Kalotypia

Kalotypia alebo talbotypia (jej vyspelejšia forma sa nazýva argyrotypia) je fotografická technika, ktorú objavil britský vynálezca William Fox Talbot. Termín kalotypia pochádza z gréckeho základu κάλο – 'dobrý' a τύπος – 'zážitok'. Talbot si dal postup patentovať 8. februára 1841^[1] a opísal ho v správe vydanej 10. júna toho istého roku.^[2] Použitie svojej metódy reguloval prísnymi pravidlami, čo zabránilo jej väčšiemu rozšíreniu.^[3]

William Henry Fox Talbot: Komorník, 1840 (najstaršia snímka ľudskej postavy na papieri)

Kalotypia nahradila dagerotypiu vyvinutú Francúzom Louisom Daguerrom v roku 1839. Po roku 1851 bola kalotypia nahradená kolódiovým procesom, ktorý vynašiel Frederick Scott Archer.^[4] Talbot v roku 1835 vynašiel najskôr metódu nazvanú „Photogenic Drawing“ (fotogenické kresby). Na papier kládol kvetiny, časti rastlín z herbára a iné ploché predmety. Negatívny obraz svojich tieňokresieb mohol uskutočniť okopírovaním na obraz pozitívny. V roku 1839 metódu fotogenickej kresby vylepšil. Bežný kresliaci papier sa natrel roztokom dusičnanu strieborného, osušil sa, namočil do jodidu draselného a bol opäť usušený. Tesne pred upotrebením sa papier scitlivil roztokom dusičnanu a kyselinou galovou. Potom sa papier vyvolával pri svetle sviečky. Pozitív sa získal kopírovaním, pri čom rôzna dĺžka mala vplyv na farebný tón pozitívu od karmínovej a purpurovej po hnedočiernu.^[5]

V roku 1851 Gustave Le Gray vylepšil kalotypiu voskovaním. Papier nechal nasiaknuť horúcim voskom, aby ho izoloval zvýšil trvanlivosť preparátu. Po jódovaní a usušení sa ešte papier scitlivil v dusičnane striebornom a kyseline octovej. Pri uchovaní v tme a chlade si papier svoju citlivosť udržal minimálne 2 týždne, uľahčilo to tak fotografovanie na cestách.^[6] Český fotograf Josef Krtička nazýval v roku 1847 svoje kalotypie "oblesky na papieri", M. V. Lobethal zase "svetelné obrazy na papieri".^[7]

Výhody a nevýhody

Jej výhody spočívali v snímaní na papier, výrobu pozitívu z negatívu a neobmedzené kopírovanie.^[8] Problémom bola nepravidelná štruktúra papierových vláken, ktoré sa prenášali aj na fotografie.

Literatúra

• HLAVÁČ, Ľudovít. Dejiny fotografie. Martin : Osveta, 1987.
• MRÁZKOVÁ, Daniela. Příběh fotografie. Praha : Mladá fronta, 1985.