francúzsky spisovateľ, kritik, esejista a novinár From Wikipedia, the free encyclopedia
Jules Amédée Barbey d’Aurevilly, obvykle len Jules Barbey d′Aurevilly (* 2. november 1808, Saint-Sauveur-le-Vicomte, Francúzsko - † 23. apríl 1889, Paríž) bol francúzsky spisovateľ, kritik, esejista a novinár. V jeho tvorbe možno zistiť známky realizmu, naturalizmu, romantizmu, mystiky, dandyzmu a symbolizmu. V určitých dielach sa priklonil k dekadentnému symbolizmu.
| Jules Amédée Barbey d’Aurevilly | |
 Dobová fotografia Julesa Barbeyho d’Aurevillyho od Nadara. | |
| Osobné informácie | |
|---|---|
| Pseudonym | Maximilienne de Syrène |
| Narodenie | 2. november 1808 |
| Saint-Sauveur-le-Vicomte, Francúzsko | |
| Úmrtie | 23. apríl 1889 (80 rokov) |
| Paríž, Francúzsko | |
| Národnosť | francúzska |
| Zamestnanie | spisovateľ, básnik, kritik, esejista, novinár |
| Dielo | |
| Žánre | báseň, novela, esej, kritika |
| Obdobie | realizmus, nadrealizmus, romantizmus, dekadencia, symbolizmus |
| Témy | láska, smrť, pomsta, nenávisť |
| Významné práce | Les Diaboliques, L'Ensorcelée, Une vieille maîtresse, Le Chevalier Des Touches, Un prêtre marié |
| Ovplyvnený | |
| Podpis |  |
| Odkazy | |
| Jules Barbey d’Aurevilly na Jules Barbey d′Aurevilly | |
| Projekt Guttenberg | Jules Barbey d’Aurevilly (plné texty diel autora) |
 | Jules Barbey d’Aurevilly (multimediálne súbory na commons) |
Jules Amédée Barbey sa narodil v Normandii v prostredí konzervatívnych monarchistických názorov sprísnených katolicizmom. Bol najstarším zo štyroch bratov, preto ho otec určil za vojaka a poslal do vojenskej akadémie, kam ho však odmietli prijať.
Rodina Barbey dostala šľachtický prídomok v roku 1756, keď advokát na okresnom súde vo Valognes prijal hodnosť. Jeho matka Ernestine Ango pochádzala z buržoáznej rodiny z Caen s koreňmi v 16. storočí a bola dcérou posledného sudcu v Saint-Sauveur-le-Vicomte.
V 1818, po ukončení kolégia vo Valognes, odišiel bývať ku strýkovi. Doktor Pontas-Duméril mal naňho vplyv ako osobnosť liberálna, ktorá mladého Julesa povzbudila k intelektuálnej a morálnej emancipácii. V diele „Diaboliques“ vykreslil Barbey strýka v osobe doktora Tortyho. Strýko mu sprístupnil galériu osudov mestskej smotánky aj z odvrátenej stránky a jeho bratanec Edelestand du Méril, filozof a básnik, mu sprostredkoval svoj obdiv Waltera Scotta, Lorda Byrona, Roberta Burnsa a zmysel pre históriu a metafyziku.
V 1823, Barbey zložil svoju prvotinu, elégiu Aux héros des Thermopyles, venovanú básnikovi Casimirovi Delavignovi a publikoval ju rok potom. V roku 1825 mal už celú zbierku veršov, ktorú spálil. V 1827 vstúpil do triedy rétoriky na Kolégiu Stanislas v Paríži. Stretol tam Maurica de Guérina, s ktorým uzavrel priateľstvo. Po maturite v 1829 sa vrátil do Saint-Sauveur-le-Vicomte s hlavou plnou nových politických a náboženských názorov. Súhlasil, že bude študovať právo v Caen. Po smrti svojho strýka Jean-Françoisa Barbey d’Aurevillyho odmietol kvôli svojmu republikánskemu presvedčeniu prevziať jeho šľachtický prídomok.
Okolo 1830, Barbey stretol Guillaume-Stanislas Trébutiena, knihovníka v Caen a zaľúbil sa do manželky jeho bratanca Louise du Méril. Ich vzťah bol neurčitý a podľa Barbeyho to bolo najnešťastnejšie obdobie jeho života. Bol tiež veľmi ovplyvnený dobovým moderným romantizmom. V 1831 napísal prvú novelu „Le Cachet d’Onyxnote“ (nezverejnená do 1919, znovu použitá v „Un dîner d’athées“), po nej „Léanote“ v 1832, publikovaná v krátkodobej revui „Revue de Caen“, ktorú založil s Trébutienom a Edelestandom du Méril.
V júli 1833 sa ubytoval v Paríži, kde sa stretol znovu so spolužiakom Mauricom de Guérin. V 1834 založil Revue critique de la philosophie, des sciences et de la littérature s Trebutienom a du Mérilom, kde publikoval niekoľko mesiacov literárne kritiky. V decembri sa vrátil do Caen kvôli svojej láske Louise a napísal tam jednej noci „La Bague d’Annibalnote“, báseň v próze s byronovskou inšpiráciou, ktorú uverejnil až v 1842. V 1835 zložil inú poému v próze „Amaïdée“ (1889) a román „Germaine ou La Pitié“ (z ktorej sa stala „Ce qui ne meurt pas“ (1883). V 1836 redigoval dve prvé „Memoranda“ na podnet de Guérina a rozišiel sa so svojou rodinou.
Po návrate do Paríža žil Barbey z dedičstva svojho strýka a sníval o kariére v politike čítajúc množstvo historických diel. Spolupracoval s politickým žurnálom „Nouvelliste“. V tejto dobe sa stretol s Eugénie de Guérin, najobľúbenejšou sestrou Mauricea de Guérin.
Jeho spoločenské ambície ho doviedli ku sebaštylizovaniu do podoby dandyho. Dokonalá toaleta, chladné vystupovanie, návštevy u Rogera de Beauvoirnote a kaviarne „Tortoni“, kultivovaná irónia, umenie epigramu a tajomna. Viedol mondénny život. Oslavy a zábavy, večierky s alkoholom a početné ľúbostné dobrodružstvá. Užíval laudanum kvôli spánku a jeho priatelia ho prezývali „Roi des ribauds“ (Kráľ zhýralcov) alebo „Sardanapale d’Aurevilly“. V atmosfére Júlovej monarchie sa zo začiatku priklonil na stranu Ľudovíta Filipa a druhýkrát už neodmietol šľachtický titul po strýkovi.[1]
Duchovné kauzérie a vyššie spomenuté činnosti mu otvárali dvere salónov. Často sa objavoval u markízy Armance deVallon, ktorú zvádzal. Táto bitka ho každodenne vyťažovala počas niekoľkých mesiacov, no bez úspechu: z nej sa stával väčší dandy ako bol on. Inšpirovala ho k napísaniu dlhšej novely L’amour impossible, tragédie de boudoir (1841), ktorá zostala bez odozvy.
Chodil aj do salónu katolíčky a legitimistky baronesy Amaury de Maistre, vyženenej netere Josepha de Maistre a v 1842 spolupracoval s „Globe“, politickým žurnálom, v ktorom publikoval svoju prepracovanú „Bague d’Annibal“. Potom sa premiestnil do Dieppe, kde pomáhal robiť majiteľovi časopisu Levasseurovi kampaň. V roku 1843 publikoval v Moniteur de la Mode pod pseudonymom Maximilienne de Syrène a začal svoju esej o Georgovi Brummelovi. Udržiaval vzťah aj s mysterióznou Vellini, budúcou hrdinkou diela „Une vieille maîtresse“.
„Du dandysme et de George Brummell“ vyšla v 1845 v 30 exemplároch. Dielo malo salónny úspech. Začal písať ďalšie dielo o dandyzme, „Traité de la princesse“, manuál k výchove vo forme aforizmov, inšpirovaný Machiavelliho Vladárom.
Roky 1945-46 strávil písaním „Vieille maîtresse“ a nevýnosným písaním pre „Revue des deux Mondes“ a „Journal des débats“. V roku 1846 cestoval do centrálneho Francúzska v službách „Société catholique“. Jeden mesiac strávil v kraji Forèz v Bourg-Argental, mieste, ktoré sa ocitlo v jeho novele „Histoire sans nom“, publikovanej na konci roka. Doteraz nerobil čítania svojich diel, no stretnutie s Eugénie de Guérin a bratom Léonom Barbey d’Aurevilly ho priviedli ku zmene názorov. Čítanie románu „Docteurs du jour“ (1844) pred rodinou Raymonda Bruckera, v ktorom autor rozpráva o vlastnom návrate ku katolicizmu, tiež zohralo dôležitú úlohu. Táto názorová premena mu obnovila inšpiráciu. Tridsaťosemročný spisovateľ sa vrátil k detstvu a jeho zážitkom. V druhej časti románu použil reálie a miesto deja v regióne Normandia, v Barneville-Carteret.
V roku 1847 viedol revue Revue du Monde catholique, kde bol zároveň aj redaktorom. Svoj román dokončil koncom roku, ale nebol publikovaný. Prerušili ho udalosti revolúcie v 1848. Prispôsobil sa momentu v histórii a začal viesť klub robotníkov počas niekoľkých týždňov. Jeho revue prestala vychádzať a on sa stiahol do samoty, aby dopísal svoje začaté veci. Zrevidoval „Une vieille maîtresse“ a písal esej o Jakubovi II. Stuartovi a filozoficko-politickú esej „Les prophètes du passé“ o Josephovi de Maistre, Louisovi de Bonald, François-René de Chateaubriand, Félicité de Lamennais a Antoine Blanc de Saint-Bonnet.
V roku 1850 napísal prvý diel série Le dessous de cartes d’une partie de whist,[2] obsiahnutú neskôr v Les Diaboliques.
V roku 1874 vydal konečne román „Diaboliques“.[2] Exempláre diela boli však cenzúrou zabavené a autor prenasledovaný za „urážku verejnej morálky a dobrých mravov a spoluvinu“. Aféru rozvírili v časopise „Charivari“ recenziou, ktorá obsahovala malomeštiacko-konzervatívne výčitky bez postihnutia hlbšieho myšlienkového významu diela.[1] Barbey sa dovolával u Arsène Houssaye a Gambettu - republikána, aby sa vyhol súdnemu procesu. Súhlasil, že stiahne dielo z predaja a vyšetrujúci sudca ho vylúčil z konania. V 1883 bolo dielo prepísané a pridaný predhovor. Počas nasledujúcich rokov sa k nemu prihlásila nastupujúca generácia autorov: Bloy, Vallès, Daudet, Bourget, Rollinat, Jean Lorrain, Richepin, Péladan, Huysmans, Coppée, Hello, Uzanne, Octave Mirbeau... takisto spisovatelia dovtedy neuznávaní: Banville, Hérédia, Taine. Edmond de Goncourt zapísal Barbeyho na jeden z prvých zoznamov „Akadémie Desiatich“.
V 1878 publikoval „Les Bas-bleus“, piatu časť „Œuvres et les hommes“, venovanú ženám, ktoré píšu, „pretože ženy, ktoré píšu nie sú viac ženami. Sú to muži - prinajmenšom chceli by byť - a chybní.“
Barbey mal početné ale temer vždy nešťastné ľúbostné dobrodružstvá, čo mu však dopomohlo k témam pre jeho novely.[1]
Stal sa tiež veľmi ostrým literárnym kritikom, no napriek tomu aj podporovateľom neúspešných nových autorov, napríklad Charlesa Baudelaira. Ako jeden z prvých rozpoznal kvality a význam Balzaca a Stendhala, no nepochopil velikánov ako Victor Hugo či Flaubert.[1]
V 1879 stretol Louise Read, svoju poslednú priateľku, ktorá zostávala v jeho tieni. V 1880 publikoval pamflet na Goetheho a Diderota, čo bolo zrejme v intencii jeho návratu do lona cirkvi. „Príbeh bez mena“, katolícky ladený román, v ktorom kapucínsky mních - pekelník - skríži cestu nevinnému námesačnému dievčaťu, vyšiel v roku 1882 a mal úspech. Potom pracoval na románe „Gil Blas“ a publikoval v 1883 dva príbehy o inceste a cudzoložstve: „Retour de Valognes“ (Une page d’histoire) a „Ce qui ne meurt pas“ (román napísaný skoro pred 50 rokmi).
Napísal tiež tretie a štvrté „Memorandum“. V 1884 publikoval poéziu „Les Rythmes oubliés“ a svoje posledné kritické články, v ktorých privítal hlavne „A rebours“ - román-manifest dekadencie od Huysmansa.
Napriek svojej chorobe pečene pokračoval v návšteve salónu barónky de Poilly, Daudeta a Hayema, kde si vylepšoval svoje kauzérie. Podporil začiatky mladej herečky Marthe Brandès. V 1888 uverejnil novelu „Léa“, potom „Amaïdée“ (1889) predtým ako vážne ochorel. Skonal 23. apríla 1889.
Louise Read sa stala podľa závetu univerzálnou dedičkou, čo spôsobilo rôzne agresívne útoky. V máji 1891 prebehol proces medzi žurnálom „La France“ zastúpenom Sâr Joséphin Peladan a Léonom Bloyom a Léon Deschampsom, šéfredaktormi revue „La Plume“, v kauze vydavateľských práv. Kvázi-totalita tlače privítala odsúdenie Sâr v októbri 1891.
Barbey bol pochovaný na cintoríne Montparnasse 1889 a v roku 1926 prenesený na zámok Saint-Sauveur-le-Vicomte. Louise Read pokračovala vo vydávaní série „Œuvres et les hommes“.
| „ | „Les passions font moins de mal que l’ennui, car les passions tendent toujours à diminuer, tandis que l’ennui tend toujours à s’accroître.“[3] (Vášne narobia menej zla ako nuda, pretože vášne majú tendenciu sa zmenšovať, zatiaľčo nuda zväčšovať.) | “ |
| – Jules Barbey d’Aurevilly | ||
Jeho tvorba je spolu s dielom Augusta Villiers de l’Isle Adam považované za spojovací element medzi romantizmom a dekadenciou spolu so symbolizmom. Miesto deja jeho románov a poviedok je často rodná Normandia. Opisuje v nich stav spoločnosti počas revolúcií v 1830 a 1848 a po nich a kritizuje úpadok morálky cirkevných prelátov a šľachty. Kritici nachádzajú rozpor medzi tým, za čo sa sám Barbey označoval a čím v skutočnosti bol: hoci sa pasoval za odporcu naturalizmu, jeho dielo je ovplyvnené do značnej miery práve realizmom a naturalizmom. Iným paradoxom jeho tvorby je, že ako katolík a rojalista bol týmito konzervatívnymi kruhmi odmietaný a jeho diela boli dávané na cirkevné zoznamy zakázaných titulov.
Ako literárny kritik uplatňoval najprísnejšie kritériá a býval autorom neznášanlivých atakov. Stal sa tak vzorom ďalších katolíckych novinárov, napríklad Léona Bloya. Vo svojom ranom období býval obdivovateľom a teoretikom dandyzmu a napísal esej o jeho tvorcovi Georgeovi Brummelovi.
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Jules Barbey d’AurevillySeamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
