Henrich VII. (Svätá rímska ríša)

Henrich VII. (* 12. júl 1274/1275, Valenciennes – † 24. august 1313, kláštor Buonconvento pri Siene) bol luxemburský gróf, rímsky kráľ (1308 – 1313) a rímskonemecký cisár (1312 – 1313).

Henrich VII.
rímsky kráľ a rímskonemecký cisár
Narodenie	12. júl 1274/1275 Valenciennes, Francúzsko
Úmrtie	24. august 1313 kláštor Buonconvento pri Siene, Taliansko
Odkazy
Commons	Henrich VII.
Historický portál  Luxemburský portál  Biografický portál

Rodina

• otec Henrich VI., luxemburský gróf (1281 – 1288)
• matka Beatrix z Avesnes, dcéra grófa Balduina z Beamontu
• manželka Margaréta Brabantská (* 1276- † 1311), dcéra brabantského vojvodu Jána I.
  • syn Ján (* 1296- † 1346), český kráľ (1310 – 1346) ∞ Eliška Přemyslovna
  • dcéra Mária (* 1304- † 1324) ∞ francúzsky kráľ Karol IV.
  • dcéra Beatrix (* 1305- † 1319) ∞ uhorský kráľ Karol Róbert

Luxemburský gróf

Henrich bol najstarší syn luxemburského vojvodu Henricha VI., ktorý roku 1288 padol v bitke pri Worringene, ktorou vyvrcholil boj o limburské vojvodstvo. Bol vychovávaný na francúzskom kráľovskom dvore v duchu rytierskej kultúry. Naučil sa tu perfektne po francúzsky, preto bol považovaný viac za Francúza ako za Nemca.

9. júna 1292 uzavrel manželstvo s Margarétou, dcérou brabantského vojvodu Jána I. Toto manželstvo bolo súčasne zmierením medzi Luxemburgovcami a brabantským vojvodom v spore o limburské vojvodstvo.

Ešte pred rokom 1294 zložil lénnu prísahu rímskemu kráľovi Adolfovi Nassauskému. V novembri 1294 sa stal vazalom francúzskeho kráľa Filipa IV., ktorý ho zrejme aj pasoval za rytiera. Počas anglicko-francúzskej vojny (1294 – 1297) stál na strane francúzskeho kráľa, na rozdiel od kráľa Adolfa, ktorý uzavrel spojenectvo a anglickým kráľom Eduardom I. Táto situácia by sa dala nazvať aj vlastizradou, pretože Adolf bol Henrichovým vrchným lénnym pánom.

Roku 1294 bol vyhlásený za plnoletého a prevzal vládu v Luxembursku, ktorá bola dovtedy v rukách jeho matky ako poručníčky. Príkladne sa stral o správu svojho grófstva, ktoré sa snažil rozšíriť. Prejavil sa pritom ako obratný vyjednávač. Roku 1300 zasiahol do bojov medzi mestom Trevír a miestnym arcibiskupom. Ako ochranca Trevíru sa stal jeho mešťanom a získal do daru aj jeden dom. Vďaka svojej ráznosti a chytrosti dokázal z Luxemburska urobiť rešpektovaný mocenský faktor na ľavom brehu Rýna.

V nasledujúcich rokoch sa Henrich často zdržiaval na francúzskom kráľovskom dvore. Roku 1305 dokonca sprevádzal kráľa do Lyonu na pápežskú korunováciu Klementa V. S Filipou pomocou dosiahol Henrich u pápeža, aby uvoľnené miesto trevírskeho arcibiskupa získal jeho brat Balduin (1307).

Voľba za rímskeho kráľa

Voľba Henricha VII. za rímskeho kráľa

11. mája 1308 uzavrel v Nivelles Henrich, pravdepodobne bez toho, aby vedel o smrti rímskeho kráľa Albrechta I. († 1. máj 1308), dohodu so susednými kniežatami, ktorá tiež obsahovala článok, že ak by sa niektorý z nich stal rímskym kráľom, potvrdí ostatným ich léna.

Kandidátov na uprázdnený trón bol viacero. Jedným z nich bol syn zavraždeného Albrechta I., rakúsky vojvoda Fridrich I. Pekný. Kurfirsti však kandidáta Habsburgovcov nemali záujem podporiť. Ďalším vážnym kandidátom bol Karol z Valois, brat francúzskeho kráľa Filipa IV. Filip už dlhší čas obratne vytváral väzby medzi ríšskymi panovníkmi a svojim dvorom, čo malo uľahčiť voľbu nového kráľa podľa jeho želania. Napríklad aj Henrichov brat Balduin pri svojom povýšení na arcibiskupa sľúbil vernosť francúzskemu kráľovi a jeho nástupcom. Kurfirsti však nemali záujem o panovníka, za ktorým stálo silné Francúzsko.

Bol to nakoniec trevírsky arcibiskup Balduin, ktorý začal presadzovať kandidatúru svojho brata Henricha. Podarilo sa mu získať pre Henrichovu voľbu mohučského arcibiskupa Petra z Aspeltu. Kolínsky arcibiskup Henrich z Virneburku po prísľube sobáša Walrama, Henrichovho brata, s arcibiskupovou neterou, tiež sľúbil svoj hlas Henrichovi. Okrem toho prinútil brandenburského markgrófa Ota IV. a saského vojvodu Rudolfa I., aby hlasovali podľa jeho odporúčania. Keď Henrich odvolal straty území a príjmov, ktoré si vynútil predchádzajúci kráľ, a prisľúbil odškodnenie, bol 27. novembra 1308 vo Frankfurte zvolený šiestimi hlasmi (siedmy kurfirst český kráľ Henrich Korutánsky sa voľby nezúčastnil) za rímskeho kráľa. 6. januára 1309 bol Henrich s manželkou Margarétou korunovaný v Aachene. 11. januára poskytol pápež aprobáciu voľby(o ktorú nikto nepožiadal).

Rímsky kráľ

Hneď po zvolení za kráľa dali kurfirsti Henrichovi najavo svoju averziu voči kráľovskej moci, ktorú by chcel uplatňovať v oblasti ich záujmu. To viedlo Henricha k rozhodnutiu zamerať svoj záujem k uskutočneniu rímskej jazdy a vykonaniu cisárskej korunovácie. Chcel po viac ako pol storočí obnoviť osobný výkon vlády a presadiť práva ríše v ríšskej časti Talianska, Arelatsku, a tiež vystúpiť ako mierotvorca medzi znepriatelenými stranami v Taliansku. Už v júni 1309 vyslal k pápežovi posolstvo, ktoré v Avignone nakoniec dohodlo detaily cisárskej korunovácie, ktorá sa mala uskutočniť 2. februára 1312. Podporu pre rímsku jazdu u ríšskych kniežat chcel získať na ríšskom sneme v Speyeri v septembri 1309.

Ešte predtým sa vyrovnal s Habsburgovcami, ktorým 17. septembra 1309 potvrdil ich všetky ríšske léna. Habsburcovci mu za to prisľúbili, že pod vedením vojvodu Leopolda budú na vlastné náklady sprevádzať kráľa na rímskej jazde. Ďalej sa snažil vyriešiť problém okolo württemberského grófa Eherharda I., ktorému nakoniec pre jeho útoky na ríšsky majetok bola vyhlásená ríšska vojna (nebola však rozhodnutá do Henrichovej smrti).

Na ríšskom sneme v Speyeri kráľ vytýčil termín rímskej jazdy na jeseň roku 1310. Aj keď nemal veľkú podoru zo strany ríšskych kniežat, v jeho rozhodnutí ho utvrdzovali ghibellini, ktorí ho presviedčali, že je v Taliansku vítaný a očakávaný.

Pred odchodom sa snažil upraviť svoje vzťahy s Francúzskom, ktoré vyvíjalo silný tlak na západné hranice ríše. 26. júna 1310 uzavrel s francúzskym kráľom dohodu, ktorej súčasťou bol prisľúb ríšskeho léna pre Filipa Dlhého, syna francúzskeho kráľa Filipa IV. Po obsadení Lyonu francúzskymi vojskami však došlo k zhoršeniu vzťahov a dočasnému prerušeniu kontaktov.

Rok 1310 priniesol Henrichovi aj zisk budúcej mocenskej základne jeho rodu na východe ríše, Českého kráľovstva. Podarilo sa mu získať si českých pánov a zástupcov miest, ktorý v júni 1310 súhlasili s voľbou príslušníka rodu Luxemburgovcov za českého kráľa. Na ríšskom sneme, ktorý sa konal v júli vo Frankfurte, požiadal ríšske kniežatá o súhlas so zosadením Henricha Korutánskeho z českého trónu. Českí vyslanci tu zároveň presadili, aby sa kráľom stal Henrichov syn Ján, ktorý sa 1. septembra zosobášil s Eliškou Přemyslovnou, sestrou posledného českého kráľa z rodu Přemyslovcov Václava III. Zisk kráľovstva neznamenal len zisk kurfirstskej hodnosti a úradu ríšskeho arcičiašnika, ale aj zisk jednej z najbohatších krajín ríše.

Pre uľahčenie synovho prevzatia moci v Čechách ako aj svojej výpravy do Talianska, vzdal sa nárokov na Durínsko a Meissensko, o ktoré sa usilovali jeho predchodcovia, a 18. decembra 1310 bola uzavretá zmlvuva s meissenkým markgrófom Fridrichom I.

Výprava do Talianska

Koncom septembra 1310 vyrazil Henrich s päťtisícovým vojskom do Talianska. Cez Lausanne a Ženevu prišiel začiatkom novembra až do Turína. Jeho príchod do Talianska vyvolal u mnohých vzdelancov (medzi nimi bol aj Dante Alighieri) nádej, že prináša mier a podarí sa mu urovnať pomery v krajine. V Turíne prijal posolstvo lombardských miest, ktorým dal najavo, že nemá žiaden záujem dať sa vtiahnuť do ich sporov.

Z Turína zamieril do Milána, kde bol 6. januára 1311 arcibiskupom Castonom della Torre korunovaný železnou lombardskou korunou. Už v Miláne porušil Henrich svoje predsavzatie nezasahovať do vnútorných pomerov lombardských miest, keď sa tu snažil dosadiť Viscontiovcov, vyhnaných z Milána Guidom della Torre. Už vo februári vypuklo v Miláne povstanie, ktoré sa síce podarilo Hnerichovi potlačiť, ale odpor miest, ktoré parili do tábora guelfov, rástol. Na čele týchto miest stála Florencia, ktorá postupne rozširovala ligu miest (Bologna, Padova, Pavia, Miláno, Verona), ktoré stáli proti Henrichovi, a mohla sa tiež oprieť o podporu neapolských Anjouovcov. Henrich namiesto priameho zákroku proti Florencii, zameral svoje sily na dlhotrvajúce dobývanie menších miest Brescia a Cremona, ktoré však prinieslo iba rozklad vojska a vyčerpanie financií. Túto situáciu riešil Henrich tvrdých postupom voči ostatným mestám, čo viedlo k tomu, že sa aj tieto mestá pridali na stranu Florencie.

Komplikoval sa tiež Henrichov postup do Ríma. Cesty na juh boli pod kontrolou Florencie a jej spojencov. Jedinou možnosťou bola cesta z Pisy popri ligúrskom pobreží. Ešte predtým sa však Henrich stiahol do Janova, kde prezimoval a chcel získať financie na nové vojsko. Počas tohto pobytu tu 14. decembra 1311 zomrela Henrichova manželka Margaréta, ktorá ho sprevádzala na výprave. Henrich sa snažil svoju pozíciu posilniť dynastickým spojením s Anjouovcami (Henrichova dcéra Beatrix si mala zobrať za manžela kalábrijského vojvodu Karola z Anjou). Anjuovské oddiely pod vedením Jána z Graviny, brata neapolského kráľa Róberta I., zatiaľ obsadili Rím, kde bojovali s rodinou Collonovcov, stojacou na strane Henricha.

Vo februári 1312 zamieril Henrich z Janova do Pisy, kde sa konal dvorský snem. Odtiaľto v druhej polovici apríla vyrazil do Ríma. Tesne predtým sa obrátil na pápeža so žiadosťou, aby presvedčil neapolského kráľa o stiahnutí vojsk z Ríma. Do Ríma dorazil 6. mája. Na druhý deň sa pokúsil dostať do katedrály Sv. Petra, kde sa chcel dať korunovať, ale neapolské oddiely mu v tom zabránili. Z toho dôvodu požiadal pápeža o preloženie korunovácie na iné miesto. Korunovácia sa potom uskutočnila 26. júna 1312 v kostole Sv. Jána v Lateráne. Bola to prvá korunovácia cisára po 92 rokoch. Pri tejto príležitosti oznámil obnovenie cisárskej vlády, ktorej malo byť podriadené celé ľudstvo. To vyvolalo nevôľu najmä francúzskeho kráľa Filipa IV., ktorý považoval postavenie cisára a kráľa za rovnoprávne.

Náhrobok cisára Henricha VII. v pisanskej katedrále

4. júla uzavrel Henrich zmluvu o priateľstve a pomoci so sicílskym panovníkom Fridrichom III., ktorá bola namierená hlavne proti neapolskému kráľovi. Toho 12. septembra 1312 Henrich obžaloval zo zločinu proti cisárskemu majestátu. Keďže Róbert I. na žalobu nezareagoval, dal ho cisár 26. apríla 1313 v Pise v neprítomnosti do kliatby, zbavil ho titulov a majetkov a odsúdil na smrť sťatím. Rozsudok zrušil až po Henrichovej smrti pápež Klement V.

Na jeseň 1312 začal cisár boj proti Florencii. Nedostatok zásob a financií, ku ktorým sa pridala aj malária, prinútili Henricha pred silnejším súperom ustúpiť. Stiahol sa do Pisy, odkiaľ žiadal z Nemecka nové vojenské oddiely. Ale ešte pred ich príchodom zaútočil 8. augusta na mesto Siena. Jeho vojsko opäť zasiahla malária, ktorej Henrich 24. augusta podľahol v kláštore Buonconvento. Po jeho smrti sa rozšírili fámy, že bol údajne na podnet francúzskeho kráľa alebo pápeža otrávený svojim dominikánskym spovedníkom, ktorý mu mal podať otrávenú hostiu. Pochovaný bol v katedrále v Pise.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Henrich VII. (Svätá rímska ríša)

Henrich VII. Luxemburgovci
Vladárske tituly
Predchodca Albrecht I.	Rímskonemecký kráľ 1308 – 1313	Nástupca Ľudovít IV. Bavorský