Marduk

Marduk bol mestský boh mesta Babylon, neskôr (od stredobabylonského obdobia) súčasne s rastom moci tohto mesta sa stal aj bohom celej Babylonie.

O iných významoch výrazu Marduk pozri Marduk (rozlišovacia stránka).

Marduk a jeho drak, otlačok babylonskej valčekovej pečati

Rodina

• Otec: Enki (Ea, boh zeme a podzemných vôd, stvoriteľ a učiteľ človeka, zároveň spojovaný s planétou Merkúr)
• Matka: Damgalnunna (Damkina)
• Brat: Šamaš (po sumersky Utu, boh slnka)
• Sestra: Ištar (Inanna, bohyňa Venuše)
• Manželka: Zarpanitu ^[1]

Enki bol synom najvyššieho pána bohov a nebies Anu, bratom Enlila boha vzduchu a búrok. V starobabylonskej tradícii nie je jeho rodokmeň známy.

Meno

V starobabylonskom období ho texty píšu výlučne ako AMAR-UD (= teľa/ dieťa boha slnka Utu), v stredobabylonskom období sa vyskytujú aj mená ŠA-ZU, MES a TUŠ-A, po roku 1000 pred Kr. aj ideogramy ŠU a KU. Jeho meno sa v starobabylonskom období čítalo zrejme [marutuk] (zápis ma-ru-tu-uk alebo ma-ru-tu-UD). Stredobabylonský resp. stredoelemský text naznačuje výslovnosť [marduk/martuk], teda bez -u- a po roku 1000 pred Kr. sa vyskytuje výslovnosť [maruduk] aj [marduk].

V niektorých súvislostiach bol Marduk odpočiatku stotožňovaný so sumerským bohom Asalluchim či mestským bohom Barsippy Tutuom (často sa možno stretnúť s tým, že meno Asalluchi zo sumerského textu je preložené ako Marduk v akkadskom texte). V stredobabylonskom období títo bohovia úplne zanikli v prospech mena Marduk.

Od začiatku stredobabylonského obdobia možno pozorovať náznaky používania slova bélu ("pán") ako označenia pre Marduka v podobe Bél (EN), takéto používanie je definitívne doložené od čias vlády Nebukadnesara (12. stor. pred Kr.).

V Enúma eliš VI a VII, ako aj vo veľkom Zozname kráľov An, je uvedených 50 Mardukových mien (epitet).

Charakteristika

Bol patrónom mesta Babylon, kde mal veľa funkcií, ktoré sa postupne rozširovali: boh zaklínania, múdrosti, liečiteľstva, určoval osudy, bol darcom svetla, bol považovaný za „pána bohov“ a za „stvoriteľa bohov svojich otcov“.

Najstaršie odkazy na Marduka tohoto boha pochádzajú zhruba z roku 2500 pred Kr., ale vtedy išlo o okrajového, nevýznamného boha. Nárast významu Marduka se datuje zhruba od 19. stor. pred Kr., jeho ďalší vzostup závisel od postavenia Babylonu. V čase okolo vlády Chammu-rabiho (zač. 18. stor. pred Kr.) ho začali považovať za syna Enkiho. V tom období sa stal Babylon centrom starobabylonskej ríše. V Chammurapiho zákonníku ho už považujú za syna Enkiho.

Texty

Marduk sa spomína vo veľa textoch (Mýtus o Errovi, Ludlul bél nímeki), v niektorých ako stvoriteľ sveta, ľudí a podobne. Väčšina týchto textov je odvodená zo starších textov a Marduk len prevzal funkciu niektorého staršieho boha.

Enúma eliš ("Pieseň o stvorení sveta") je najvýznamnejší literárny text o Mardukovi. Vznikol asi niekedy na konci obdobia Kasitov alebo v čase rozkvetu obdobia Isin II, teda asi v 12. storočí pred Kr. Cieľom textu je opísať a zdôvodniť vzostup Marduka na post najvyššieho boha a šíriť jeho slávu v kraji. Text opisuje stvorenie sveta. Keď ostatní bohovia zlyhali a len Mardukovi sa podarilo poraziť Tiamat, uznali ostatní bohovia jeho najvyššie postavenie. Marduk je tu zvolený do čela mladej generácie bohov. Potom stvoril a usporiadal kozmos a svet (ľudí ale vraj stvoril Enki na Mardukovu iniciatívu). Bohovia Mardukovi postavili Babylon a v ňom chrám Esagil. Na záver textu ho bohovia ospevujú 50 menami (epitetami). Číslo 50 dokazuje, že získal postavenie Enlila.

Marduk v Asýrii

V Asýrii sa Marduk v staroasýrskom období vôbec nespomína. Od čias Aššur-uballita (14. stor. pred Kr.) je doložený prvý chrám zasvätený Mardukovi. Od čias Tukulti-Ninurtu I. (13 stor. pred Kr.), ktorý dal previezť sochu Marduka do Asýrie, sa Marduk spomína veľmi často a bol pomerne populárny. V novoasýrskom období sa Mardukovo uctievanie/neuctievanie menilo podľa politickej situácie vo vzťahu k Babylonii. Niektoré aspekty boha Aššura boli možno prevzaté od Marduka.

Symboly

Jeho symbolom bol drak Mušchuššu (po sumersky zúrivý had) a rýľ.

Referencie

1. Debourse, Céline (2022). Of Priests and Kings: The Babylonian New Year Festival in the Last Age of Cuneiform Culture. Brill. ISBN 978-90-04-51303-7.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Marduk