Martin Bútora

Doc. PhDr. Martin Bútora (* 7. október 1944, Bratislava)^[1] je slovenský sociológ, spisovateľ, vysokoškolský pedagóg a diplomat.^[1]

Martin Bútora
sociológ, spisovateľ, vysokoškolský pedagóg a diplomat
Narodenie	7.10.19447. október 1944 (80 rokov) Bratislava, Slovensko
Alma mater	Univerzita Komenského v Bratislave Karlova univerzita
Profesia	sociológ
Manželka	Elena Bútorová-Novomeská Zora Bútorová
Deti	Daniel Bútora
Odkazy
Commons	Martin Bútora
Literárny portál  Politický portál  Biografický portál

Vzdelanie

• Prom. fil., filozofia a sociológia, Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave, 1976
• PhDr., sociológia, Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave, 1980
• Doc., sociológia, Karlova univerzita Praha, 1992

Profesionálna kariéra

V rokoch 1966 – 1969 bol redaktorom časopisov Echo, Reflex a Kultúrny život, v rokoch 1971 – 1977 dokumentaristom vo Výskumnom ústave práce. Po sovietskej okupácii bol v politickej nemilosti a v roku 1977 odmietol hlasovať za rezolúciu odsudzujúcu Chartu 77. V nasledujúcich rokoch 1977 – 1988 pracoval ako sociológ a terapeut v Protialkoholickej poradni a súbežne s tým pôsobil v okruhu nezávislých sociológov a spisovateľov, kritizujúcich komunistický režim.

Počas Nežnej revolúcie v novembri 1989 bol jedným zo spoluzakladateľov hnutia Verejnosť proti násiliu a ako člen Koordinačného centra (KC VPN) bol na jar roku 1990 spoluzostavovateľom a redaktorom volebného programu hnutia VPN Šanca pre Slovensko. V rokoch 1990 – 1992 pracoval ako poradca prezidenta ČSFR Václava Havla pre ľudské práva a riaditeľ sekcie pre ľudské práva v Kancelárii prezidenta.

Začiatkom deväťdesiatych rokov vyučoval najprv na Karlovej univerzite v Prahe, kde sa v decembri 1992 habilitoval, neskôr pôsobil na Katedre politológie Trnavskej univerzity v Trnave (1993 – 1998). Počas rokov 1994 – 1996 bol predsedom Slovenského centra PEN klubu. V rokoch 1995 – 1996 bol koordinátorom projektu orálnej histórie ľudí, ktorí prežili holokaust v Nadácii Milana Šimečku.

V rokoch 1993 – 1997 absolvoval študijné pobyty (Oxfordská univerzita, Princetonská univerzita, Collegium Budapest), intenzívne prednášal a publikoval v zahraničí, najmä v USA.^[2]

V roku 1997 sa stal spoluzakladateľom a prezidentom Inštitútu pre verejné otázky (IVO), kde sa s tímom spolupracovníov venoval kritickej reflexii stavu demokracie na Slovensku, patrili medzi hlavných kritikov vlády Vladimíra Mečiara.

V rokoch 1999 – 2003 pôsobil ako veľvyslanec Slovenska v USA. Jeho hlavnou úlohou bolo získať podporu USA pre vstup Slovenska do NATO a rozvíjať vzájomné vzťahy v politickej, ekonomickej a kultúrnej oblasti.

Od roku 2003 bol analytikom a riaditeľom programu v Inštitúte pre verejné otázky. Teraz je čestným prezidentom.^[3]

Je členom Rady vlády SR pre mimovládne neziskové organizácie, členom medzinárodnej rady Slovenskej atlantickej komisie a Stredoeurópskej strategickej rady, od apríla 2014 je členom expertného tímu, ktorý zriadil generálny tajomník NATO.^[4]

Od leta 2014 bol zahranično-politickým^[4] poradcom prezidenta Andrej Kisku.^[5]

Kandidatúra na prezidenta SR

Martin Bútora v novembri 2003 oznámil svoj zámer kandidovať na funkciu prezidenta SR v nadchádzajúcich voľbách.^[6] Ako občiansky kandidát získal 129 387 (6,51 %) hlasov a dosiahol šieste miesto z dvanástich kandidátov.^[7]

Je autorom troch prozaických kníh, televíznych a filmových scenárov a prekladateľom divadelných hier.

Členstvá v spoločnostiach a organizáciách[2]

• 2000 – 2003 člen Správnej rady Trust for Civil Society
• 1991 – 2003 člen Správnej rady Nadácie Milana Šimečku
• 1996 – 2003 člen Council for Ethnic Accord, Project on Ethnic Relations, Princeton
• 1996 – 1999 člen Správnej rady Open Society Fund v Bratislave
• 1994 – 1996 predseda Slovenského centra P.E.N. – klubu

Ocenenia[4]

• Medaila za službu demokracii, Washington (1999),
• Medaila Jána Papánka, New York (2000),
• štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy (2002).
• 2002 sa stal laureátom mimoriadnej ceny Krištáľového krídla za diplomatickú činnosť pri začleňovaní Slovenska do NATO
• Cena na oslavu slobody – American Jewish Commitee, Washington (2002),
• V roku 2011 preberal za tím štyridsiatich autorov publikácie Kde sme? Mentálne mapy Slovenska (2010) výročnú cenu od Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska (AOSS)
• Je nositeľom Českej a slovenskej transatlantickej ceny (2014)
• Biela vrana (2023)^[8]

Výber z literárnej činnosti

• 1989 – Bútora, M.: Mne sa to nemôže stať. Sociologické kapitoly z alkoholizmu. Martin, Osveta.
• 1991 – Bútora, M.: Překročit svůj stín. Svépomocné skupiny v péči o zdraví. Praha, Avicenum.
• 1996 – Bútorová, Z. – Bútora, M.: Mimovládne organizácie a dobrovoľníctvo na Slovensku očami verejnej mienky. Bratislava, S.P.A.C.E.
• 1997 – Bútora, M. – Demeš, P.: Tretí sektor, dobrovoľníctvo a mimovládne neziskové organizácie. In: Bútora, M. (ed.): Slovensko 1996. Súhrnná správa o stave spoločnosti a trendoch na rok 1997. Bratislava, Inštitút pre verejné otázky, s. 279 – 299.
• 1998 – Bútora, M.: Bezpečnosť Slovenska očami predstaviteľov slovenských politických a spoločenských elít. In: Bútora, M. – Šebej, F. (eds.): Slovensko v šedej zóne? Rozširovanie NATO, zlyhania a perspektívy Slovenska. Bratislava, Inštitút pre verejné otázky, s. 227 – 246.
• 1999 – Bútora, M. – Mesežnikov, G. – Bútorová, Z. (eds.): Kto? Prečo? Ako? Slovenské voľby ´98. Bratislava, Inštitút pre verejné otázky.
• 2004 – Bútora, M. – Odklínanie. Bratislava, Kalligram. (výber z textov M. Bútoru z rokov 1967 až 2004)
• 2010 – Bútora, M. – Druhý dych. Bratislava, Kalligram
• 2011 – Stratené mesto
• 2013 – Odkiaľ a Kam (20 rokov samostatnosti)

Beletria^[4]

• Ľahkým perom (1987),
• Bojím sa mať strach (1990),
• Posolené v Ázii (1990),
• Skok a kuk (2011).

Písal televízne a filmové scenáre, s manželkou PhDr. Zorou Bútorovou, CSc., tiež sociologičkou, prekladali divadelné hry.^[4]