Odeón

Odeón alebo ódeion (starogr. ᾠδεῖον – ódeion, lat. odeum) bola starogrécka menšia verejná budova, architektonicky a funkčne podobná divadlu, v ktorej sa konali prednášky, recitačné a hudobné prednesy a iné podujatia.^[1][2]

Odeón na ostrove Kos.

Termín odeón („hudobná sála“) sa v obecnom zmysle používa pre akékoľvek starogrécke malé divadlo (nachádzali sa najmä vo väčších mestách^[3]), spravidla štvorcového, obdĺžnikového alebo polkruhového pôdorysu so stupňovito upraveným hľadiskom a menším javiskom,^[4] z ktorých väčšina bola zastrešená, avšak tento výraz mohol mať svoj pôvod i v odeóne, ktorý v 5. stor. pred Kr. dal postaviť Perikles v Aténach. Bola to veľká budova s pravouhlým pôdorysom (v tvare obdĺžnika) s drevenou strechou podobnej pyramíde, ktorú vo vnútri podopieralo veľké množstvo stĺpov.^[2] V dobe Periklovej stál odeón pod juhovýchodným svahom Akropole a slúžil najmä pre hudobné súťaže (mousikoi agónes, súťaží na kithare a flaute) počas Panathenajských slávností.^[5][6]

Väčšina učencov súhlasí s Plutarchom, ktorý tvrdí, že táto budova bola postavená podľa perzského vzoru (bola replikou trónnej sály kráľa Xerxa): „Ódeion, ktorý bol vnútorne usporiadaný s mnohými radmi sedadiel a mnohými stĺpmi, mal strechu, ktorá smerovala k jedinému vrcholu, bolo presnou kópiou trónnej budovy Veľkého kráľa, ako sa hovorí, a aj tento bol postavený pod dohľadom Perikla... Perikles, túžiaci po cti, teda po prvýkrát nariadil, aby sa v rámci panathénskeho festivalu konala hudobná súťaž; bol zvolený za usporiadateľa a on určil spôsob, akým mali ľudia súťažiť v hre na flaute, spievať alebo hrať na kithare.“ ^[7][8][6]

Okrem toho sa tento odeón svojimi rozmermi nápadne podobal audienčným sálam v Súsach alebo Persepolise (aj šírka sieňových stĺpov alebo ich rozostupy). Viacerí učenci pozorovali tieto podobnosti a pri ich interpretácii im pripisovali rôzne stupne významnosti. Je však ťažké uveriť, že táto zhoda mohla vzniknúť pri obyčajnej náhode. Hypostylová sieň (stĺpová sieň) pochádzala pôvodne z iránskej náhornej plošiny a bola celkom cudzia pre grécku architektonickú tradíciu.^[9]

Rimania tento výraz prijali v augustových časoch pre budovy podobného dizajnu a použitia, a preto nie je totožný s Periklovým odeónom, ktorý nebol divadelnou budovou v gréckom alebo rímskom zmysle, ale skôr monumentálna hypostylová sieň postavená podľa perzského vzoru. Z toho možno usudzovať, že odeón ako divadelný variant nie je fenoménom antiky, ale obmedzený na éru Rímskej ríše. Odeóny sú podľa svojej štruktúry menšie, pravouhlé, kryté a divadlo pripomínajúce stavby. Na začiatku bola dôležitým rozlišovacím znakom v porovnaní s budovami otvorených divadiel aj veľkosť, no v období Rímskej ríše to už neplatilo. Termín odeón teda nie je termínom z gréckej antiky, ale v súčasnom kontexte má rímsky pôvod.^[1]

Referencie

1. Das Odeion. Entwicklung und Ambiguität. München : GRIN Verlag, 2023. ISBN 978-33-4691-507-8. S. 1-2.
2. Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 228-229.
3. Petr Pokorný. Řecké dědictví v Orientu. Praha : ISE, 1993. ISBN 978-80-8524-150-1. S. 208.
4. Mária Ivanová-Šalingová, Zuzana Maníková. Slovník cudzích slov. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1983. 67-001-83. S. 622.
5. Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 280.
6. Jeffrey M. Hurwit. The Athenian Acropolis. Cambridge : CUP Archive, 2000. ISBN 978-05-2142-834-7. S. 216.
7. Plutarchos, Bioi paralléloi, Perikles, 13,5-6
8. Margaret M. Miles. A Companion to Greek Architecture. Chichester : John Wiley & Sons, 2016. ISBN 978-11-1832-761-6. S. 347.
9. T. Leslie Shear Jr.. Trophies of Victory. Princeton : Princeton University Press, 2016. ISBN 978-14-0088-113-0. S. 223.