približne jedno až sedem mláďat, najčastejšie tri. Všetky mláďatá sa rodia slepé, ale už takmer osrstené; kožušina im začne tmavnúť po niekoľkých dňoch života. Samica mláďatá opúšťa zhruba po dosiahnutí vekovej hranice štyridsiatich dní, keď už sú mláďatá úplne osrstené a pripravené k životu, často v krutých podmienkach. Kožušina získa farbu dospelého jedinca koncom leta a v dvoch rokoch života sú rovnako veľkí ako dospelí. V zajatí sa môže svišť vrchovský dožiť aj 15 – 18 rokov, v prírode max. 15 rokov.

Hibernácia

Ku koncu leta začnú svište aktívne zbierať časti rastlín, trávu a seno, ktoré nosia do svojej nory, kde následne slúžia ako mäkká podstielka vhodná k zimnému spánku čiže hibernácii. Tá začína zhruba okolo októbra. Spolu s príchodom zimy zatesnia vchody do svojich nôr a celá rodina sa veľmi tesne schúli k sebe a upadne do hibernácie, stavu, kedy sa ich srdcová funkcia zníži na menej ako štvrtinu a za minútu sa svišť nadýchne len raz, maximálne trikrát. V tomto procese je veľmi dôležitý podkožný tuk, ktorý si svište celý rok zhromažďovali. Ich telesná teplota klesne takmer rovnako ako teplota vzduchu, hoci ak teplota klesne pod bod mrazu, ich srdcová frekvencia aj dýchanie sa zrýchli. Často sa stáva, že veľa svišťov zimu neprežije, najmä kvôli nedostatku podkožného tuku. Tento prípad sa stáva veľmi často u mladých jedincov, u starších je skôr výnimkou.

Ohrozenie

Aj napriek tomu, že pre svište v súčasnosti neexistuje žiadne významné nebezpečenstvo zániku, predtým bol hojne lovený pre svoje mäso, kožušinu a tuk. Tuk bol po natretí na kožu považovaný za liek proti reumatizmu. V súčasnosti a v budúcnosti ho však bude viac ohrozovať lov na športové účely. To by mohlo do budúcnosti jeho populáciu výrazne oslabiť a presunúť svište do kategórie ohrozených druhov.