slovenský výtvarník, akademický maliar a vysokoškolský pedagóg From Wikipedia, the free encyclopedia
Doc. Stanislav Bubán, akad. mal. (* 5. máj 1961, Sečovce) je slovenský výtvarník, akademický maliar a vysokoškolský pedagóg. V súčasnosti je docentom na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Počas svojej dlhej umeleckej kariéry získal ocenenia doma aj v zahraničí. Vystavoval v Anglicku, Francúzsku, USA, Holandsku, Taliansku, Rakúsku, Maďarsku, Egypte, Nemecku, Česku, aj doma na Slovensku.[1][2]
| Stano Bubán | |
| slovenský akademický maliar a vysokoškolský pedagóg | |
 | |
| Narodenie | 5. máj 1961 (63 rokov) Sečovce, ČSSR |
|---|---|
| Alma mater | Vysoká škola výtvarných umení |
| Manželka | Simona Bubánová, rod. Tauchmanová Beáta Jablonská |
| Deti | Lujza Bubánová Ľudmila Bubánová Hana Bubánová |
| Odkazy | |
| Webstránka | stanobuban.sk |
| Commons |  Stanislav Bubán |
Narodil sa v Sečovciach v rodine známeho maliara Štefana Bubána a učiteľky Zlatici Bubánovej (rodenej Brindzákovej). Pod vplyvom domáceho prostredia sa chcel stať výtvarníkom.[3] Už počas základnej školy, ktorú vychodil v Trebišove, navštevoval základnú umeleckú školu v Trebišove. Má dvoch súrodencov, sestry Lenu Leškovú (rodenú Bubánovú) a Eriku Lyciusovú (rodenú Bubánovú).
Po absolvovaní Gymnázia v Trebišove pokračoval v rokoch 1980 – 1986 v štúdiu monumentálnej maľby na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (docent Juraj Kresila a profesorka Eugénia Lehotská). Patril do voľného generačného zoskupenia (Simona Bubánová, Daniel Brunovský, Ivan Csudai, Laco Terén, Jozef Šramka), ktoré prinieslo do slovenského výtvarného umenia v druhej polovici 80. rokov vtedy aktuálnu postmodernu.
Po úspešnom zakončení habilitačného procesu na Akadémii výtvarných umení v Prahe, bol v roku 2002 menovaný docentom. Na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave momentálne pôsobí ako pedagóg v kabinete kresby.[4]
Výtvarná tvorba Stana Bubána prešla viacerými vývojovými procesmi, tendenciami, žánrovými a tematickými rovinami.[5] S tvorbou začal v polovici 80. rokov expresívnym postmoderným maliarskym výrazom inšpirovaný mytológiou.[6] Suverénne sa hlásil k veľkým témam odvážnym maliarskym gestom, plným slobody, sebavedomia (možno aj revolty). Beáta Jablonská vo svojej monografii o umelcovi píše: Stano Bubán sa na prvých spoločných výstavách s „postmodernými pirátmi“, ktoré boli vnímané takmer ako manifestačné vystúpenia uviedol temperovými maľbami na veľkých papieroch. Vynikli ani nie tak zjavným prihlásením sa k transavantgardnej poetike a jej slovníku, ale skôr svojou expresívnou maľbou, divokou a živelnou, ktorá prirodzene vychádzala z jeho maliarskeho rukopisu.[7]
Po Nežnej revolúcii v roku 1989 opustil figúru a expresívnosť nahradil abstraktnými monochrómnymi plochami so spleťou čiar.[8] Priniesol do kapitoly slovenských dejín umenia nielen novú estetickú, ale aj intelektuálnu podobu novej abstrakcie.[9]
„Nedisciplinovanosť“, mu nebránila skúmať všetky možné stavebné prvky obrazu (typické pre nezobrazujúce prístupy) a takto vytvorila základňu k experimentom miešania minimalistických, či možno aj konceptuálnych prístupov s tými viac intuitívnejšími a gestickými.[10] Práve svojou „neposlušnosťou“ priniesol do kontextu vtedajšej mladej slovenskej maľby autentickú a v rámci domácej novej abstrakcie rozhodujúcu polohu.[7][11]
Približne v roku 1998 uzatvára cyklus abstraktnej maľby a obracia sa opäť k figurálnej kompozícii, prísne realistickej, čerpajúc z techník starých majstrov.[1] Kombinuje tradičné postupy s výsostne novými a vytvára akýsi nový (vlastný) „systém“ maľovania.[1]
Beata Jablonská toto autorské obdobie komentuje: Jeho „nová“ maľba sleduje realistické zadania, dokonca spočiatku podľa náročných zásad staromajstrovských techník, Bubánovo maľovanie je opäť maliarskym výskumom a experimentom. Návrat ku konvenciám realistickej maľby je obrátením sa autora poučeného a zorientovaného v dejinách umenia i v súčasných interpretačných teóriách.[12]
Aj keď sú témy jeho malieb mytologické, viažuce sa k literárnym „láskam“, námety sú vždy akoby až v druhom pláne výtvarného konceptu. Štylizácia figúr je výsledkom „myslenia maľbou“, čo znamená, že redukcia vychádza zo štetcovej techniky, s dôrazom na údernosť maliarskeho gesta a výrazu.[13][14]
V roku 2018 Bubán prezentuje v divadle Malá scéna STU sériu obrazov s témou smrti so silným symbolom lebiek. Ľudských, zvieracích, lebiek solitérnych, alebo vo dvojici, ktoré fungujú na farebnej ploche obrazu, občas matnej, takmer monochrómnej, inokedy sýto žiarivej.[1] Sú to lebky v interiéri aj exteriéri, avšak najčastejším prostredím je les, alebo dekoratívne abstraktné pozadie.
Barbara Brath, kurátorka jeho výstavy Hasta la muerte, mi amor… charakterizuje toto jeho maliarske obdobie slovami: Smrť je niečo, čo nás neminie. Čo raz príde. Istá je v živote iba smrť. A hoci v živote spravidla potrebujeme istoty, táto jediná vyvoláva strach. Smrť prichádza občas nečakane, prekvapivo, šokantne, rýchlo a možno aj skoro, inokedy sa vlečie, ľudia na ňu čakajú, ba modlia sa za ňu, môže byť vykúpením z bolesti života. Téma smrti je nadčasová, svojim spôsobom nás priťahuje a zároveň odpudzuje, lebo je nebezpečne neprebádaná, neznáma, nevyznáme sa v nej a často sa jej práve preto bojíme.[15]
V Galérii Danubiana vystavuje Bubán v roku 2021 expozíciu Chodec. Pocity frustrácie, nenaplnenia a ničoty ho viedli k tomu, že spolu s výtvarníčkou Evou Šrubařovou začal ešte v novembri 2018 chodiť maľovať do prírody v oblasti Malých Karpát.[16] Jeden rok, pravidelne raz do týždňa putovali po krajine v akomkoľvek počasí. Nezáležalo na tom či snežilo, pršalo, mrzlo alebo boli horúčavy. Maľovali v noci s čelovkami, skoro ráno alebo počas magickej polhodiny pri súmraku. Z tohto obdobia vznikli autorove veľkorozmerné plátna z plenéru. Jeho krajinomaľby vypovedajú o všetkých súčasných problémoch so životným prostredím, frustráciou z politiky aj vlastnej identity.[17]
Slovenská národná galéria (Bratislava) vydala v roku 2000 reprezentačnú publikáciu Dejiny slovenského výtvarného umenia 20. storočie, v ktorej je predstavené a analyzované dielo Stana Bubána.[18] O deväť rokov neskôr (2009) vydala znovu Slovenská národná galéria publikáciu Osemdesiate : postmoderna v slovenskom výtvarnom umení 1985 – 1992. Kniha bola prezentovaná na výstave Osemdesiate v Esterházyho paláci v Bratislave (2009).[19]
V roku 2013 vyšla vo vydavateľstve Virvar monografia Stano Bubán. Výtvarná teoretička Beata Jablonská v publikácii hodnotí jeho dielo od počiatkov po súčasnosť. Autorka rozdelila úvahy o umelcovej maľbe chronologicky aj tematicky. Niekoľkými samostatnými štúdiami dopĺňa plnofarebný obrazový materiál a osvetľuje pozadie vzniku diel.[20]
V roku 1983 sa oženil so Simonou Bubánovou (rod. Tauchmanovou), s ktorou má dcéru Lujzu Bubánovú. V roku 1991 sa znovu oženil. S manželkou Beátou Jablonskou, majú dve dcéry. Ľudmilu Bubánovú a Hanu Bubánovú.[21] Vo svojom voľnom čase sa venuje Kung Fu a Tai Chi. Tancuje argentínske tango, aj v medzinárodnej škole profesora Rodolfa Dinzela v Buenos Aires.[22]
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
