Spoluhláska

Spoluhláska alebo konsonant je hláska, ktorá:

• z fyziologického hľadiska: je tvorená prechodom vzduchového prúdu rečovými ústrojmi tak, že premáha rozličné prekážky
• z akného hľadiska: má nízku mieru sonórnosti (nižšiu ako samohláska) a má šumovú (neperiodickú) zložku
• z gramatického hľadiska: nie je slabikotvorná

Základné pomocné znaky vo fonetike

• hláska sa značí []
• fonéma sa značí // (fonéma je pojem podobný pojmu hláska, ale nie je s ním zhodný - pozri fonéma)
• písmeno sa značí bez akýchkoľvek zátvoriek, alebo sa značí <> (pričom niekedy sa rozlišuje < > na označenie grafu a « » na označenie grafémy)

Slovenčina

Zoznam a transkripcia

Spoluhlásky (=spoluhláskové zvuky)

V slovenčine existujú nasledujúce spoluhlásky v pravom slova zmysle (t.j. spoluhláskové zvuky), čiže spoluhláskové hlásky:^[1][2]

[b], [c], [č], [d], [ď], [dz], [dž], [f], [g], [h], [x] (<ch>), [ɣ] (<ch>), [j], [ʝ] (<j>), [ĭ] (<j>, <i>), [k], [l], [l̥] (<l>), [ĺ], [ľ], [m], [m] (<m>), [n], [ȵ] (<n>), [ŋ] (<n>), [n] (<n>), [ň], [p], [r], [r̥] (<r>), [ŕ], [s], [š], [t], [ť], [w] (<v>), [v] (<v>, <w>), [ŭ] (<v>, <w>, <u>), [z], [ž]

Ak znak hlásky nie je zhodný s príslušným písmenom (t.j. s tzv. spoluhláskovým písmenom), je v tomto zozname príslušné písmeno uvedené v okrúhlej zátvorke (napr. hláske [v] zodpovedajú písmená <v> a <w>). Väčšina uvedených hlások je zároveň fonémou; ak by sme pracovali s fonémami písali by sme teda /b/, /c/ atď. Tento článok pracuje iba s hláskami.

V tomto zozname je použitá bežná slovenská fonetická transkripcia. Existujú varianty tejto transkripcie a okrem toho existuje alternatívna transkripcia podľa IPA. Podrobnosti o týchto iných transkripciách a o fonémach pozri v článku Fonetika a fonológia slovenčiny.

Spoluhláskové písmená

V slovenčine existujú tieto spoluhláskové písmená (=spoluhláskové grafémy, nepresne označované ako spoluhlásky):

b, c, č, d, ď, dz, dž, f, g, h, ch, j, k, l, ľ, ĺ, m, n, ň, p, q, r, ŕ, s, š, t, ť, v, w, x, z, ž.

Alternatívne (pozri vyššie) by sme tu mohli písať <b> či «b», <c> či «c» atď.

Osobitné postavenie tu majú znaky i a u, ktoré sú inak primárne samohláskovými písmenami, ale v určitých postaveniach vyjadrujú spoluhlásky, a to [ĭ] (napr. v slove detail) a [ŭ] (napr. v slove peknou).

Delenia

Tabulárny prehľad niektorých základných delení

Nižšie uvedená tabuľka je jednou z mnohých možností tabuľkového zobrazenia niektorých tradičných delení spoluhlások spisovnej slovenčiny. Spoluhlásky sú vyjadrené pomocou slovenskej transkripcie (ekvivalenty v IPA pozri v článku Fonetika a fonológia slovenčiny). Tabuľka pochádza primárne z (Kráľ a Sabol 1989).

			bilabiálne (= oboj- perné, perno- perné)		labio- dentálne (= perno- zubné)		pre- alveolárne (= predo- ďasnové, alveolárne v už. zmysle, ďasňové v už. zmysle)			post- aveolárne (= zadoďasnové)				palatálne (= tvrdo- podnebné, predo- podnebné, mäkké)			velárne (=mäkko- podnebné, zado- podnebné)		laryn- gálne (=hrta- nové)
neznelé	párové	(čisto) šumové	[p]			[f]	[t]	[s]	[c]			[š]	[č]	[ť]			[k]	[x]		ústne
znelé		šumovo-tónové	[b]			[w]	[d]	[z]	[ʒ]			[ž]	[ǯ]	[ď]			[g]	[ɣ]	[h]
	nepárové															[ʝ] [j]
		tónové (=zvučné, sonórne)		[ŭ]		[v]				[r] [r̥] [ŕ]	[l] [l̥] [ĺ]				[ľ]	[ĭ]
			[m]		[ɱ]		[n]	[ȵ]						[ň]			[ŋ]	[n]		nosové
			Z	Ú-V	Z	Ú-V	Z	Ú-V	ZÚ	Ú-K	Ú-B	Ú-V	ZÚ	Z	Ú-B	Ú-V	Z	Ú-V	Ú-V

Vysvetlivka skratiek:
Delenie spoluhlások podľa miesta artikulácie:

• Z = záverové spoluhlásky (=okluzívy)
• ZÚ = záverovo-úžinové spoluhlásky (=polozáverové spoluhlásky, afrikáty)
• Ú = úžinové spoluhlásky v širšom zmysle (=konstriktívy v širšom zmysle):
  • V = vlastné úžinové spoluhlásky (=úžinové spoluhlásky [=konstriktívy] v užšom zmysle) a nosové úžinové spoluhlásky
  • B = bokové spoluhlásky (=laterály)
  • K = kmitavé spoluhlásky (=vibranty)

Delenie podľa účasti hlasu (teda podľa párovosti a znelosti)^[3]

	párové										nepárové
znelé spoluhlásky	[b]	[d]	[ď]	[g]	[ʒ]	[ǯ]	[w]	[z]	[ž]	[ɣ],[h]	[m]	[m]	[n]	[ȵ]	[ŋ]	[n]	[ň]	[l]	[l̥]	[ĺ]	[ľ]	[r]	[r̥]	[ŕ]	[v]	[ŭ]	[j]	[ʝ]	[ĭ]
neznelé spoluhlásky	[p]	[t]	[ť]	[k]	[c]	[č]	[f]	[s]	[š]	[x]	–	–	–	–	–	–	–	–	–	–	–	–	–	–	–	–	–	–	–

De facto do tabuľky medzi párové spoluhlásky patrí aj zvuk písmena x, t.j. [gz] (znelé) - [ks] (neznelé); tento zvuk (teda ks či gz) však nie je jedna (spolu)hláska, ale dve (spolu)hlásky vedľa seba.

Delenie podľa zvučnosti

• sonóry (zvučné spoluhlásky, tónové spoluhlásky) sú nepárové spoluhlásky plus tzv. polosamohlásky: i, u.
• nezvučné spoluhlásky = párové spoluhlásky

Delenie podľa spôsobu artikulácie

úžinové spoluhlásky	f	v	s	z	c	dz	š	ž	č	dž	j	ch	h
záverové spoluhlásky	p	b	m	t	d	n	ť	ď	ň	k	g	l	r

Zo záverových sú m, n, ň tzv. nosové spoluhlásky

Pravopisné delenie spoluhláskových písmen

Spoluhláskové písmená (nepresne nazývané spoluhlásky)^[4][5]:

• tvrdé spoluhlásky: Toto sú tie spoluhláskové písmená, po ktorých sa píše v domácich slovách y (a nie i). Sú to: d, t, n, l, k, g, h, ch.
• mäkké spoluhlásky: Toto sú tie spoluhláskové písmená, po ktorých sa píše v domácich slovách i (a nie y). Sú to: všetky spoluhlásky s mäkčeňom (čiže ď, ť, ň, ľ, č, dž, š, ž) + c, dz, j. Treba poznamenať, že pred i/í (a e) sa namiesto ď, ť, ň, ľ píše d, t, n, l.
• obojaké spoluhlásky: Toto sú tie spoluhláskové písmená, po ktorých sa píše v domácich slovách v niektorých prípadoch i (a nie y) a v iných prípadoch (v tzv. vybraných slovách) y (a nie i). Sú to: b, m, p, r, s, v, z, (f). Známa pomôcka na zapamätanie týchto spoluhlások sú prvé slová vety: Brat má pri robote svoje vlastné zvyky.

Odlišný je pojem mäkké spoluhlásky v pravom slova zmysle (t.j. mäkké spoluhláskové zvuky, nie mäkké spoluhláskové písmená), ktorý je iným označením pre palatálne spoluhlásky - porov. vo veľkej tabuľke vyššie.

Slabikotvornosť

V slovenčine môžu byť niektoré spoluhlásky aj slabikotvorné, a teda z gramatického hľadiska samohláskami. Sú to [r̥], [ŕ], [l̥] a [ĺ]. Hláska m je (podľa niektorých názorov) slabikotvorná len v slovách hm a hmkať.