From Wikipedia, the free encyclopedia
Edmond Louis Antoine Huot de Goncourt (* 26. máj 1822, Nancy, Francúzsko – † 16. júl 1896, Draveil, Francúzsko) bol francúzsky spisovateľ, literárny a výtvarný kritik, vydavateľ kníh a zakladateľ Goncourtovej akadémie, ktorá každoročne oceňuje beletristických spisovateľov prestížnou Goncourtovou cenou. Spolu s bratom patrili k pionierom naturalistickej prózy.
| Edmond de Goncourt | |
| francúzsky literárny a výtvarný kritik, spisovateľ a publicista | |
 Portrét Edmonda de Goncourta od Nadara, okolo roku 1877 | |
| Rod. meno | Edmond Louis Antoine Huot de Goncourt |
|---|---|
| Narodenie | 26. máj 1822 Nancy, Francúzsko |
| Úmrtie | 16. júl 1896 (74 rokov) Draveil, Francúzsko |
| Známy vďaka | Goncourtova cena Goncourtova akadémia |
| Alma mater | Lycée Condorcet |
| Profesia | literárny a výtvarný kritik, spisovateľ, publicista |
| Súrodenci | Jules de Goncourt |
| Podpis |  |
| Odkazy | |
| Projekt Gutenberg | Edmond de Goncourt (plné texty diel autora) |
| Commons |  Edmond de Goncourt |
Edmond Goncourt sa narodil 26. mája 1822 v Nancy. Jeho rodičia, menší aristokrati, boli Marc-Pierre Huot de Goncourt, bývalý dôstojník jazdectva v armáde Napoleona Bonaparta, a Annette-Cécile de Goncourt (rodená Guérin). Obaja rodičia zomreli, keď Edmond a jeho brat Jules boli ešte mladiství.[1] Goncourt navštevoval školské zariadenie Goubax, Lýceum Henricha IV. a Lýceum Condorcet, kde študoval v rokoch 1840 až 1842 rétoriku a filozofiu, potom tam do roku 1844 študoval právo.[1][2]
Po matkinej smrti v roku 1848 bratia zdedili príjem, ktorý im umožnil žiť samostatne a venovať sa ich umeleckým záujmom. Edmond mal tak možnosť opustiť svoje miesto správcu pokladnice, pre ktoré sa cítil tak nešťastný, že uvažoval o samovražde.[1] Väčšinu svojho života spolupracoval s bratom Julesom, spolu sa podieľali na umeleckej kritike a tvorili ich denník reflektujúci vtedajšiu francúzsku kultúrnu spoločnosť. Patrili medzi výnimočnú dvojicu v literárnej histórií, prakticky všetky literárne diela napísali spoločne a až po bratovu smrť trávili všetok čas spoločne.[3] Ich najvýznamnejším románom je Germinie Lacerteux z roku 1865, inšpirovaný činmi ich gazdinej Rose, ktorá bratov okrádala, aby financovala svoj dvojitý život plný orgií a rôznych sexuálnych úletov. Dielo je považované za jedno z prvých diel francúzskeho realizmu, ktoré sa zaoberá robotníckou triedou.[1][4]
_(Zeno_Fotografie).jpg)
V roku 1852 boli bratia obvinení z „pobúrenia verejnej morálky“ po tom, čo v článku citovali erotickú renesančnú poéziu.[4] Nakoniec však boli oslobodení.
Edmond bol známy fascináciou rokokom a japonským umením, a tiež tým, že zbieral vzácne knihy.[5][6] Dom bratov Goncourtovcov v Auteuil, ktorý kúpili v roku 1868, bol výkladnou skriňou ich zbierky francúzskeho a ďalekovýchodného umenia 18. storočia. Goncourt zdokumentoval tento dom a jeho interiér vo svojej knihe La Maison d’un Artiste (Dom umelca) z roku 1881.[7] V rokoch 1856 až 1875 bratia publikovali eseje o umení 18. storočia v súbornej sérii s názvom L’Art du XVIIIe siècle (Umenie 18. storočia) ktorá oživila a upevnila uznanie rokoka.[8]
Po smrti brata Julesa v roku 1870 pokračoval Edmond Goncourt v písaní románov sám. Pokračoval aj v písaní denníku Journal des Goncourt, ktorý spolu s Julesom začali písať ešte v roku 1851. Posledný záznam v denníku je z doby 12 dní pred jeho smrťou v roku 1896.[9] Sfinalizoval nedokončené diela zo spolupráce s bratom, vrátane monografie o Paulovi Gavarnim (1873) a knihy s názvom L’Amour au XVIIIe Siècle (Láska v 18. storočí, 1875). V rokoch 1878 až 1879 revidoval, zväčšil a znovu vydal Les Maîtresses de Louis XV (Milenky Ľudovíta XV., 1860) v troch zväzkoch: La du Barry, Madame de Pompadour a La Duchesse de Châteauroux et ses soeurs (Vojvodkyňa Châteauroux a jej sestry). Jeho posledný román Chérie (Miláčik, 1884) o mladej žene, ktorá svoje umelecké cítenie prejavuje v móde, možno rozumieť ako prieskum impresionistického umenia. V roku 1885 zozbieral listy svojho zosnulého brata a v rokoch 1887 až 1896 vydal deväť zväzkov Journalu. Edmond začal čoraz viac žiarliť na úspešnejších spisovateľov ako napríklad Guy de Maupassant a Émile Zola, čo sa odráža v kritických záznamoch v časopise Journal. V roku 1893 o Maupassantovi napísal: „jeho úspech v spoločnosti neviazaných žien je znakom ich vulgárnosti, pretože nikdy som nevidel muža na svete s takou červenou tvárou, takými obyčajnými črtami či takou roľníckou postavou“.[9]
Edmond de Goncourt zomrel v Champrosay v roku 1896 a bol pochovaný na Cimetière de Montmartre v Paríži. Odkázal celý svoj majetok založeniu a zachovaniu Académie Goncourt. Každý december od roku 1903 udeľuje Akadémia na počesť Julesa de Goncourta Goncourtovu cenu, najprestížnejšiu cenu vo francúzskej literatúre, ktorá je udeľovaná „najlepšiemu prozaickému dielu roka“.
(ktoré napísal len Edmond de Goncourt)
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
