Koncert pre husle a orchester d-mol, Op. 47 je dielo fínskeho skladateľa Jeana Sibeliusa.
| Druh skladby | husľový koncert |
|---|---|
| Hudobný štýl | Romantizmus |
| Vznik | 1903 – 1904 |
| Približná dĺžka | 32 minút |
| Časti skladby | |
| |
| Inštrumentácia | |
Nástroje zapojené do hry:
| |
Pôvodná verzia koncertu, ktorá mala premiéru v roku 1904 v Helsinkách, bola skladateľom zrevidovaná. Nová verzia koncertu mala veľkú premiéru v Berlíne v roku 1905. Orchester dirigoval Richard Strauss, sólový part predniesol huslista českého pôvodu Karel Halíř. Dielo bolo prijaté vlažne, vtedajšie publikum bolo zvyknuté na koncerty prísnejšej stavby a Sibeliov koncert pôsobil na nich i na kritiku amorfne. Neskôr však dielo začali presadzovať najmä americkí huslisti, Maud Powellová, ktorá koncert uvádzala na svojom turné, a predovšetkým Jascha Heifetz, ktorý koncert nahral. Dielo si postupne získalo veľkú popularitu i miesto na koncertných pódiách.
Tento koncert je Sibeliovým jediným rozsiahlym dielom pre sólový nástroj a orchester. Voľba na husle nepadla náhodou, skladateľ hru na husle študoval a dobre poznal možnosti nástroja. Vynikajúce neskoro romantické dielo je plné inštrumentálneho lesku a náročných pasáži, už v prvej vete su využité takmer všetky obťažnosti husľovej hry – dvojhmaty, flažolety a ďalšie. Sólový part sa preto radí medzi najnáročnejšie v husľovej literatúre. Koncertnému nástroju je pridelená dominantná úloha, ale je to dielo vďačné aj pre symfonicky koncipovaný orchester, ktorý prevažne tvorí diskrétny sprievod husliam, o to závažnejšie však znie, keď prepukne v niektorých pasážiach v plnej sile.
Allegro moderato
Pre koncert je charakteristická uvoľnená, až rapsodická forma. Otvárajú ho sláčiky pulzujúce v pianissime. Už po pár taktoch sa nenútené a prirodzene pridávajú sólové husle s krásnou elegickou hlavnou témou:
Zakrátko prekvapujúco prichádza krátka kadencia, nečakaná a brilantná. Po nej nasleduje vrúcna rozvinutie témy. Po prvom výraznom vstupe sláčikov, ktoré ohlásia vedľajšiu tému, nasleduje ďalšia kadencia, tentoraz dlhšia a náročná. Tá vyústi do reprízy hlavnej témy. V ďalšom priebehu sa rôznym spôsobom na strane huslí i orchestra pripomínajú nosné témy, ktoré udržiavajú základnú atmosféru vety – reflexívnu a typicky sibeliovsky smutnú a nostalgickú.
Adagio di molto
Druhá veta začína jemne disonantnou melódiou dychových nástrojov. Potom nastupujú husle s kontrastnou, až sentimentálnou melódiou založenou v základnom tvare na dlhých tónoch:
Celá veta je lyrická, pomalá kantiléna a radí sa k najkrajším svojho druhu.
Allegro ma non tanto
Celé dielo efektne kulminuje v poslednej vete. Je písaná v D-dur a 3/4 takte. Na rytmickom, ostinatívnom pozadí orchestra rozvíjajú husle tanečný vír, najskôr s prvkami slávnostnej polonézy, neskôr mazúrky:
Strhujúca melodika stále graduje, až do prekvapivého ukončenia skladby – vysoké D huslí s krátkym a unisono D orchestra. Skladba končí rovnako jednoducho ako začala.
Husľový koncert d-mol je nepochybne najčastejšie uvádzané Sibeliove dielo. Je to kmeňové dielo husľového repertoáru a radí sa k piatim najznámejším husľovým koncertom.
- Jascha Heifetz, London Philharmonic Orchestra, Thomas Beecham (1935)
- Ginette Neveu, Philharmonia Orchestra, Walter Süsskind (1945)
- Christian Ferras, Berliner Philharmoniker, Herbert von Karajan
- David Oistrach, Philadelphia Orchestra, Eugene Ormandy (1959)
- David Oistrach, USSR Radio and TV Symphony Orchestra, Gennadij Roždeštvenskij
- Shlomo Mintz, Berliner Philharmoniker, James Levine
- Pekka Kuusisto, Helsinki Philharmonic, Leif Segerstam (1996)
- Ainsly, Robert: Encyklopédia klasickej hudby, Bratislava: Perfekt, 1997. ISBN 80-8046-085-X
- Gammond, Peter: Velcí skladatelé, Praha: Svojtka & Co., 2002. ISBN 80-7237-590-3
- Hrčková, Naďa: Dějiny hudby VI - Hudba 20. století (1), Praha: Ikar, 2006. ISBN 80-249-0808-5
- Kuna, Milan: Skladatelia svetovej hudby, Bratislava: Mladé letá, 1993. ISBN 80-85768-07-0
Wikiwand in your browser!
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
