Oto Petzval

Oto Petzval^[1] alebo Oto Pecval^[2] (staršie: Otto Baltazár Petzval; * 6. január 1809, Spišská Belá, Uhorsko – † 28. august 1883, Budapešť) bol uhorský matematik spišsko-nemeckého pôvodu.

Oto Petzval
uhorský matematik spišsko-nemeckého pôvodu
Rod. meno	Otto Balthasar Petzval
Narodenie	6. január 1809 Spišská Belá, Uhorsko
Úmrtie	28. august 1883 (74 rokov) Budapešť, Uhorsko
Štátna príslušnosť	uhorská
Profesia	matematik
Rodičia	Ján Fridrich Petzval Zuzana, rod. Kreutzmannová
Súrodenci	Jozef Maximilián Petzval, Ján Petzval a 3 sestry
Odkazy
Commons	Oto Petzval
Matematický portál  Biografický portál

Život

Študoval v Kežmarku, na gymnáziu v Levoči, filozofické ročníky na kráľovskej akadémii v Košiciach a napokon od roku 1828 na peštianskom Institutum geometricum, kde získal inžiniersky titul a kde sa stal prv korepetítorom, neskôr suplujúcim profesorom na katedre praktickej geometrie (1833). V roku 1839 získal doktorát na peštianskej univerzite a zároveň sa tam stal riadnym profesorom vyššej matematiky, prednášal však aj pre poslucháčov Institutum geometricum. Revolučné roky 1848/1849 a následná éra absolutizmu síce zasiahli do života univerzity ako aj jej inžinierskeho ústavu v podobe personálnych i organizačných zmien, on však v rôznych funkciách zostal prednášať až do svojho odchodu na dôchodok v roku 1883, pričom od roku 1857 už len v rámci filozofickej fakulty. Sporadicky prednášal aj mechaniku a predmety technického zamerania, istý čas dokonca astronómiu. V dvoch funkčných obdobiach (1843 – 1846, 1860 – 1863) zastával funkciu dekana filozofickej fakulty. V roku 1858 bol zvolený za člena Uhorskej akadémie vied.

Samostatné matematické výsledky nemal, napísal však niekoľko kvalitných stredoškolských aj vysokoškolských učebníc matematiky, ktoré odrážali náročnejšie požiadavky nastupujúcej priemyselnej revolúcie v Uhorsku. Vo svojej učebnici pre vyššie gymnáziá a reálky (1856), ktorá získala cenu akadémie, sa v uhorských pomeroch priekopnícky dotkol aj pojmu funkcie a venoval sa i základom počtu pravdepodobnosti. Jeho učebnica vyššej matematiky (1867 – 1868) patrila k prvým učebniciam diferenciálneho a integrálneho počtu napísaným v maďarčine. Bol autorom učebnice astronómie a z poverenia akadémie napísal aj dvojzväzkovú príručku technickej mechaniky. Venoval sa tiež konštrukčným výpočtom parných strojov, najviac sa však zaslúžil svojou dlhoročnou pedagogickou činnosťou, výchovou viacerých generácií stredoškolských profesorov aj inžinierov–technikov.