talianska dominikánska terciárka, mystická teologička, náboženská spisovateľka a katolícka svätica, jedna z troch učiteliek Katolíckej cirkvi (1347 – 1380) From Wikipedia, the free encyclopedia
Svätá Katarína Sienská (iné mená pozri nižšie; * 25. marec 1347, Siena, Toskánsko – † 29. apríl 1380, Rím) bola talianska dominikánska terciárka (mantelátka), mystická teologička, náboženská spisovateľka a katolícka svätica. Je jedna z troch učiteliek Katolíckej cirkvi.[1][2][3][4]
učiteľka Cirkvi Katarína Sienská | |
svätica, mystička a spisovateľka | |
Jedno z najstarších zachovaných zobrazení svätej Kataríny Sienskej, detail fresky od Andrea Vanniho, prelom 14. a 15. storočia, Basilica di San Domenico, Siena, Taliansko | |
Biografické údaje | |
---|---|
Narodenie | 25. marec 1347, Siena, Sienská republika |
Úmrtie | 29. apríl 1380 (33 rokov) Rím, Pápežský štát |
Uctievanie | |
Svätorečenie | 29. júna 1461 Rím, Pápežský štát Pius II. |
Atribúty | dominikánsky hábit, ľalia, kríž, stigmy, tŕňová koruna, kniha a i. |
Patronát | Rím, Taliansko, Európa |
Cirkev | Katolícka cirkev |
Sviatok | 29. apríl, (4. októbra v Taliansku spolu s Františkom z Assisi ako patróni Talianska; pozri aj poznámku č. 1) |
Odkazy | |
Projekt Guttenberg | Katarína Sienská (plné texty diel autora) |
Katarína Sienská (multimediálne súbory na commons) | |
29. júna 1461 bola kanonizovaná pápežom Piom II. Jej sviatok pripadá na 29. apríla[2][pozn. 1][5] V roku 1866 bola pápežom Piom IX. vyhlásená za spolupatrónku mesta Rím.[1] V roku 1939 ju pápež Pius XII. vyhlásil spolu so Františkom z Assisi za hlavných patrónov Talianska. V roku 1970 bola vyhlásená za učiteľku Cirkvi. Pri tejto príležitosti ju pápež Pavol VI. označil za „mystičku vteleného Slova“[6] a najmä ukrižovaného Krista.[6] 1. októbra 1999 bola pápežom Jánom Pavlom II. vyhlásená za patrónku Európy.[3][5] Patrí k obľúbeným sväticiam katolíckeho kresťanského umenia.
Najdôležitejším súdobým dielom mapujúcim Katarínin život je latinský životopis (legenda) Legenda beatae Catharinae Senensis (tzv. Legenda Maior) od Raymonda z Capuy z roku 1393. Dielo bolo spísané na základe Raymondových vlastných spomienok a svedectiev Kataríniných blízkych priateľov, rodiny a ďalších súčasníkov. V roku 1477 bolo preložené do taliančiny. Na základe tohto životopisu zostavil neskôr dominikán Tomasso Caffarini zo Sieny krátke vydanie známe ako Legenda Minor, ktoré sa tiež dočkalo prekladu do taliančiny.[5]
Katarína sa narodila v roku 1347 ako dvadsiate tretie dieťa do talianskej rodiny nižšej strednej vrstvy. Jej otec Jacopo Benincasa bol farbiarom koží a matka Lapa Piagentová ženou v domácnosti. Narodila sa ako dvojča, no jej sestra čoskoro po pôrode zomrela a rovnako detstvo neprežila ani väčšina jej ostatných súrodencov.[3][11] Spolu s Katarínou vyrastal aj jej bratranec Tomasso della Fonte, ktorý mal značný vplyv na jej duchovný rast.[1][8]
Ako sedemročná mala Katarína podľa legendy po mystickej skúsenosti zasvätiť svoje panenstvo Ježišovi Kristovi a prežiť viaceré videnia. Zamýšľaný spôsob života však Katarínu priviedol ku konfliktom s jej rodičmi, ktorí ju chceli vydať. Matkin tlak sa Katarína rozhodla vyriešiť ostrihaním si vlasov. Tvrdohlavosťou si napokon vymohla súhlas rodičov, ktorí jej umožnili stať sa v roku 1363 terciárkou dominikánskej rehole (t. j. členkou mníšskeho tretieho rádu, ktorá skladá iba jednoduché sľuby a môže zostať žiť mimo kláštora). I napriek tomu začala žiť asketicky a nasledujúce 4 roky vychádzala z cely spravidla len preto, aby mohla byť prítomná na bohoslužbách. Vo svojich dvadsiatich rokoch prežila „duchovné zasnúbenie“ sa ku Kristovi a pod vplyvom tejto skúsenosti opustila smer askézy a začala verejne slúžiť chudobným a chorým. Pre svoju zbožnosť a prísny asketizmus rýchlo získala širokú povesť.[2][3] Pod duchovným vedením dominikánov, vrátane svojho bratranca Tommasa della Fonte, sa naučila čítať a nadviazala kontakty s členmi rôznych reholí (dominikáni, františkáni, augustiniáni). Postupne sa okolo nej zhromaždila tzv. rodina – „famiglia“, ktorá ju už ako dvadsaťročnú vnímala ako svoju „duchovnú matku“, keďže svojim učeníkom priamo či prostredníctvom listov poskytovala duchovné rady.[1][2][3]
Angažovanosť Katarínu postupne priviedla k snahám o reformu spoločnosti a cirkvi.[2][3] Ako žena bez silnejšieho sociálneho a politicko-mocenského zázemia, ktorá kritizovala a poúčala verejnosť, či volala po mieri v kresťanskom svete a po novej križiackej výprave, bola oponentmi obviňovaná z pokrytectva a namyslenosti. Jej okolie sa tiež s nedôverou pozeralo na jej extázy a prílišnú nábožnosť. Katarínine spoločenstvo navyše v niektorých ohľadoch pripomínalo sektárske hnutie tzv. apoštolských bratov, ktoré sa v Taliansku šírilo od polovice 13. storočia. Napokon bola Katarína predvolaná do Florencie, kde mala v roku 1374 podať správu generálnej kapitule svojho rádu. Svoj apoštolát pred kapitulou úspešne obhájila a kapitola ustanovila Raymonda z Capuy (Raimondo da Capua) za jej duchovného vodcu.[1][8][3][11]
Veľmi citlivo vnímala vojnu medzi pápežstvom a talianskymi mestskými štátmi. Keď pápež Gregor XI. uložil v roku 1376 interdikt na Florenciu, rozhodla sa odísť sprostredkovať mier do Avignonu, kde pápeži sídlili od roku 1309. Ciele jej misie sa jej však naplniť nepodarilo – pápež ju ignoroval. V Taliansku, ale i inde v Európe dlhodobo vzrastali snahy o návrat pápežstva z Avignonu do Ríma. Hoci Katarína túto myšlienku neiniciovala, jej vplyv na Gregorovo rozhodnutie vrátiť stále sídlo pápežov do Ríma, je dodnes predmetom odbornej diskusie. Väčšina nezaujatých moderných prameňov je v tejto otázke skôr opatrná.[1][3][11]
Aj v nasledujúcom období Katarína vytrvala vo svojom úsilí o krížovú výpravu, ktorej motív sa často opakuje v jej listoch. V roku 1375 odišla do Pisy, kde mala počas extázy v kostole získať stigmy, ktoré ale boli viditeľné len pre ňu. V januári 1377 sa vrátila do Sieny a nasledujúce dva roky pokračovala vo svojom duchovnom poslaní na toskánskom vidieku a v snahách o mier vo Florencii.[3][11]
Od novembra 1378 až do svojej smrti bývala v Ríme, kde podporovala pápeža Urbana VI. v rámci snáh o skončenie novovzniknutej pápežskej schizmy. Rozosielala listy a výzvy európskym osobnostiam a panovníkom. Komponovala tiež svoju knihu Dialóg napísanú v štyroch traktátoch, ktorú zamýšľala ako svoj duchovný testament pre svet. Podľa Christofa Dahma „Modlitby a listy z Kataríniných posledných mesiacov života svedčia o jej zúfalstve, no zároveň aj o nádeji, že iba Božie milosrdenstvo môže reformovať cirkev.“[1] Začiatkom roku 1380 prežila Katarína záchvat a v apríli zomrela. Pochovaná bola v bazilike Santa Maria sopra Minerva v Ríme. Jej hlava je dnes uložená v San Domenico v Siene.[3][4] Katarínine relikvie sú uctievané aj v iných kostoloch a kláštoroch v Taliansku. Miestnosť, v ktorej zomrela sa stala pútnickým miestom a neskôr bola premenená na kaplnku.[5]
Svoje diela Katarína nepísala priamo, ale diktovala svojim duchovným priateľom alebo žiakom. Zachovalo sa viac ako 380[2] listov (väčšina zdrojov uvádza 381), 26 modlitieb a 4 traktáty Il libro della divina dottrina, známe ako Dialóg (aj Dialóg Božej náuky alebo Dialóg Božej prozreteľnosti či Dialóg s Božou prozreteľnosťou, tal. Dialogo della Divina Provvidenza, 1378).[8][2][3] České a slovenské preklady jej diel pozri nižšie.
Katarínino najvýznamnejšie dielo Dialóg bolo spísané v podobe dialógu s Bohom.[8] Pozostáva zo 167 kapitol, v ktorých sa Katarína ako Božia dcéra obracia k Bohu s prosbami o milosrdenstvo nad ňou, svetom a kresťanmi. V Dialógu Katarína predstavuje svoje teologické učenie, ktoré pozostáva z viacerých čiastkových náuk.[5][11]
Osobným rozvojom človeka v láske k Bohu, k blížnemu a k sebe samému sa človek podľa Kataríny približuje k dokonalosti. Túžba duše po Bohu je v jej myslení nekonečná, takže poníma aj nekonečnosť Božiu a všetko ľudstvo.[5] Prostredníctvom Kristovho vtelenia kresťan, ako po moste, prechádza cez priepasť Adamovho pádu (hriechu) k spáse. Napreduje k Bohu poslušnosťou, ktorú Adam zavrhol a Kristus obnovil a ktorej kľúč zveril Cirkvi. Nie všetky cesty vedú podľa Kataríny k spaseniu. Ľudí však osvetľuje Božie svetlo, ktoré im ukazuje správnu cestu.[6][5] Putovanie k Bohu zároveň pre Katarínu v duchu asketickej tradície znamená putovanie do vlastného vnútra. Boha opisuje ako „bláznivo milujúceho“ či „opitého láskou“ a seba samu ako opitú jeho láskou. Človek podľa Kataríny bez lásky nemôže žiť, keďže sám bol stvorený Bohom z lásky. Nekonečná Božia láska je podľa Kataríny aj zdrojom ľudskej dôstojnosti.[6][11]
Katarína patrila k obľúbeným námetom katolíckych umelcov. Jej zobrazenie prešlo v priebehu druhej polovice druhého tisícročia výrazným vývojom. Pôvodne bývala často znázorňovaná ako mníška v čierno-bielom dominikánskom hábite. Až od 16. storočia sa stalo bežným aj zobrazenie v bielom odeve. Typickými črtami jej postavy boli asketická oválna tvár, výrazné črty obočia, mierne predĺžený nos, tenké pery a stočená horná pera. Zvyčajne drží ľaliu ako symbol jej čistoty alebo knihu, ktorá ikonograficky reprezentuje jej Dialóg. Kataríninými ďalšími atribútmi bývajú stigmy na chodidlách, dlaniach a srdci, tŕňová koruna či kríž ako symboly jej obety. Menej často býva zobrazovaná s holubicou, ktorá symbolizuje pôsobenie Ducha svätého i jej mierotvorné úsilie, alebo s predmetmi reprezentujúcimi pápežstvo, ktoré počas života podporovala.[5][11]
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.