Svet (všetko)

Svet alebo univerzum (lat. mundus, universum) je súhrn všetkých skutočných a možných vecí a procesov; jedna z ústredných tém ľudského myslenia vôbec; obraz sveta závisí predovšetkým od kategórií, ktoré intervenujú v priebehu jeho tvorby: keď prevažujú špeciálnovedné kategórie v tvorbe obrazu sveta, možno hovoriť o špeciálnovednom obraze sveta (napríklad o astronomickom obraze sveta), ak filozofické kategórie, tak o filozofickom obraze sveta (napríklad o Heideggerovom obraze sveta), ak v tvorbe obrazu sveta intervenujú najmä náboženské významové útvary, hovoríme o náboženskom obraze sveta. Rôzne aspekty sveta možno tematizovať pomocou pojmu kozmu, vesmíru, univerza, prírody, fysis, diania atď.

Remove ads

Anaxagoras: Svet vzišiel z chaosu ako úplného pomiešania elementov. Rozdelenie týchto elementov a ich rožčlenenie sa uskutočňuje virivým pohybom, ktorý vychádza z jedného bodu, pričom strháva so sebou čoraz viac častíc chaosu, čím sa častice začínajú individualizovať a sústreďovať na dvoch protiľahlých póloch. Na jednom sa zhromažďujú teplé, suché, svetlé a zriedené elementy, na druhom zasa chladné vlhké, tmavé a husté. Ďalšie diferencovanie chápe Anaxagoras ako nekonečné pretváranie sa foriem. Ide o to, že veci, bez toho aby zmenili časti, z ktorých sa skladajú, začínajú vystupovať v iných podobách. Vďaka virivému pohybu sa teplé a zriedené elementy udržujú na povrchu krúzivých obvodov, kým chladné a husté padajú do stredu. Takto vzniká Zem ako ploské teleso, nesené vzduchom. Ďalším otáčaním sa formujú hviezdy a planéty. Z bahna Zeme vznikajú podľa Anaxagora živé bytosti obdarené dušou, nie však rovnako. Anaxagoras si pri vysvetľovaní vzniku vesmíru na základe vírenia síl v chaose pomáha existenciou akéhosi absolútneho rozumu – nús -, ktorým vysvetľuje pôvod pohybu a jeho ďalší vývin.^[1]
Angličania mali – podľa G. Berkleyho – vždy sklon pozerať sa na svet ako na practical dream, v ktorom sa vnímanie mieša s predstavivosťou.^[1]
Aristoteles: Svet je ustavičný proces uskutočňovania, formovania konkrétnych podstát. V tom spočíva jeho účel a zmysel. Tento proces prebieha v neživej i v živej prírode a u nebeských telies sa prejavuje ako ich stály kruhový pohyb. Stupeň uskutočnenia je mierou dokonalosti vecí, ktoré sa dajú podľa jeho úrovne hierarchizovať; od prirodzených telies (napr. kameňov) cez rastliny k živočíchom až po človeka. U vyšších bytostí zaručuje vyššie zaradenie duša.^[1]
Augustín z Hippa: Svet je stvorený Bohom z ničoho v súlade s pravzormi, ideami v jeho duchu.^[1]
Demokritos: Svet je tvorený jednotlivými, nedeliteľnými jednotkami nazývanými atómy (= to, čo nemá nijakú časť). Každý atóm má veľkosť a tvar, ktoré sa nemôžu meniť, atómy sa však stále pohybujú a voči sebe navzájom premiestňujú.^[1]
Mechanistický determinizmus: Svet je ideálny stroj bez trenia.^[1]
Denis Diderot: Svet je ná zdroj pohybu i konania v sebe. Svet i veci v ňom sa skladajú z atómov.^[1]
Egypťania: V 2. tisícročí pred Kr. verili, že svet je veľká harmonická štruktúra, ktorej sa treba podriadiť a prispôsobiť.^[1]
Filon z Alexandrie: Svet je mladši syn Boha.^[1]
Analytická filozofia: Svet je svet uchopený (tým či oným) jazykom.^[1]
Filozofia existencie: Svet je vopred otvorená, predpredikatívna významová súvislosť (Bedeutsamkeits-zusammenhang), ktorú možno myslieť ako zmyslové dianie (Sinngeschehens). Toto dianie však neprezrádza celkom podstatu sveta, pretože vlastný účel sveta sa vymyká svetu, stavia sa ako čosi Iné (das Andere) vedľa sveta ako okolia alebo významovej súvislosti. Vo filozofii existencie sa svet chápe špeciálne ako: 1. univerzum súcna (das All des Seienden), ktoré sa môže vyskytovať vo vnútri sveta; 2. bytie tohto súcna (das Sein dieses Seienden), ktoré môže vystupovať v určitych zoskupeniach, napr. ako svet matematiiohgighighighififgifka atď.; 3. to, v čom sa odohráva a žije tubytie (Dasein), napr. verejný svet My (die ffentliche Wir-Welt) alebo vlastné a najbližšie (domácke) prostredie; 4. svetskosť (Weltlichkeit), ktorá jestvuje osebe (a priori) a zároveň ako modus rozličných svetov. Táto svetskosť je podľa Heideggera spôsobom bytia ľudského tubytia (eine Seinsart des menschlichen Daseins) a vhľad do základnej tubytia, do jeho zloženia, umožňuje prekonanie pojmu vedomia a jemu spoludanej bezsvetskosti (Weltlosigkeit) a izolovanosti subjektu.^[1]
Filozofia nahuatl: Svet je pohyb. Svet je svojím pôvodom dualita: dvojičky, ktoré sa objímajú alebo spolu bojujú, ich objatie a odlúčenie plodí štyri smery priestoru, štyri farby, štyri raje, štyroch bohov, štyri osudy. Každý človek sa rodí k nejakému dátumu, ktorý je takisto bohom, bodom priestoru, údelom. Číslica štyri je číslicou vesmíru; v strede, v pupku alebo pohlaví kozmu je pevný bod, piaty, slnko pohybu. Okrem stredu nič nespočinie; všetko sa navracia a všetko znovu počína: bohovia sa rodia, rastú, starnú, hybnú, rodia sa znova. Človek je zlomok skutočnosti: na jeho bedrách spočíva strašné bremeno vyživovať všeobecný pohyb. Odtiaľ nevyhnutnosť pokánia, obeť a 'kvetinová vojna', pozemská odlika vojny kozmickej. Najdokonalejším znázornením kruhového pohybu vesmíru je kalendár: podstatou skutočnosti je čas aktualizovaný a vtelený v priestore. Každý zvláštny diel je oživovaný, magnetizovaný časom; vesmír je priestor-čas a jeho pohyb rodí rôzne významy. Svet ovláda analógia, je vytvorený z protikladov a súvzťažností.^[1]
Pierre Gassendi: Svet sa skladá z nepriestupných atómov (corpuscula) stvorených bohom. Svet je usporiadaný, účelný celok, podliehajúci určitým zákonom. Prvým hýbateľom kozmu je boh, centrom kozmu je človek.^[1]
Georg Wilhelm Friedrich Hegel: Svet je prejav vývinu absolútneho ducha.^[1]
Martin Heidegger: Svet je to, v čom človek žije. Svet je celok okolností (Bewandtnisganzheit), štruktúrou tohto celku je významovosť (Bedeutsamkeit). Svet je existenciálnym určením tubytia, chápanostnou dimenziou tubytia: zo sveta sa totiž tubytie predbežne chápe, na jeho pozadí sa stretáva so súcnanmi a chápe ich. Heidegger napokon chápe svet ako javisko významu (Bedeutungsspielraum), javisko, na ktorom sa súcno vykladá.^[1]
Herakleitos: Svet je oduševnený. Svet je večne sa zažíhajúci a zhasínajúci živý oheň. Svet je večne sa meniaci prúd. Do tej istej rieky sa neda vstúpiť dvakrát. Jedinou stálou charakteristickou črtou sveta je to, že sa stále mení.^[1]
indeterminizmus: Svet je koleso rulety, hra Boha v kocky.^[1]
Karl Jaspers: Svet je ako celok nie je javom, pretože sme vnútri neho a nikdy nemáme jeho celkovosť pred sebou. Tak svet vo svojej totalite nám nedovoľuje odvodiť nijaký záver, ktorý by sa týkal niečoho iného než neho. Svet nie je dokončený, ale sa neustále mení.^[1]
Immanuel Kant: Svet je predmet všetkej možnej skúsenosti. Je to matematický celok všetkých javov a totalita ich syntézy vo veľkom ako aj v malom, t. j. tak pri postupe skladania ako aj delenia. Svet označujeme ako prírodu vtedy, keď ho chápeme ako dynamický celok a jednotu v bytí javov.^[1]
Jan Amos Komenský: Svet je je panharmonický celok, ktorý sa skladá z niekoľkých vrstiev, medzi ktorými sú vždy súvislosti; základné sú tri: svet prírody, svet človeka a svet Boha.^[1]
Kreacionizmus: Svet je ako celok stvorený nadprirodzenou bytosťou, napr. bohom.^[1]
Lucretius Carus: Ex nihilo nihil fit
Julien Offray de La Mettrie: Svet je prejavy rozpriestranenej, vnútorne aktívnej, pociťujúcej hmotnej substancie. Jej formami sú anorganická, rastlinná a živočíšna ríša, do ktorej patrí aj človek.^[1]
Nikolaj Onufrievič Losskij: Svet je sa skladá zo skutočných a potenciálnych osobností – substanciálnych činiteľov, ako napr. elektrón, atóm, ľudské Ja.^[1]
Materializmus: Svet je večný, nestvorený, nekonečný v priestore a v čase.^[1]
Jacques Lucien Monod: Svet je ničím neovládaný chaos čistej náhodnosti.^[1]
Friedrich Nietzsche: Svet je nesmierna sila, ktorej nepribúda ani neubúda, ktorá sa nespotrebováva, ale iba pretvára, vo svojom celku stále rovnako veľká, hospodáriaca bez výdajov a strát, ale práve tak bez príjmov a ziskov, obomknutá 'ničím' ako svojou hranicou, nič, čo by sa vytrácalo, zmárňovalo, nič nekonečne rozľahlého, ale určitá sila vtesnanádo určitého priestoru, ale nie do priestoru, ktorý by bol niekde 'prázdny', ale sila všadeprítomná, hra síl a vzdúvania síl a zároveň jedno i mnohé, tu sa hromadiace a tam zároveň ubúdajúce, more v sebe sa vzpínajúcich a prevaľujúcich síl, jeho večná premena a večný ústup, jeho navracanie sa po množstve rokov, príliv a odliv jeho podôb, ponáhľajúcich sa od najjednoduchších k najmnohotvárnejším, od najtichších, najnehybnejších a najmrazivejších k najžeravejším, najdivším a v sebe rozporným a vzápätí z plnosti sa navracajúcim k prostote, z hry protív k rozkoši súznenia, sám sebe pritakávjúci i v tejto rovnakosti svojich dráh a liet, sám sebe žehnajúci ako tomu, čo večne sa musí navracať, ako dianiu nepoznajúcemu nasýtenie, omrzelosť a mdlobu: tento môj dionýzovský svet večného sebatvorenia, večného sebaničenia, tento tajomný svet dvojakej rozkoše, toto moje 'mimo dobra a zla', bez cieľa, ak cieľ nespočíva v blaženosti kruhu, bez vôle, ak nie je dobrou vôľou krúženia sám kruh, – chcete meno tohto sveta? Chcete riešenie všetkých jeho hádaniek? Svetlo, ktoré by svietilo vám, vám najskrytejším, najmocnejším, najsmelším, vám z hlbín polnoci? – Tento svet je vôľa k moci – a inak nič. Ale práve tak i vy ste vôľa k moci – a inak nič! Svet je nekonečný proces vznikania a zanikania, tvorenia a nicenia – ako more, v ktorom sa všetko konečné tvorí, formuje, zaniká a v ktorom pretrváva jediná prasila: podstatou sveta je vôľa, presnejšie vôľa k moci.^[1]
Parmenides: Svet je utvorený z nemennej podstaty, preto nie je zmena možná. V dôsledku toho čas, mnohosť ani pohyb neexistujú. Nemenný základ sveta nemôže byť tvorený hmotou, ktorá by podliehala zmene. O tomto základe možno nanajvýš povedať, že existuje. Z tohto dôvodu jedinú pravdu, ktorú možno o stálosti odhaliť, je to, že existuje.^[1]
Platon: Svet je oduševnený. Svet je viditeľný boh (THEOS AISTHETOS), obraz demiurga, vzniká i zaniká v čase, v čase sa končí.^[1]
Plotinos: Svet je emanácia božstva. Svet je večný a odstupňovane dokonalý: na jednom póle je absolútne dokonalé jedno, na druhom pole je hmota ako zdroj mnohosti, rôznosti, nedokonalosti a zla. Charakteristickým znakom svetového celku je teda stupňovitosť. Každý nižší stupeň súcna je nevyhnutným produktom vyššieho stupňa, bez toho však, že by sa tým podstata vyššieho stupňa menila. Napríklad jedno, produkujúce rozum, sa podobá slnku, ktorého podstata sa nezmenšuje tým, že vyžaruje svetlo. Štruktúra svetového celku je večná.
Novoveký racionalizmus: Svet je logicky usporiadaný, dáva zmysel a možno ho silou rozumu pochopiť.^[1]
Arthur Schopenhauer: Svet je vôľa a predstava.^[1]
Stoicizmus: Svet je preniknutý a oživovaný tvorivým ohňom, ktorý je princípom, základom a prameňom všetkých premien a života, pneumou, rozumom sveta. Tento oheň ako prazáklad obsahuje v sebe zárodky každej možnej jednotlivej veci. Celý vesmír, zem, hviezdy – ako božské bytosti – podliehajú absolútnej nevyhnutnosti zákona prirody a totožného s ním božského rozumu sveta. Všetko má vďaka tomu 'božský' charakter a všetko závisí len od jediného zákona poriadku vo vesmíre. Svet sa rozvíja cyklicky a po svojom zhorení sa vracia do stavu praohňa, v ktorom sa začína nové jestvovanie, zachovávajúc v každom cykle ten istý charakter. Zvlášť dôležitou bytosťou vo svete je človek a jeho duša.^[1]
Tomáš Akvinský: Svet má svoju prvú príčinu a bol stvorený Bohom v čase. V tomto prípade príčina spolujestvovala s následkom a metafyzicky ho v trvaní predchádza. Svet je dokonalý, hoci nie z možných najdokonalejší, lebo Boh vždy môže vytvoriť čosi lepšie. Vo svete vládne hylémorfizmus.^[1]
Táles: Svet je je vytvorený z jednej podstaty – voda (arché); vo svete je všetko zložené z vody. Zohrievaná voda sa stáva parou a dáva vznik všetkým plynom. Z vody – ako tekutiny – vzniká všetko, čo je tekuté. Voda mrazom tuhne na ľad, ktorý je pevný, a z neho vzniká všetko, čo je na svete v pevnom stave. Tým sú dané aj charakteristické črty Zeme, ku ktorým patrí plynné, tekuté a pevné skupenstvo.^[1]
Ludwig Wittgenstein: Svet je súhrn faktov; fakt je existencia stavov vecí; stav vecí je spojenie predmetov/vecí. Hranice môjho jazyka sú hranicami môjho sveta. Subjekt nepatrí k svetu, ale je hranicou sveta. Kde na svete možno pozorovať metafyzický subjekt? Povieš, že je to celkom tak ako s okom a zorným poľom. Ale oko v skutočnosti nevidíš. A na zornom poli nič nevedie k záveru, že je videné okom. Zmysel sveta musí byť mimo sveta. Na svete je všetko také, aké to je, a všetko sa deje tak, ako sa to deje; na svete niet nijaká hodnota – a keby bola, nemala by nijakú hodnotu. Ak existuje hodnota, ktorá má hodnotu, musí byť mimo všetkého diania a mimo všetkého, čo má určitú povahu. Pretože všetko, čo sa deje a má určitú povahu, je náhodné. To, čo to všetko robí ne-náhodným, nemôže byť na svete, pretože inak by to bolo taktiež náhodné. Musí to byť mimo sveta. Aký je svet, to je pre vyššiu skutočnosť ľahostajné. Boh sa nezjavuje vo svete. Mystické nie je, aký je svet, ale že je svet. Pozerať sa na svet subspecie aeterni znamená pozerať sa naň ako na – obmedzený – celok. Cítenie sveta ako obmedzeného celku je mystické. K odpovedi, ktorú nemôžeme vysloviť, nemôžeme vysloviť ani otázku. Existuje niečo, čo nemôžeme vysloviť. To sa ukazuje, je to mystické. Moje vety osvecujú tým, že ten, kto mi rozumie, nakoniec pozná, že sú nezmyselné, ak cez ne – po nich – vystúpil nad ne. (Musí odhodiť rebrík, keď po ňom vystúpil.) Musí tieto vety prekonať, potom vidí správne. O čom nemôžeme hovoriť, o tom musíme mlčať.^[1]