Miguel Díaz-Canel

Miguel Díaz-Canel Bermúdez (* 20. apríl 1960, Placetas, Kuba) je kubánsky politik, súčasný prezident Kuby a prvý tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Kuby. Pôvodným povolaním elektroinžinier.

Miguel Díaz-Canel
kubánsky politik a súčasný prezident Kuby
Narodenie	20.4.196020. apríl 1960 (65 rokov) Placetas, Kuba
Alma mater	Universidad Central de Las Villas
Manželka	Martha ( - r.), Lis Cuesta
Deti	2
Podpis
Odkazy
Commons	Miguel Díaz-Canel
Biografický portál

Od roku 2003 je členom politbyra ÚV Komunistickej strany Kuby, v rokoch 2009 – 2012 bol ministrom školstva, potom podpredsedom vlády. V roku 2018 bol zvolený za kubánskeho prezidenta, čím sa skončila éra bratov Castrovcov, prezidentov Fidela Castra a Raúla Castra, ktorá trvala nepretržite od roku 1959. V roku 2021 sa stal aj prvým tajomníkom ÚV Komunistickej strany Kuby.

Životopis

Narodil sa v meste Placetas v provincii Villa Clara. Na Univerzite v Las Villas vyštudoval elektrické inžinierstvo a do roku 1986 pracoval v kubánskych ozbrojených silách, v ktorých dosiahol hodnosť podplukovníka.^[1] Neskôr pôsobil v najvyšších politických štruktúrach regiónu Villa Clara, kde získal povesť usilovne pracujúceho a svedomitého úradníka.^[2][3]

V roku 2003 sa stal členom najvyššieho vedenia Komunistickej strany Kuby. V rokoch 2009 – 2012 bol ministrom pre vyššie vzdelávanie, potom sa stal podpredsedom kubánskej vlády.^[1] Dňa 24. februára 2013 bol zvolený prvým viceprezidentom Štátnej rady a stal sa tak pravdepodobným nástupcom kubánskeho prezidenta Raúla Castra^[4]. Jeho nástupníctvo bolo v roku 2013 potvrdené aj samotným Castrom v súvislosti s jeho ohláseným odchodom z funkcie prezidenta v roku 2018. Ako viceprezident reprezentoval Kubu na zahraničných cestách.^[3] Dňa 19. apríla 2018 bol zvolený novým kubánskym prezidentom, čím sa stal prvým vodcom, ktorý sa priamo nezúčastnil kubánskej revolúcie v roku 1959.^[1]

Díaz-Canel býva zvyčajne radený ku konzervatívnym predstaviteľom kubánskeho režimu (obrana režimu a kubánskej revolúcie, sľub uzatvorenia niektorých nezávislých médií, nedôvera k niektorým európskym ambasádam), ale v jeho myslení možno postrehnúť aj niektoré liberálne názory (napríklad obhajoba akademických slobôd alebo blogerov kritických k režimu).^[2]