From Wikipedia, the free encyclopedia
Operácia Weserübung (po slovensky: Cvičenie na Vezere) bol nacistický prepad neutrálneho Dánska a Nórska počas druhej svetovej vojny. Hitler sa k tomuto kroku odhodlal potom, čo Spojené kráľovstvo a Francúzsko chceli zablokovať dodávky švédskej železnej rudy do Nemecka.
 |
Tomuto článku alebo sekcii chýbajú odkazy na spoľahlivé zdroje, môže preto obsahovať informácie, ktoré je potrebné ešte overiť. Pomôžte Wikipédii a doplňte do článku citácie, odkazy na spoľahlivé zdroje. |
| Operácia Weserübung | |||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Súčasť druhej svetovej vojny | |||||||
 | |||||||
| |||||||
| Protivníci | |||||||
 Nórsko Dánsko Spojené kráľovstvo Francúzsko Poľsko |
 Nacistické Nemecko | ||||||
| Velitelia | |||||||
| William Wain Prior Otto Ruge Carton de Wiart Pierse Joseph Mackesy |
Adolf Hitler N. von Falkenhorst Erich Raeder Gunther Lutjens | ||||||
| Sila | |||||||
| 3 dánske divízie (prakticky nekládli odpor) 6 nórskych divízií 9 peších brigád 197 lodí a ponoriek |
XXI. armádny zbor (10 divízií) 1120 lietadiel 121 lodí a ponoriek | ||||||
| Straty | |||||||
| 6100 mŕtvych | 4950 mŕtvych,616 nezvestných,1600 zranených | ||||||
Niekedy na jar roku 1939 začali kompetentní dôstojníci britského námorníctva uvažovať o tom, že sa Škandinávia stane bojiskom budúceho konfliktu s Nemeckom. Ako vo väčšine krajín, ktoré niesli tiaž prvej svetovej vojny si však britská vláda ani valná časť armády nevedela predstaviť iný príbeh bojov ako vlečúcu sa zákopovú vojnu a s tým spojené obrovské straty na životoch. Preto začali rozpracovávať možnosť blokády, ktorá by oslabila Nemecko nepriamo. Nemecká vojenská mašinéria bola totiž do veľkej miery závislá na dodávkach železnej rudy zo Švédska. Veľká časť tejto rudy sa do Nemecka dostávala cez nórsky prístav Narvik. Kontrola nórskeho pobrežia, vrátane tohto prístavu mala byť rozhodujúcou časťou námornej blokády Nemecka.
Krátko po vypuknutí vojny, v októbri 1939 veľkoadmirál Erich Raeder tlmočil Hitlerovi existenciu potenciálneho nebezpečenstva, v prípade, že by Nórsko súhlasilo s prítomnosťou námorných základní britského námorníctva na svojom území. Rovnako vyjadril nutnosť likvidácie tohto potenciálneho nebezpečenstva v nasledujúcom období. Preto navrhoval pripraviť návrh vojenskej operácie, ktorá by ďalšej činnosti Britov, prípadne ich spojencov zabránila. V tej dobe sa však hlavný dôraz kládol na prípravu útoku na Francúzsko, cez krajiny Beneluxu.
Koncom novembra, Winston Churchill, ako prvý lord admirality a nový člen vojnového kabinetu, navrhol zamínovať Nórske pobrežné vody, čo by prinútilo nemecké obchodné lode k plavbe cez otvorené more, kde by bolo pomerne jednoduché ich stíhať. Tento návrh však Neville Chamberlain a Lord Halifax zamietli pre možnú negatívnu reakciu neutrálnych krajín akými boli i Spojené štáty. Následnú situáciu ďalej skomplikoval začiatok zimnej vojny medzi ZSSR a Fínskom v novembri 1939.
V decembri 1939 Spojené kráľovstvo a Francúzsko začali pripravovať odoslanie vojenskej pomoci sužovanému Fínsku. Tento plán zahrnoval vylodenie množstva vojska v Narviku v severnom Nórsku, blízko hlavných banských oblastí Švédska. Následne by umožnil spojeneckým vojskám kontrolu nad banskými oblasťami aj dôležitými prístupovými cestami rudy do Nórska. Riešenie okamžite získalo podporu Chamberlaina i Halifaxa. Tí sa navyše spoliehali na spoluprácu s Nórskom, ktoré rovnako ako spojenci pomáhalo Fínsku. Táto spolupráca by potom mohla byť právnym aj morálnym odôvodnením prípadných bojových operácií na tomto území. Ale v Nórsku aj Švédsku existovala proti takémuto plánu veľká opozícia, ktorá spolu s ukončením zimnej vojny v marci 1940, zlikvidovala posledné nádeje Spojencov na dohodu s škandinávskymi krajinami.
Možnosť zásahu spojencov v Škandinávii bola pre Nemecko natoľko nebezpečná, že 14. decembra 1939, požiadal Hitler vrchné velenie armády o rozpracovanie plánu „Studie Nord“ na zásah v Nórsku a Dánsku. V nasledujúcich dňoch bol plán doplnený nemeckým námorníctvom. Opieral sa hlavne o energické a prekvapivé útoky vojsk na dôležité ciele. Za využitia silnejších vojsk, než sa pôvodne počítalo. Zmenil sa i názov. Operácia sa mala volať „Operation Weserübung“.
Hlavnou zložkou pozemného vojska v nej mal tvoriť XXI. armádny zbor, ktorý zahrnoval jednu horskú a 5 pechotných divízií, z ktorých ani jedna ešte nebola nasadená v boji. Boja sa mali účastniť aj výsadkové oddiely, ktorých úlohou mala byť obsadenie nórskych letísk. Neskôr bolo nemecké vojsko doplnené o 1 horskú divíziu. Územie Dánska malo byť pôvodne získané, pre potreby Hitlera diplomatickou cestou, ale 1. marca Hitler zmenil názor a pre útok na Dánsko vybral XXXI. armádny zbor.
Pre útok na Nórsko boli vyčlenené: 2 bojové lode (Scharnhorst, Gneisenau), 3 ťažké krížniky (Lützov/Deutschland, Admiral Hipper, Blücher), 4 ľahké krížniky (Emden, Karlsruhe, Köln, Königsberg), 14 torpédoborcov (10 pre útok na Narvik a 4 pre útok na Trondheim). Torpédoborce plnili kombinovanú úlohu čiastočne ako vyloďovacie plavidlá a čiastočne ako podpora operácie. Ďalej bolo vyčlenených: 28 ponoriek, 39 dopravných lodí, 8 torpédoviek, 4 mínolovky, pomocné plavidlo a delostrelecká výcviková loď[1].
Celú operáciu malo podporovať asi 1000 lietadiel rôzneho druhu, spadajúcich pod X. letecký zbor.
Vo februári 1940 britský torpédoborec HMS Cossack, v nórskych vodách zastavil nemeckú obchodnú loď Altmark a vyslobodil britských vojnových zajatcov, ktorých loď odvážala. Tento incident, bol pre Hitlera známkou toho, že Spojené kráľovstvo nebude ďalej rešpektovať suverenitu Nórskych výsostných vôd a ďalej urýchlil prípravu invázie, o ktorej zatiaľ nemali Spojenci presné alebo žiadne informácie.
12. marca Spojené kráľovstvo rozhodlo o vyslaní expedičného zboru na pomoc Fínom. Tieto jednotky sa začali naloďovať nasledujúci deň, ibaže operácia bola čoskoro zrušená, v dôsledku skončenia zimnej vojny. Namiesto toho britský vojnový kabinet rozhodol o zamínovaní nórskych pobrežných vôd. Prvé míny Briti umiestnili 8. apríla, ale to už bolo neskoro.
.jpg)
Bojové operácie sa začali v ranných hodinách 9. apríla 1940. Dánsko bolo obsadené bez boja, ale Nóri vzdorovali. Nemecké sily určené na vylodenie v Nórsku boli rozdelené do 6 skupín. Tých doplňovali nemecké vzdušné výsadky. Luftwaffe čoskoro získala absolútnu nadvládu vo vzduchu.
Dánsko bolo pre Nemecko v podstate nie veľmi dôležitým cieľom, jeho najväčší význam spočíval v tom, že bolo ideálnym odrazovým mostíkom pri útoku na Nórsko. Celá táto krajina je pomerne malá a rovinatá, čo z nej robilo ideálne bojisko. Malá dánska armáda nemala veľkú šancu vzdorovať nemeckým vojskám. Ráno 9. apríla sa však niekoľko jednotiek postavilo útočníkom na odpor, skôr ako boli prinútení sa vzdať, stratili tieto jednotky niekoľko desiatok vojakov.
Po tom, čo sa asi 1 000 nemeckých vojakov ráno vylodilo v kodanskom prístave pustil sa s nimi do boja oddiel kráľovskej gardy. Len čo sa rozhoreli prvé boje, niekoľko letiek bombardérov Heinkel He 111 a Dornier Do 17 začalo bombardovať mesto. Dánska vláda, ktorá nechcela riskovať straty na civilnom obyvateľstve okamžite kapitulovala. Hitler následne ponechal Dánom pomerne veľkú mieru samostatnosti, ktorá pretrvala až do leta roku 1943.
Obsadenie Nórska už však také ľahké nebolo. Hneď na začiatku útoku na Oslo Nemci stratili pri vstupe do Oslofjordu ťažký krížnik Blücher, ktorý ťažko poškodila nórska pobrežná delostrelecká batéria, a torpéda z pobrežných torpédových batérií ho už len „dorazili“ a poslali ku dnu.[2] Na krížniku Blücher pri tom zahynulo asi 600 – 1 000 námorníkov. Obrancovia hlavného mesta získali čas pre kráľovskú rodinu a parlament, ktoré boli evakuované z mesta spolu s štátnou pokladnicou. To malo za následok, že sa Nórsko nikdy nevzdalo okupantom a ponechalo krajinu napospas Quislingovej nelegitímnej vláde, ktorá uzavrela s Nemeckom spojenectvo.
Medzitým nemecké výsadkové jednotky pristáli na letiskách Fornebu v Oslo, Kristiansandskom letisku Kjevik a pri Stavangeri. Uskutočnili tak prvý bojový výsadok v histórii. Jedným z letcov, ktorí sa zúčastnili výsadku a pristáli na letisku Kjevik bol i Reinhard Heydrich, neskorší zastupujúci ríšsky protektor Čiech a Moravy. Mestá Bergen, Stavanger, Egersund, Kristiansand S, Arendal, Horten, Trondheim aj Narvik sa útočníkom podarilo obsadiť v priebehu 24 hodín.
V Ofotfjorde pri Narviku však v nasledujúcich dňoch prebehlo niekoľko námorných stretov. Najprv medzi pobrežnou ochranou a nemeckými útočníkmi a neskôr pri stretnutí nemeckých lodí s kráľovským námorníctvom. Torpéda s magnetickou rozbuškou na nemeckých ponorkách sa ukázali byť v arktických podmienkach neúčinné a nemalou mierou prispeli k nemeckým neúspechom. Nemci stratili v dvoch bitkách všetky torpédoborce v okolí Narviku. Pri prvej bitke pri Narviku 10. apríla boli potopené 2 torpédoborce: Wilhelm Heidkamp - vlajková loď veliteľa celého zoskupenia komodora Friedricha Bonteho, ktorý tiež zahynul a Anton Schmitt, ďalších 5 bolo poškodených. Pri druhej bitke pri Narviku 13. apríla bolo potopených zvyšných 8: Bernd von Arnim, Erich Giese, Erich Koelner, Diether von Roeder, Hans Lüdemann, Herman Künne, Georg Thiele a Wolfgang Zenker[1].
Briti nemali žiadnu pechotu, ktorá by vyhnala Nemcov z mesta. Pozemné boje sa následne začali v polovici apríla. Nemci sústredili okrem asi 2 000 vylodených vojakov generála Dietla aj posádky potopených lodí a postavili sa Spojencom na účinný odpor. Britské, francúzske, nórske a poľské vojská síce postupne zatlačili Nemcov do veľmi nevýhodnej pozície a takmer ich prinútili k stiahnutiu z oblasti, ale svoje dielo nedokonali. Po prvýkrát sa tu prejavilo Hitlerovo zasahovanie do bojových operácii, keď v obave pred zničením jednotiek pri Narviku vydal príkaz na ústup nemeckých jednotiek do Švédska, kde by boli internované[3]. Hitlerov nezmyselný rozkaz bol čoskoro zrušený, 24. mája totiž britské a francúzske najvyššie velenie rozhodlo o stiahnutí vojsk z oblasti v dôsledku neúspechov na fronte vo Francúzsku. Nemci znovu získali Narvik 10. júna.
Pri evakuácii Nemci napadli britské lode a potopili lietadlovú loď HMS Glorious.
Okupácia Dánska a Nórska viedla k izolácii Švédska a Fínska od západných Spojencov. Zatiaľ čo pre Švédsko to znamenalo, že bude musieť učiniť určité ústupky Hitlerovi, pre Fínsko predstavovala situácia celkom inú hrozbu. Bolo totiž odrezané od vojenských dodávok z Británie a Francúzska. Možnosť, že by mu tieto krajiny v blízkej budúcnosti mohli poslať na pomoc vojenské jednotky, bola celkom mizivá. Navyše bolo logické, že po porážkach v Nórsku a Francúzsku začali mať Fíni pochybnosti aj o tom, či vôbec ešte budú tieto krajiny i naďalej schopné komukoľvek účinne pomôcť. Keďže ZSSR i naďalej predstavovalo pre krajinu veľkú hrozbu a stupňovalo napätie, malo Fínsko iba dve možnosti, ak nechcelo podľahnúť vplyvu svojho mocného suseda: buď mohlo čeliť Sovietskemu zväzu samé, alebo sa mohlo spojiť s Nemeckom. Keďže prvá možnosť po stratách spôsobených v prvej vojne už nebola príliš realistická, nezostávalo Fínsku nič iné, iba spolupracovať s mocnejúcim Nemeckom.
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
